Prečo nemôžem povedať, že mám najradšej leto alebo my love

Tak a zas je to tu. Všetci vo vetrovkách, zimných, až na šialene výnimky . Čakáme zimu. Vonku chladno, nikde sa neda ísť, len do zakurených barov a doma mama ohŕňa nosom, že furt smrdíš jak údeninka. No ale inak sa nedá, veď nebudeme doma pred telkou tvrdnúť, radšej v bare s kamošmi.

Dnes, keď som vyšla zo školy, padal sneh. Síce sa hneď topil, ale spomenula som si na zasneženú krajinku. Všetko biele. A také nádherné, vau.
Jou už sa neviem dočkať snehu, ale fakt. Dúfam, že aj tu napadne a konečne sa bude dať lyžovať aj na našom Chlmci.
Vytiahnem môj SNB a hurá dole kopcom.

Ten, kto nelyžuje, ani neboarbuje, ani sa nesánkuje, guľuje, alebo nerobí v zime nič vonku, tak je asi dosť nasratý, že je zima. No ale nakoniec je to jeho vina. Nikdy nezažije tú úžasnu voľnosť na kopci, nikdy si nezlomí nohu a nikdy naňho nebudú divne zazerať ostatní ľudia, nasratí, že ti už piaty krát ušla poma. Keď vobec vie čo to poma je.

No ale nechcela som tu nahovárať, že najlepšie čo v zime môžte pre svoje zdravie(fyzické či psychické) spraviť, je vytiahnuť nejakú tú dosku, dve a hoj sa šliapať do kopca, v lepšom prípade na vleku.

Lyžovanie.
Ja osobne som začala asi keď som mala 5 či 6. Krstný doniesol také žlté lyže a som sa spúšťala na našom dvojmetrovom kopčeku (pre mňa vtedy hore ). Potom s me s našimi chodili pravidelne na kopce. Proste paradička.

Uvedomenie sa.
Asi keď som mala 13 alebo tak nejako(nie až tak veľmi dávno, čiže pradávno)si môj brat povedal, že on chce snowboard. Som sa smiala: po dni sa vrátiš k lyžiam/ to niej také ľahké jak to vyzerá..a podobné somarinky. V čom som sa strášne mýlila. Môj drahocenný bratček sa po troch dňoch veselo prevážal po kopci. Ty, ale som sa čudovala. Že bravó.

Moja láska jediná(zatiaľ .
Na konci zimy,cez jarné prázdniny, chodíme s našimi známimi na týždennú lyžovačku. Ja som chcela vyskúšať snb, ale môj ochtný brat mi svoj samozrejme ochotne nepožičal,tak som bola strašne šťastná, keď sa mi ho oco rozhodol požičať v požičovni na svahu.
Jak som si obula tie úplne mäkučké topánky, ne jak tote lyžiarky blbé, tak som hneď vedela, že toto som ja. Možno to znie riadne dzivo ale je to tak!

Prvé kroky.
Heh, tu sa musím zasmiať. Síce som hneď po druhom vyšliapaní na kopec a rozhodnutí sa, že ja šliapať nebudem, úspešne zvládla vlek aj ako tak zišla párkrát kopec, no koniec nemal chyby. Vážne. Už sme šli domov lebo sa vleky vypli, ale ja som ešte raz chcela zísť kopec. Tak si pohodovo idem zo strany na stranu a na konečnej rovinke som sa z ničoho nič tak vytrela, že za mnou až nejaký angličan prišiel a po anglicky na mňa či mi treba pomôcť. Ja celá vyhúkaná, že čo tu robí angličan som len potriasla hlavou, ktorá ma dosť bolela a on odišiel. Keď som si dala čiapku dole, so zhrozením som zistila, že je od krvi, samozrejme mojej. Veď ako inak, šikovnosť nado všetko.
Ja som si vám pri tom páde rozťala hlavu snowboardom, ale asi nikdy neprídem nato ako . Aj som skúšala, že jak sa mohol dostať do takého uhla, no ale nedošla som k logickému vysvetleniu.

SNB 4ever.
Odkedy som mala snb na nohách, už som o lyžiach nechcela ani počuť. Na Vianoce som vyfasovala moju dosku(sice šitna ale aspoň dačo) a odvtedy ma to drží. Ani lyžiarak, kde mi nedovolili si vziať moju lásku ma neodradil a tak so šťastím a zároveň s opatrnosťou brázdim naše kopčeky na "prkne". A neviem si predstaviť, že bude zasa taká zima ako minulý rok, to ma asi porazí. Zatiaľ to však vyzerá sľubne, tak uvidíme.

Držte šeci palčeky nech tu riadne napadá!!!
*****************************************
*****************************************
*****************************************

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu