V legende sa odzrkadľujú súveké kresťanské názory na askézu (napr. učenie palestínskeho mnícha Zosima o pôste).
Autorom tohto významného diela je pécsky biskup blahoslavený Maurus. Ide o rehoľné meno; pôvodné nepoznáme. Miesto jeho narodenia nie je známe. Pochádzal pravdepodobne z územia Nitrianska, kde sa narodil začiatkom 11. storočia (1000 alebo 1001). Zástancom tejto mienky je Jozef Kútnik, ako dokazuje vo svojej štúdii O pôvode päťkostolského Maura. Maďarský historik Ede Petrovich sa prikláňa tiež k pôvodu Maura z okolia Nitry, aj keď má určité výhrady.
Táto legenda sa od ostatných odlišuje predovšetkým v tom, že predmetom opisu nie je patetická oslava skutkov kráľa, ale prosté poslanie života dvoch mníchov - pustovníkov, ktorí aj napriek svojmu odlúčeniu od sveta mu chcú byť užitoční. Vzácnosťou sú aj historické údaje, ktoré môžu aspoň sčasti vniesť svetlo do obdobia 11. storočia.
Maurova legenda je epickým dielom s minimálnou lyrizáciou textu. Má estetickú funkciu – ako prostriedok na realizáciu mravoučných funkcií. Má taktiež kanonizačnú funkciu – autor sa prihlási k svätcovi (svätskej vrchnosti).
Dielo má aj náboženské prvky – 40 dňový pôst podobný tomu kresťanskému, povesť o orlovi (ako dravec sa zjavuje v evanjeliu).
„Legenda je adresovaná do kláštorného prostredia, ktoré má formovať ďalších nasledovníkov. Pre nás je to dnes len historický prameň, ktorý skúma otázky určitej sociálnej skupiny, mentality, vývoj v tomto období, aká bola psychóza náboženská. Dôležité však bolo, že Maurus ju adresoval do vlastnej benediktínskej komunity.“ (M. Slivka)
O živote Svorada rozprávali Maurovi Svoradov žiak Benedikt a Filip, opát benediktínskeho kláštora na Zobore pri Nitre, kde sa spočiatku Svorad a Benedikt zdržiavali. Svorad prišiel z krajiny Poľanov, vstúpil pod rehoľným menom Andrej do benediktínskeho kláštora sv. Hipolyta na Zobore pri Nitre a neskôr sa uchýlil ako pustovník na Skalku pri Trenčíne. V pustovníckom živote ho sem nasledoval jeho žiak Benedikt, ktorého zbojníci zabili pre peniaze a hodili do Váhu. (Poľany - Poľsko, ale uvažovalo sa aj o Liptove).
Žánre legendy sú naplnené:
• motív zázraku - vzkriesenie zabitého zbojníka a oslobodenie obeseného zločinca,
• odriekavý život – askéza (pôst a telesné trýznenie),
• typické ústredné postavy – svätci /pustovníci Svorad a Benedikt/.
Badať tu autorov osobný vzťah k téme. Legenda je stručná a prostodušná a okrem neveľkého úseku rýmovanej prózy, kde sa hovorí o Svoradových cnostiach, neprezrádza nijaké pozoruhodné literárne vlastnosti. Je pre nás významná, lebo je prvým literárnym dielom, ktoré sa zapodieva konkrétnym slovenským prostredím – okolím Nitry a Trenčína. O autorovi vieme len toľko, že bol benediktínskym mníchom, potom opátom na Panónskej hore a napokon od roku 1036 biskupom v Päťkostolí.
V legende sa hovorí, ako za kráľa Štefana zo všetkých strán prichádzali do Uhorska misionári. Z Poľska sem prišiel Svorad, ktorý bol „nízkeho“ sedliackeho pôvodu. Jeho osobu autor vykresľuje v duchu idealizovaného typizovania svätcov. Spomína jeho príkladné osobné vlastnosti (skromnosť a záľuba v telesnej práci), ale najviac sa sústreďuje na typické legendové črty: Svoradovu askézu (pôst a telesné trýznenie) a na zázraky, ktoré Svorad robí po smrti (vzkriesenie zabitého zbojníka a oslobodenie obeseného zločinca). Je tu jednoduchý rozprávací až referujúci štýl, ktorý používa striedme a prevažne len základné rétorické prostriedky.
Svorad vstúpil do kláštora na Zobore pri Nitre (1002) a prijal rehoľné meno Andrej, po čase odišiel žiť pustovnícky na Skalku pri Trenčíne, kde sa prísne postil a trýznil. Keď v roku 1025 zomrel, zistilo sa, že okolo pása nosil reťaz, ktorá sa mu vryla hlboko do tela. So Svoradovým menom spájali zázraky a začali ho ctiť ako svätého. V legende sa hovorí aj o Benediktovi, o ktorom nevedno, odkiaľ pochádzal. Bol Svoradovým žiakom a nasledovníkom v pustovníctve na Skalke. Zomrel v roku 1028, keď ho zbojníci v nádeji, že má peniaze, zabili a potom hodili do Váhu. Obaja oslávenci boli pochovaní v nitrianskej bazilike.
Legenda predstavuje latinský text neveľkého rozsahu, ktorý vznikol v rokoch 1064 - 1070 a ktorý jeho autor napísal pre knieža Gejzu v záujme Svoradovej kanonizácie. Preto kládol dôraz na svedeckú hodnovernosť svojho textu, pričom ideovo-tematicky ho jednoznačne zameral na opis Svoradovej zbožnej askézy a zázrakov, ktoré sa v jeho mene udiali. Ide o text, ktorého účelom bolo zhrnúť a svedecky doložiť skutky a zázraky späté so životom človeka vhodného na to, aby sa stal predmetom „svätorečenia“.
Návod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár