Báseň Smútok je lyrickým vyznením básnika zo svojho vzťahu k smútku. Celá báseň je obsiahnutá myšlienkami a postrehmi autora, ktoré na mňa pôsobia melancholicky.
Dielo, ktoré interpretujem má v sebe emocionálne podnety, o ktorých sa v bežnom ľudskom komunikovaní nehovorí.
Báseň prebúdza v čitateľovi rôzne emócie, no najviac zo všetkých prebúdza smútok.
Celá báseň je zložená zo 17 strof, ale každá zo strofy má rôzny počet veršov. Básnik používa mnoho štylistických figúr a tróp. Často sa vyskytuje prirovnanie:
1.strofa: Nevieme, odkiaľ prichodí,
ale je tu
a skučí ako vietor decembrový,
skučí jak srdce ženy,
čo bojí sa, kým syna porodí
a dá ho svetu.
Zároveň je v tejto strofe v 3 verši použitý epiteton vietor decembrový.
Nevieme odkiaľ smútok prichádza a aká je jeho sila. Je ako strach ženy, ktorá sa bojí o zdravie svojho nenarodeného dieťaťa.
V 2. strofe autor použil anaforu: Nadarmo oblečieš si desať rúch,
nadarmo zavrieš dvanástoro dverí.
Zdôrazňuje sa tu, že hocijako sa snažíme voči smútku obrniť, stále nás po nejakom čase pohltí.
Zároveň je v 2. strofe použitá metafora keď príde smútok k tebe
vloží sa v roje jedovatých múch
Je zaujímavé ako autor napísal, že sa smútok vloží v roje jedovatých múch. Pôsobí to na mňa ako akási útok voči smútku. Smútok dokáže prísť k človeku aj cez roj jedovatých múch. Keď sa už smútok dostane cez naše „brnenie“, pôsobí veľmi odolne a ovláda nás.
V poslednom verši 2. strofy je použité prirovnanie a vstúpi v okno rozbité
čo ako lebka na teba sa cerí.
V 3. strofe Smrek použil znova prirovnanie nemôžeš smútku odolať
keď ide na quadriqe ako mor,
Toto prirovnanie je vyjadrením toho, že smútku sa nemožno vyhnúť a keď už na nás doľahne, je veľmi ťažké odohnať ho.
V tejto strofe je použitý aj polysyndeton a nikto nemá sily odohnať ho,
ani zástupy kňazov
a ani kardinálov zbor.
Polysyndeton autor použil na zdôraznenie toho, že so smútkom nikto nevie bojovať a nikomu sa nedarí sa ho zbaviť.
V 4. strofe básnik je prirovnanie Smútok je nad nami
a naše hlavy
už ležia pod ním jak pod gilotínou, ktoré vyjadruje, že vtedy, keď sme nešťastní, smútok nás ovládne, jeho sila je tak veľká, že nás to až prekvapí a celých pohltí.
Smútok je niekedy tak blízko, že ho ani veľmi nevnímame, má podobu tieňa, ktorý nás všade prenasleduje. V poslednom verši tejto strofy Smrek použil epiteton čierny pochod stínov. Tento epiteton nie je stály, je ozdobným prívlastkom, ktorý oživuje význam slova tieň.
5. strofa sa začína anaforou: Prečo sme smutní,
prečo krutá dýka
Anafora je použitá zámerne, aby v čitateľovi vzbudila záujem o to, prečo si nás smútok tak ľahko opantá. Chceme mu uniknúť, zbaviť sa ho, no nedá sa to. Ani si neuvedomíme kedy do nás prenikne a keď ho už pocítime, nevieme tomu zabrániť.
V 6. strofe je spomenutý symbol nádeje - blikajúce sviece, prskavky hmýri. Keď pociťujeme nešťastie a zdá sa nám, že horšie to už nemôže byť, zistíme, že stále existuje nádej.
Metaforou púšťajú roztopašných duchov v nás podľa mňa básnik vyjadril to, že ak sme smutní a trápime sa, nazdávame sa, že poháre naplnené vínami nám pomôžu zabudnúť.
Ale je to len opantanie rozumu, čo je vyjadrené katachrézou
a srdcia naše už - už myslia si,
že rozkošami hýria.
Srdcia predsa nemôžu myslieť. Pri čítaní tohto výrazového prostriedku ma to na chvíľu zaujalo. A to bolo zrejme aj autorovým zámerom. Vyvolať v čitateľovi záujem, či isté pozastavenie sa nad jeho myšlienkou.
Podľa môjho názoru, v 7. strofe vetou: „Keby ten veľký smútok kotvil v nás, vedeli by sme ho zabiť“, chcel básnik vyjadriť to, že smútok, ktorý pociťujeme nespôsobuje naše vnútro, ale to, čo je vôkol nás. Preto, ak sme nešťastní, nevieme si len tak jednoducho sami pomôcť a teda nevieme „zabiť” smútok v nás.
Iba jeden klas - symbol samoty. Lebo človek je len „zrnkom piesku na púšti”. Na samotnom jedincovi nezávisí jeho šťastie, lebo aj jeho okolie prispieva k jeho šťastiu. Smútok nám spôsobuje trápenie našich blízkych, teda sa netrápime kvôli sebe, ale kvôli ostatným.
V 8. strofe je katachrézou bo jedno srdce nevie si s ním rady vyjadrené, že trápenie, slzy a bolesť sa v našom srdci ešte znásobujú, lebo sa s tým nevieme vysporiadať sami.
V 3. verši tejto strofy je metaforou preto je úžasný, že v rúchu jeho
oblečené sú ľudstva celé rady
je vyjadrené, že smútok je vo svojej podstate úžasný tým, že dokáže ovládnuť mnoho ľudí.
9. strofa
Hrozné je aj to, že aj keď smútok vládne okolo nás, človek sám stojí uprostred a nemusí byť smutný ako ostatní, nemôže len tak „začať spievať” a byť pánom sebe, byť šťastný. Všetci okolo neho by to nechápali alebo by ho za to odcudzovali. Preto ten „človiečik” uprostred musí žiť v smútku, alebo sa aspoň tváriť, že je smutný. Musí znášať ich „peklo”, aj keď on sám je šťastný.
Strašná ľudská solidarita je epitetonom v 10. strofe, ktorou Smrek vyjadruje to, že ľudská duša až natoľko vyspela, že je solidárna k ostatným. Aj keď sme šťastní uprostred všetkých tých citovo zlomených ľudí, spoločnosť si žiada, aby sme sa jej prispôsobili. Solidarita je v nás až natoľko prehĺbená, že smútok a bolesť prechádza na nás a stávame sa smutnými, až „cítime kopytá” tej bolesti a smútku. Je to vyjadrené metaforou my všetci cítime jej kopytá.
11. strofa
Časy sú mohutné - autor použil epiteton, ktorý však nie je stály, je ozdobným prívlastkom slova časy.
Prirovnaním je v nich len ako prach a ako nula je vyjadrené to, že ak je len jednotlivec smutný a ostatní vôkol sú šťastní, ten smútok a bolesť, trápenie človiečika je nedôležité. Nikto na neho neberie ohľad. Nechávajú to na ňom. Jeho trápenie je až natoľko silné, tak ukrutné a je tak bezmocný, až začína mať pocit, že horšie to už nemôže byť.
Anaforou každý z nás nesie smútok za všetkých,
každý nad ľudskou ríšou stojí ako kráľ
je zdôraznené to, že ten smutný človek medzi ostatnými ľuďmi má pocit, že je nešťastný za všetkých vôkol neho, a oni prekypujú šťastím. Má pocit, že trpí aj za tých okolo neho a trápi sa možno viac, ako by musel.
12. strofa
On je však natoľko vnútorne silný, že tak veľmi ako sa trápi, tak veľmi dokáže byť šťastný a svoju radosť rozdáva okolo seba. Jeho optimizmus je natoľko silný, že dokáže potešiť mnohých, ba možno aj každého vôkol seba.
Je ťažko pre človeka, ktorý je vnútorne nešťastný a smutný potlačiť možno len malicherné pocity bolesti a smútku. Smútky malicherné - ozdobný básnický prívlastok, ktorý je ozvláštnením tohto slovného spojenia.
V 13. strofe básnik používa zmenený slovosled len doba, v ktorej my sme zrodili sa. Podobné zmeny slovosledu sú aj v iných veršoch básne ako napríklad v 1. strofe čo bojí sa, kým syna porodí, alebo 5. strofe sa v mäkké srdcia naše srdcia zabodáva?
Podobné zmeny slovosledu sa nachádzajú v celej Smrekovej básni. Jeho zámerom bolo asi pozmeniť celkový vzhľad básne takýmto použitím. Na čitateľa to pôsobí zaujímavo a pri čítaní takýchto zmien sa zamyslí nad významom použitých slovosledov.
Táto strofa je vyjadrením toho, že kedysi nebola taká zlá doba ako dnes a ľudia nevideli toľko zlého okolo seba. Teraz sú medziľudské vzťahy veľmi zložité. Ľudia si viac ubližujú, no napriek tomu si aj pomáhajú v tejto ťažkej dobe, kde sú vzťahy medzi ľuďmi tak krehké.
Nešťastie a smútok nás vlastne posilňuje, stávame sa voči sebe lepšími a pomáhame si.
V 14. strofe je použitá metafora jagot oka - predstavuje to slzu, ktorá sa zaleskne v oku smutného človeka.
Personifikáciou Uduste úsmev úst,
oponou zatiahnite
vlastného svojho šťastia nebe je vyjadrené to, že aj keď sa cítime skvele, keď sme šťastní, nie je vhodné snažiť sa rozosmievať. Sú situácie, v ktorých je potrebné nesmiať sa - lež čo si s úsmevom počnete na pohrebe?
15. strofa je vyjadrením zbytočnosti človeka. Keď sa pozrieme na nebo a oči uprieme k hviezdam uvedomíme si večnosť, ktorá je vyjadrená personifikáciou bič večnosti nad vami zašvihoce. Pretože nebo a hviezdy sú tu od nepamäti, sú večné. Pozorujeme jednu hviezdu a pochopíme, že na svete sme vlastne ako tá je jedna hviezda vo vesmíre. Pociťujeme svoju individualitu a zbytočnosť. A to je smutné.
Anaforou v 16. strofe: nemôže ako pes obhrýzať vlastnú kosť,
nemôže uchýliť sa k arómam
je zdôraznené, že už nie sme sami na smútok. Nemôžeme s ním bojovať sami - prirovnanie nemôže ako pes obhrýzať vlastnú kosť. Máme predsa plno priateľov, oni nám pomôžu s naším trápením, ktoré v nás tlie. Nemôžeme sa v tom smútku sami umárať - je to vyjadrené ďalším prirovnaním a v ruke svojej držať srdce vlastné
jak nedotknutý skvost
V poslednej strofe je opísané to, že sme iba jednými zo zástupu smutných ľudí a museli by sme byť asi hlúpi, keby sme si nahovárali, že v tomto smútku odrazu zasvietilo svetlo. Teda, ak je človek už na samom dne smútenia, je natoľko zničený, že už neverí, žeby mohla svitnúť nádej...
Túto báseň som si vybrala, lebo ma hneď po prvom prečítaní zaujala tým, že sú v nej napísané veľmi pekné myšlienky, s ktorými sa stotožňujem.
Autorovi zrejme išlo o to, aby vyvolal v čitateľovi isté zamyslenie sa nad životom a smrťou. Smrť spôsobuje smútok a smútok sa nielen cíti, ale aj prejavuje. A o tento moment zrejme išlo aj autorovi básne. Toto by som mohla nazvať jej hlavnou myšlienkou i etickým posolstvom.
Ešte niekoľko poznámok k zvukovej interpretácii básne. Je písaná voľným veršom. Z toho vyplýva, že pri prednese je potrebné vyrovnávať kvantitatívnu úroveň jednotlivých veršov s úrovňou prvého verša každej strofy (citácia z knihy Teória literatúry, ktorú napísali Žilka, Obert a Ivanová.).
A napokon už len bibliografická informácia: báseň Miroslava Válka je publikovaná v autorovom výbere Maličká je báseň daktorá (Hostina a studňa), ktorý vyšiel vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave v roku 1981.
Recenzia
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár