Balada - je to epický žáner so smutným, až pochmúrnym dejom, ktorý má obyčajne tragický záver. Jej zaradenosť k epickým žánrom nie je jednoznačná, lebo obsahuje prvky aj lyrické a dramatické. Niekedy sa charakterizuje ako tragédia vyrozprávaná básňou, čím sa naznačuje, že sú v nej obsiahnuté všetky tri literárne druhy. Opisuje udalosť, ktorá sa končí tragicky, pričom dej veľmi zhustený a udáva sa iba náznakmi. Tragické vyznenie príbehu a stručnosť sú prvkami dramatických textov: príčina konfliktov sa iba naznačuje, alebo sa o nich dozvedáme iba z vyjadrenia postáv (priama reč). Časté sú repliky a lyrické výpovede v texte. Lyrické vlastnosti možno objaviť vo zvýšenej subjektívnosti: s ňou bezprostredne súvisí výskyt opakovacích štylistických figúr, refréenu, hyperboly. Opísaná príhoda je zvyčajne smutná, pochmúrna, ale aj šokujúca. Balada sa udalostí iba dotýka, bez širšieho vysvetlenia.
Balada vznikla na konci stredoveku z ľudovej slovesnosti. Sám názov má síce taliansky pôvod, ale balada sa rozšírila do Európy z Veľkej Británie. Zo začiatku ich tvorili kočovní bardi, ktorí ospevovali krvavé boje medzi škótmi a Angličanmi, ľúbostné príbehy alebo krvavé či nešťastné príhody. Zbierku škótskych ľudových balád prvý vydal biskup Percy v 18. stor. Od tohto času sa ráta jej popularita a začína sa tvorba umelej balady. Aj dnes sa rozširuje ľudová a umelá balada.

ĽUDOVÁ BALADA – je najkratším epickým žánrom, jej rozsah sa pohybuje od 20 do 120 veršov. Pôvodne existovala iba vo forme spevu. Vyskytujú sa v nej predovšetkým tieto tematické kontrasty: láska a nenávisť medzi príbuznými, , vernosť a nevera, žiarlivosť, manželstvo a jeho rozbitie, vynútené manželstvo, oddelemie milencov od seba násilím, spoločenské rozdiely ako prekážka rozvíjania lásky, protiklad medzi chudobnými a bohatými. U jednotlivých národov možno objaviť spoločné témy. V slovenskej balade prevláda sociálny motív nad fantastickým. Hlavne zbojnícke piesne majú baladický ráz, predovšetkým texty o Jánošíkovi.

UMELÁ BALADA – jej zdrojom boli od konca 18 stor. ľudové balady (za romantizmu), národné povesti a báje. Zo slovenských básnikov bol prvým Janko Kráľ, ktorý začal tvoriť umelé balady v duchu ľudových. Napr. v balade Kríž a čiapka vychádza z ľudovej povesti, ale vyberá z nej iba tie motívy, ktoré sú nositeľmi baladického deja ( chmúrna a tiesnivá nálada, tajomnosť, záhada, fantastickosť), usilujúc sa pritom o gradáciu tragickej udalosti.
SOCIÁLNA BALADA – tragika sociálnej balady vyplýva z nespravodlivých sociálnych vzťahov. Známe sociálne balady v českej liter.: P.Bezruč a J. Wolker, v slovenskej liter.: L. Novomerský (Haviari), M. Rázus (Matka). Má reálne prvky, vzniká v období realistickej literatúry. Zobrazuje zlé sociálne vzťahy, vykorisťovanie chudobných bohatými (Ján Neruda, Bezruč).



JANKO KRÁĽ

Jeho tvorba sa vyčleňuje spomedzi ostatných štúrovcov, lebo jeho poézia je dokladom jeho osobných pocitov, kým ostatní štúrovci stavajú tvorbu na konflikte.
My obrancovia vlasti – oni neprajníci a utláčatelia
Ja kladná postava, pokojné stránky osobnosti – Ja rebel burič
Kráľ čerpá z ľudovej slovesnosti ale jeho poézia má vlastný obsah, ktorý je výpoveďou o jeho konkrétnych skúsenostiach. Janko Kráľ vyjadruje svoje vlastné tragické pocity zúfalstva, súženia a osamelosti. Písal predovšetkým piesne a balady.
Charakteristika hrdinu – kráľov hrdina je rebel búri s a proti všetkému okolo neho ale jeho sny a túžby narážajú na nepochopenie okolitým svetom on ale chce vziať osud do vlastných rúk je schopný prijať za svoje konanie zodpovednosť ale vyžaduje absolútnu slobodu konania.

Zakliata panna vo Váhu a divný Janko– romantická balada Janka Kráľa, prvýkrát publikovaná v almanachu Nitrav roku 1844. Je to jedna z najznámejších balád v slovenskej literatúre a jedno z esteticky najhodnotnejších Kráľových diel.
Balada je adaptáciou tradovaného rozprávkového motívu zakliatej panny. Baladu Janka Kráľa možno chápať ako tragickú udalosť znázornenú na lyrickom priestore, ale zároveň aj ako baladický prepis ľudovej povesti. Divný Janko v túžbe vyslobodiť zakliatu pannu sa zmámený jej čarom, tak ako mnoho iných pred ním, vrhá pod rúškom noci do Váhu a tragicky v ňom hynie.
Tragickosť spočíva i vo zvláštnej psychike protagonistu, podmienenej jeho konfliktom s reálnym svetom. Tradovaný námet je básnikovi východiskom pre vykreslenie subjektu, ktorý sa neuspokojuje so zaužívanými normami, aktivizuje sa proti konvenciám a zlu. Tragickosť pritom nie je determinovaná len riadením tajomných živlov alebo osudovosti, ale je obsiahnutá v samotnej psychike človeka, v nerovnom boji človeka proti nepreniknuteľným prekážkam, resp. v porušení morálnych pravidiel. Autor tak vytvára dramatický obraz subjektu, nepokojného a nespokojného so sebou i predmetným svetom, túžiaceho po novom svete a v tejto túžbe tragicky sa deštruujúceho, čo možno považovať za náznak autoštylizácie. Postava epického hrdinu Janka sa prepletá s priamym obrazom básnika hovoriacim o sebe v 1. osobe, akoby táto postava bola krycím pomenovaním pre pravého hrdinu, ktorým je sám autor – ide teda o zvláštny epizujúci spôsob autoštylizácie.
V úvode sa objavuje lyrický obraz psychiky zmietanej nepokojom, chimérami a rozorvanosťou, ktorá kontrastuje s idylickým obrazom slovenskej prírody a ľudu, bukolicky uvedeným pastierikom. Temná protagonistova psychika sa premieta do motivického okruhu noci. Baladickosť u Kráľa však nespočíva len v sujete, ale je prítomná aj v navodení baladickej atmosféry, v deskripciách, digresiách i funkčnom využití prírodnej symboliky a obraznosti.
V závere prometeovský hrdina, usilujúci sa zmeniť chod sveta, posmrtne splynie s prírodným prostredím. Nepokojné dieťa tohto idylického prostredia sa doň napokon vracia, večný boj medzi idylou a tragickosťou tak končí a nastoľuje sa pokojné zmierenie s chodom sveta, vyrovnanosť a pokora.
Táto báseň je obrazom typického romantického hrdinu, ktorý sa uzatvára do seba, lebo ho okolie nechápe, a preto tragicky hynie. Vyskytuje sa tu rozpor medzi snom a skutočnosťou

Pán v tŕní– romantická balada Janka Kráľa, prvýkrát publikovaná v prílohe Slovenských národných novín Orol tatránskyv roku 1846. Jej prvý koncept je súčasťou rukopisu Výlomky z Jánošíka.
Romantický charakter balady podporuje množstvo nepriamych náznakov, nedopovedanosť, na základe čoho vzniká typická atmosféra tajomnosti. Táto charakteristika baladu významne odlišuje od didaktických balád predchádzajúcich období, ktoré slúžili ako „výstražné príklady“ napr. u Bohuslava Tablica. Na druhej strane však má balada pomerne tradičnú sujetovú schému: previnenie a následný trest: Pán pri návrate z poľovačky zbadá krvavé stopy svojho zločinu a upadne do silného afektu, zmeneného stavu vedomia, keď ho hrôza z vraždy i ozveny hlasov, ktoré počuje, prinútia vystreliť. Krv sa objavuje aj na jeho odeve a on, zmätený zo situácie, uteká domov. Kontrapunktom romanticky ladenej balady je rozhovor matky s dcérou, ktorý predstavuje akési racionalistické dopovedanie, odhalenie princípu spravodlivosti v baladickom príbehu: Pán vo svojom šialenstve vybehol do noci, zaplietol sa do tŕnia a tam bezmocný kričí a narieka.
Námet je básnikovi východiskom pre vykreslenie človeka, ktorý niečo hľadá, objavuje, neuspokojuje sa so zaužívanými normami, aktivizuje sa proti konvenciám či zlu. Tragickosť pritom nie je determinovaná len riadením tajomných živlov alebo osudovosti, ale je obsiahnutá v samotnej psychike človeka, v nerovnom boji človeka proti nepreniknuteľným prekážkam, resp. v porušení morálnych pravidiel.
Balada je teda obžalobou proti feudálom a celej feudálnej spoločnosti. I keď tu básnik používa ľudové spevy a obrazy je to už moderná, sociálna balada.

Zverbovaný– romantická balada Janka Kráľa, prvýkrát publikovaná v almanachu Nitrav roku 1844, jej prvý koncept je súčasťou autorových českých básnických prvotín.
Janko Kráľ sa v tejto balade významne prikláňa k folklóru a vykresľuje dramatický výjav zo života ľudu, dramatickú scénu odohrávajúcu sa v dedinskej krčme. Protagonista Janíček sa ocitá v priamom konflikte s reálnym vonkajším svetom, ktorý ho obklopuje. Takmer celá rodina i všetky blízke osoby stoja proti nemu („Otec ho bičuje, sestra ohovára a milá ho jeho s druhým potvára.“) Túto situáciu možno hodnotiť ako romantický konflikt indivídua so spoločnosťou. Janíček nie je prostým synom prírody, ale má i nepokojné, odbojné črty. Dramatickosť sa tu z vonkajšej akcie presúva do vnútra hrdinu, do sféry prežívania, keď subjektívne túžby narážajú na obmedzenia reality. Scéna odohrávajúca sa v krčme sa vyostruje, protagonista sa rozhodne nebyť pasívnym nástrojom v rukách osudu a premieňa sa na aktívny dramatický charakter. Únik z nepriaznivých okolností vidí vo vojenskom živote, v zbrani, pomocou ktorej chce zmeniť svoj osud: „Či to má vždy tak byť, ako dosiaľ bolo? “
Kvet –je romantická balada Janka Kráľa, prvýkrát publikovaná v prílohe Slovenských národných novín Orol tatránskyv roku 1846. Balada je nárekom dievčaťa adresovaným matke. Nútený vydaj za starého bohatého vdovca spôsobil, že ľúbostný cit mladého dievčaťa sa nenapĺňa, a tak po čase stráca krásu i lásku k svetu. V navodzovaní baladickej atmosféry autor funkčne využíva prírodnú symboliku a obraznosť (dialóg matky a dcéry, motív pochovania za živa, nenaplnenia svojho poslania). V závere však dochádza k zmiereniu, dcéra prestáva obviňovať matku a pokorne prijíma situáciu za svoj osud: „Kto lósu odolá! “
Bezbožné dievky – balada, dievky využívajú diabolskú moc a čary, aby si získali ženícho
Kríž a čiapka – balada, témou roztopašnosť a zneuctenie hrobu


JÁN BOTTO
Ján Botto písal väčšinou balady, ktoré vznikli ako básnický prepis ľudových povestí. Spoločným znakom všetkých jeho balád je, že v nich dochádza k stupňovaniu hrôzy až po samý tragický záver.
Čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Obraz súčasného Slovenska premietal do alegorického sveta povestí, svojím rozprávkovým námetom dával vlastenecký podtext. Cez postavu ľudového hrdinu sa vyslovoval o dobových problémoch a situácii v národnom živote, aktualizoval ľudové tradície a zvýraznil v nej hodnoty živé aj v tom období. Z ľudových tradícií si vzal námety aj pre balady, ktoré neaktualizoval, ale rešpektoval postupy baladického žánru. Inšpiroval sa aj slovenskou národnou poéziou, ktorú voľnejšie adaptoval. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošíkova.

ŽLTÁ ĽALIA - balada Jána Bottu (1829 – 1881) z roku 1849, uverejnená v časopise Sokol v roku 1860. Patrí k baladám, v ktorých sa Botto inšpiroval klasickým typom balady, tzv. Bűrgerovou baladou (Gottfried Alfred Bűrger, 1747 – 1794, nemecký spisovateľ, tvorca balady založenej na tradícii folklórnych balád a jarmočných piesní), konkrétne baladou Lenora (1774), ktorá v 19. storočí patrila k mimoriadne obľúbeným textom (českým „variantom Lenory“ je Svatební košile Karla Jaromíra Erbena).
Žltá ľalia je zaujímavá aj z iného genetického aspektu: ide o rozprávkovú látku u nás známu pod názvom Mŕtvy frajer (Pavol Dobšinský rozprávku publikoval v Prostonárodných slovenských povestiach). Inšpiráciu (touto) rozprávkou priznáva aj sám autor, keď vo svojich poznámkach píše: „Dľa prostonárodnej povesti.“ Skĺbenie dvoch výrazných inšpiračných zdrojov sa Bottovi vydarilo: v básni rešpektuje námet folklórnej rozprávky a súčasne sa pridŕža baladickej štruktúry v duchu európskej romantickej balady.
Vlastný dej balady je jednoduchý: manželia „Adamček a Evička“ si sľúbia lásku a vernosť „až za hrob“, no muž veľmi skoro zomiera. Žena ho pochová pod prah domu, aby si ho neustále pripomínala, no už čoskoro naňho zabudne. Na samotu v horách, kde žije, zablúdi „muž v čiernom fračku“, ktorému sa sľúbi za ženu. Ešte v tú istú noc jej mŕtvy manžel vstáva z hrobu a berie si ju „so sebou“.
Pôsobivým momentom básne je jej rámcovanie: vlastný dej sa predstavuje ako dávny príbeh, ktorý stará mať rozpráva vnúčatám. Podnetom na rozprávanie príbehu je zvláštne svedectvo – hrob Evičky, ktorý súčasne odkazuje na tému balady – trest za hriech (porušenie prísahy lásky a vernosti). Situovanie baladického príbehu do ríše povestí a rozprávok predznamenáva, že pôjde o neobyčajnú, tragickú udalosť, čím sa naznačuje trest za morálny priestupok. Evičkiným trestom však nie je iba jej smrť – je to trest večný, „až za hrob“, symbolizovaný ľaliou, ktorú trápi tŕnie a sužuje smäd (obraz „pekelných“ múk).
V balade Žltá ľalia, podobne ako o takmer tridsať rokov neskôr v balade Ctibor, Botto nadviazal na Bűrgerovu baladu, pretože v nej videl východisko a vzor pre ďalší vývin slovenskej balady, ktorá v tej dobe zaznamenávala výrazný úpadok.

CTIBOR - Hrdinom balady je známa postava slovenských povestí – Ctibor, pán hradu Beckov (po ktorom „siahli“ i Karol Štúr a Andrej Sládkovič). Dej sa sústreďuje na vykreslenie konania Ctibora na poľovačke, ktoré je nezmyselné, nebezpečné, nerešpektujúce prírodné, ľudské ani božie zákony, a preto – podľa pravidiel žánru balady – zákonite vedie k záhube.
Charakteristika Ctibora je nepriama, obsiahnutá v jeho vlastných slovách, ktoré sú v protiklade k výstražnému, varovnému správaniu jeho družiny i prírody. Početné zvolania a onomatopoje sú funkčne začlenené v zobrazení záhuby hrdinu.

MARGITA A BESNÁ - Podobne ako v balade Ctibor (Spevy 1880), aj tu básnik zužitkoval najcharakteristickejšie znaky Bűrgerovej balady – sugestívne vyjadrenie tragickej udalosti, ťažisko príbehu na dramatických udalostiach a dynamika príbehu; podobne ako v Ctiborovi, aj tu sa sústredil na vykreslenie vyslovene nemorálneho človeka. No kým Ctibor sa rúti do záhuby bezhlavo a pudovo, konanie mladej vdovy z balady Margita a Besná je vedomé, konané premyslene zo zištných dôvodov.
Baladický príbeh tvorí čin macochy, ktorá zo strachu pred tým, že pytači uprednostnia jej nevlastnú dcéru, ju zhodí z vysokej skaly do Váhu. Pretrvávajúca nevšímavosť pytačov a výčitky svedomia ju napokon doženú k tomu, že sa pološialená sama hodí do rieky. Dej Botto nerozpráva ako príbeh, ktorý sa „stal“, ale simuluje jeho odvíjanie priamo pred očami čitateľa (používa výlučne prítomný čas). Podrobne zobrazuje psychické rozpoloženie macochy najmä po tom, čo zabije Margitu, pričom vykreslením jej pomätenosti, znázorneným opisom halucinácií a vízií, autor príbeh postupne posúva do alegorického sveta povesti. Takúto interpretáciu podporuje aj rámcovanie: expozícia a epilóg, v ktorých sa čitateľovi približuje povesť o dvoch skalách na Váhu – Margite (skamenená nevlastná dcéra) a Besnej (skamenená macocha).
Margita a Besná spolu s baladou Ctibor patria medzi posledné Bottove básne vôbec. V oboch sa autor koncentruje na tragickú udalosť. Vyhrocuje hrôzu a utrpenie, čím do popredia vystupuje morálny pátos témy. Silným spojivom je v básňach melodický verš ľudovej piesne a absolútne rešpektovanie baladickej štruktúry. Na pozadí básnikovej celoživotnej tvorby sa uvedené balady javia ako diela, ktorými sa Bottovi podarilo „rehabilitovať“ v slovenskej poézii žáner balady.

ĎALšIE BOTTOVE BALADY: [Dva hroby, Z vysokých javorov lístočky padajú, Tajný šuhaj, Práčka na Rimave, Rimavín


VÝVOJ ČESKEJ BALADY – toto som vám len skopírovala, lebo v slov. knihach to takto nenajdete.

První významnou českou baladou je Toman a lesní panna, jež je
obsažena ve sbírce Františka Ladislava Čelakovského Ohlas písní
českých (1839) Skladba vystihuje sílu vášnivé lásky a tajemných
přírodních sil. Básníkovo kompoziční umění se tu projevovalo v motivaci
duševní nálady a dějového napětí vystiženého dějovou zkratkou. Stejně
výrazné jsou i přírodní scény.

Dalším, neméně významným autorem je Karel Jaromír Erben, jenž
dílem Kytice z pověstí národních (1839), obsahující dvanáct
balad, navazoval na Čelakovského, ale narozdíl od něj neužíval ohlasové
techniky, ani neusiloval o to, aby jeho balady podávaly obraz české společnosti.
Soustředil se na problém mezilidských vztahů a základním motivem, který
se v jeho baladách objevuje je různě obměňovaný motiv viny a trestu.
Konflikty vznikají porušením základních lidských vztahů a lidský úděl
je neodvratně určen "Co sudice komu káže, / lidské slovo nerozváže".
Individuální zákonitost se střetává se zákonem nadosobním (Štědrý
den, Zlatý kolovrat). Někdy si člověk vinu uvědomí (Holoubek), a kaje se
(Dceřina kletba, Svatební košile, Záhořovo lože), jindy se lidské životy
vzájemně vylučují, naplnění jednoho života ničí život druhý (Vodník).
V mnoha baladách se objevuje vztah matky a dítěte (Dceřina kletba, Lilie,
Zlatý kolovrat, Vodník). Svět pohanské mytologie, v němž je každá vina
potrestána, doprovází křesťanská víra v sílu lásky a pokání. Vinu
spojuje básník vždy s osobou toho, kdo se jí, třeba bezděčně, dopustil,
nikdy její příčiny nehledá ve společenském řádu. Proto se také jeho
hrdinové nebouří proti trestu a nerevoltují proti společnosti; trest je jim
samozřejmý a následuje s neúprosnou důsledností vždy po provinění.

Balady zastávají důležité místo také v tvorbě Jana Nerudy. Sbírka
Knihy veršů (1868) obsahuje balady se
sociálními motivy (Před fortnou Milosrdných, Dědova mísa). Další sbírkou
obsahující balady, je dílo Balady a romance (1883), uvedené
mottem "Volím slovo prosté, chci tu báji vypravovat z úst jak lidu
roste", zahrnuje balady ze tří tematických okruhů : Obecně
lidské vztahy (Balady horská, Balada dětská, Romance helgolandská),
látky typizující český národní charakter (Romance o Karlu IV.,
Romance o jaře roku 1848, Balada o polce) a legendární látky (Balada
pašijová, Balada o svatbě v Kanaán). Balady a romance pokračují v
erbenovské tradici, ale narozdíl od něj aktualizují staré legendy a mýty a
dává jim nové poslání národní i společenské, ba revoluční (Romance o
jaře roku 1848 nebo Romance o Karlu IV.), v nichž se Neruda často i s humorem
vyjadřuje k národním problémům.

Sbírka básníka Petra Bezruče Slezské písně (1909)
se formovala po dlouhá léta. Autor se ve verších, tvořících jádro díla,
stylizuje do postavy lidového barda a jménem lidu protestuje proti sociálnímu
a národnostnímu útlaku ve Slezsku. Nejvíce působivé jsou baladické
skladby, v nichž se naléhavost násobí zkratkovitě a dramaticky vyjádřeným
konkrétním osudem (Maryčka Magdónova, Kantor Halfar, Bernard Žár, Markýz
Géro, Krásné Pole).

Sociální balady tvoří jádro sbírky také jiného autora, Jiřího
Wolkra, a to sbírky nazvané Těžká hodina (1922). Wolker
se hlásí k Erbenovu odkazu, avšak jestliže Erben hájí neměnitelnost mravního
zákona, Wolker tento jeho názor nesdílí. Námětem básní z této sbírky
je bída a utrpení proletariátu a zároveň výzva k boji za uskutečnění
spravedlivějšího společenského řádu. Dělník, ale už není předmětem
sociálního zájmu, ale stává se nositelem nového lidství, hrdinou. Sílící
ideová konfliktnost se projevuje v sociálních baladách, v nichž autor
oslavuje věčně živou hodnotu dělníkovy práce (Balada o očích topičových),
věří v jeho sen o lepším životě (Balada o snu) a chápe třídní nenávist
(U rentgenu). Wolkrův verš je přesvědčivý a emotivně silný. Jeho pohled
je však zároveň zjednodušený a tezovitý: "Tady jsou paláce - tady
podkroví / tady jsou sytí - tady hladoví / jedni jsou otroci - druzí diktátoři
- / a všichni jsou choří" (Balada o snu). V baladách jako je Balada
o ženě, Bohu a muži a v Baladě o námořníku převládá erotický motiv, v
Těžké hodině je však zatlačen do pozadí sociální problematikou.

Na sklonku třicátých let dvacátého století cítil Vítězslav Nezval
potřebu vyjádřit své pocity srozumitelnější formou, než to dovolovala
poetika surrealismu. Sbírku Padesát dva hořkých balad věčného
studenta Roberta Davida (1936), pro niž zvolil formu villonské
(francouzské) balady, vydal anonymně. V tomto díle se Nezval stylizuje do
hlavní postavy nezaměstnaného intelektuála, který se, jak už to bývá,
toulá s prázdným žaludkem kolem přeplněných výkladů velkoměsta. Karel
Čapek o nich napsal sloupek s názvem Zatykač na věčného studenta
Roberta Davida, ve kterém píše, že si Nezval potřeboval jednou
"bezstarostně, blaženě a trochu obžerně" zarýmovat.
Čelakovský, Erben – baladická tvorba


Pre žáner balady je charakteristický horálny čas. Väčšinou sa príbeh odohráva počas noci, pričom sa dej stupňuje s nastupujúcou polnocou. V Erbenovej balade Svatební košile umocňuje atmosféru tajomna a strachu nielen čas, ale aj priestor a výber postáv. Hlavnej hrdinke sa po oplakávaní a ustavičných prosbách prednesených vo večernej modlitbe vracia symbolicky po troch rokoch späť z cudziny milenec. Jeho príchod je sprevádzaný podivnými javmi, naznačujúcimi čosi temné. Plnia funkciu zlého znamenia a tak vopred upozornia čitateľa na približujúcu sa nevšednú situáciu. Milenec totiž predstavuje typ postmortálnej postavy, ktorú zo záhrobia dievčina privolá svojimi prosbami. Okrem neho sa v texte objavia i ďalší oživení umrlci. Najzaťaženejšia časť sa odohráva na cintoríne, čo ešte viac prispieva k strašidelnosti balady. Napriek tomu si myslím, že táto balada má i pasáž, ktorú autor do značnej miery podcenil a vyznieva paradoxne groteskne. Je ňou úsek, kedy sa dievčina skrýva pred milencom v komore spolu s ešte nepochovanou mŕtvolou. Tá raz ožíva na príkaz milenca, inokedy , , zdrevenie“ na plač a modlitby dievčaťa. Vyslobodenie nevesty súvisí opäť s časom, zakikikiríkaním kohúta ohlasujúcim ráno. S ním sa hrozba stráca. Hoci má balada hororvé prvky a strašidelný priebeh, nekončí tragicky, ako je to zvykom napríklad v ľudových baladách. Podobným záverom vyúsťuje aj skladba Poklad, kde matka pre svoju chamtivosť prichádza o dieťa. Nakoniec si však po roku svoje dieťa nájde a obstojí v poslednej skúške. Trestom – odlúčením od dieťaťa sa napráva jej morálna stránka. Vráťme sa však späť ku kategórii času. V Erbenových baladách sa toto nepísané pravidlo, dej odohrávajúci sa počas noci, uplatňuje, no máme i výnimky. Napríklad baladu s názvom Polednice. Hoci i tu má čas svoju symboliku. Presne na pravé poludnie vstupuje do chalupy starena – Polednice, prichádzajúca si po uplakané dieťa, na ktoré jeho matka v zlosti uvalila kliatbu. Za jej zbrklosť predstavujúcu motív viny prichádza najväčší trest v podobe smrti novorodenca. O to expresívnejšie pôsobí na čitateľa obraz, keď dieťa umiera priamo v matkinom náručí.
Pri balade Polednice si možno všimnúť častokrát využívaný prvok, a ním je snaha matky zvrátiť krutý osud, postavením sa mu na odpor. No snaha neprináša pozitívny výsledok. Nielen že epická zložka vyúsťuje tragicky ale mnohokrát sa veľkosť trestu nerovná veľkosti viny. Dokonca ho i niekoľkonásobne prevyšuje.
Výška trestu závisí aj od motivácie konania. Jana Nejedlá vo svojej knihe Balada a moderní epika rozlišuje dva základné typy motivácie, a to motiváciu zápornú, kedy sa, citujem: baladický hrdina dopouští přestupku záměrně a jeho potrestání v konci balady je potom v souladu s mírou zlého činu“ koniec citácie, alebo ho ženie motivácia kladná, čo sa ďalej člení do dvoch podskupína, a to podľa toho, či bol priestupok spáchaný z nevedomosti alebo ide o typ previnenia, ktoré v širších súvislostiach previnením nie je, dokonca sa stáva činom slúžiacim dobru. Takúto motiváciu mávajú napríklad hrdinovia sociálnych balád. V prípade Polednice, by sme mohli uvažovať o priestupku z nevedomosti, potrestanom priamo – smrťou nevinného dieťaťa, z čoho vyplýva i nepriame potrestanie matky.
Spomínané tri princípy, vinu, náležitý trest a následnú smrť Nejedlá charakterizuje bližšie. Citujem: Dramatická výstavba balady je založená na napětí mezi hrdinovým jednáním a následky tohto jednání. Koniec citácie. Pri dramatickej výstavbe erbenových balád ešte chvíľku ostaneme. Balada sa označuje ako synkretický žáner. Erben vo svojich skladbách zvyšuje dramatickosť jednak spomínaným napätím medzi konaním postavy a následkami konania, ale aj rýchlym spádom, gradáciou deja, enumeráciou, repetíciou slov, ale aj konkrétnych veršov opakujúcich sa v nasledujúcich strofách s istou obmenou.
V erbenovej tvorbe sa lyrické pasáže stavajú skôr do úzadia. Ak by prišlo ku komparácii Kráľovej Zakliatej Panny vo Váhu a divného Janka, došli by sme k prostému záveru. Zatiaľ čo u Kráľa prevažujú silné prírodné lyrické pasáže, navodzujúce atmosféru, dodávajúce textu príslušnú dynamiku vďaka symbolike noci, hrôzostrašnej krajiny korešpondujúce s momentálnym vnútorným prežívaním hrdinu, jeho duševným rozkolom, u erbena by sme lyriku v takejto podobe a rozsahu nenašli. Hoci sa lyrické, epické a dramatické v texte navzájom prestupujú, nie sú natoľko vyvážené ako u Kráľa.
Autor dosahuje expresívnosť a napätie príbehu skôr naturalistickými obrazmi. V balade Zlatý kolovrat prichádza kladná postava o nohy, o ruky a oči. Zohyzdia ju macocha s nevlastnou dcérou, lebo jej závidia kráľovu náklonnosť. Napokon si však na pomoc neznámeho starca, ktorý prichádza v pravej chvíli na pomoc, vykúpi svoje telo výmenou za zlatý kolovrat, zlatú prasličku a kužeľ. Nakoniec macochu s dcérou postihne rovnaký trest a prídu o ruky, o nohy aj o oči.
Postavy sú typizované, čierno – biele. Ich kontrastnosť je daná predovšetkým vykreslením ich charakterov. Macochu a dcéru vnímame pre ich chamtivosť, žiarlivosť, závisť a ďalšie mínuové vlastnosti výlučne ako negatívne, opozíciu vnímame cez postavu dievčiny, ktorá sa vykresľuje ako symbol nevinnosti, čestnosti, dobroty a nemá žiadnu zápornú črtu. Takéto paralely si možno všimnúť v súvislosti s rozprávkou. Tento žáner vychádzajúci z ľudového priestoru využíva mnohé prvky totožné resp. podobné s erbenovou baladou. Okrem spomínaných naturalistických obrazov, ktoré sa síce v baladickom a rozprávkovom kontexte vnímajú ako fakty a nedáva sa na ne napríklad taký dôraz ako hororových románoch, kde ich čitateľ posudzuje ako problémové, neprimerané, sa v erbenových textoch častokrát vyskytuje symbolika čísel. V Polednici to bolo magické číslo tri – zvon odbil trikrát, čo bolo predzvesťou príchodu stareny. V Zlatom Kolovrate sa číslo tri spája s tromi predmetmi, tromi putovaniami za kráľovnou, tromi zabúchaniami na dvere, kráľ sa z vojny vracia po troch nedeliach. Okrem numerického princípu vidíme aj farebný princíp spočívajúci v zlatej farbe evokujúcej lesk, nezastaviteľnú túžbu, chamtivosť). Charakteristickým pre rozprávku je aj používanie deminutív, spomínaná pólovitosť postáv, výber rozprávkových bytostí – kráľa, múdreho šedivého starčeka, či antropomorfizácia vecí (niť rozpovie pravdu o kráľovninom čine).
Uviedla som už dve porovnania , konrétne vzťah balady a rozprávky a tvorby Janka Kráľa a Erbena. Zatiaľ, čo som sa pri druhej komparácii zamerala skôr na diferenčné prvky, chcela by som tentokrát upozorniť na podobnosti a paralely v súvislosti s Bottom. Ako základný materiál budem ponímať azda najznámejšiu Bottovu baladu, Žltú ľaliu a Erbenovho Holoubka a Lilie. Obaja si za základný motív vybrali , , neveru“ družky. U Bottu je láska až za hrob dokonca spečatená prísahou, zatiaľ čo v Holoubkovi sa autor vyjadruje implicitnejšie no v oboch prípadoch pohoršujúco na percipienta pôsobí viac fakt, že krátko po druhovej smrti vykresľujú vdovy, čo na svojich manželov úplne zabúdajú a mienia sa vydať za iných. Neznámi sú v úlohe pokušiteľov. Botto hovorí o pánovi s kopýtkami, čo je samo o sebe opäť symbolické a explicitnejšie. Autora Žltej ľalie charakterizuje väčšia priamosť a exaktnosť vo vyjadrovaní aj v samotnom tragickom závere. Zatiaľ čo Erbenova hrdinka umiera, pretože jej holúbok sediaci na strome pri mužovej rakve stále pripomína jej previnenie, Bottova Evička sa dostáva do priamej konfrontácie s mŕtvym Adamom. Na ženy sa uvalí mučivá kliatba pripomínajúca ich vinu večným trápením. Okrem Holoubka nájdeme motivické výrazné paralely ale aj protiklady medzi Žltou ľaliou a Lilií. Oba kvety predstavujú mŕtve ženy. Autori ich oživili ľudskou rečou, no markantný rozdiel spočíva napríklad vo farebnom motíve. V druhom príbehu sa stretávame s bielou ľaliou, znakom nevinnosti, čistoty, čo kontrastuje s vlastnosťami Žltej ľalie a zatiaľ, čo sa Bottova balada končí smrťou hlavnej hrdinky, resp. jej zakliatím do inej podoby, Erbenova sa týmto motívom začína.
Tragicky končí aj lyricko-epická skladba Františka Čelakovského Toman a lesní panna pokladaná za prvú baladu, vydal ju v zbierke Ohlasy písní českých. Rozpráva o mladom mužovi, ktory opúšťa svoju sestru a ide si po nevestu. Sestra ho vopred varuje, aby nešiel cez dúbravu, hoci nepovie prečo, no čitateľ dáva možnosť znova vytušiť, že tento priestor bude zahalený tajomstvom a tragikou. Prvý raz sa Toman miestu vyhne, no keď sa vracia domov oklamaný a nevestinou neverou, ide priamo cez neho. Cvála lesom, typickým baladickým priestranstvom, funkčne využívaným najmä pre jeho mystickosť, záhadnosť, hrôzostrašnosť. Všetko sa odohráva počas noci, čas má dokonca presné určenie – polnoc. Tá nám evokuje hodinu duchov. Čelakovský si za svoju nadprirodzenú bytosť zvolil v súvislosti s priestorom lesnú pannu, vílu. Motív spoločného putovania sprevádza pannino prihováranie sa Tomanovi, ktoré má gradačný charakter. Počaruje mu a on s jej prvým a zároveň posledným bozkom prichádza o život v čom sa vyskytuje tiež istá forma fatalizmu. V tejto balade možno vnímať dokonalú determinovanosť hlavnej postavy od začiatku až do konca, jej podľahnutie okolitým silám a predurčenie k zániku. Popri stupňovanej reči panny, sa napätie kulminuje aj veršami s repetičnou tendenciou a obľúbeným numerickým princípom, symbolikou čísla tri, keď sa panna trikrát okolo Tomana otočí, trikrát sa mu prihovorí.

 Návod
Komentuj
 fotka
petika  24. 6. 2009 21:47
a to sem dávaš teraz??? po maturite?????
 fotka
shelia  24. 6. 2009 21:48
@petika ups, sorrky
 fotka
corferatu666  6. 5. 2012 18:17
...interpretacia Zabiteho od J. Krala by nebola zla, kedze momentalne by sa mi dost zisla..
Napíš svoj komentár