Rezký chlapík
(Interpretácia diela)
Autora tejto poviedky zaraďujeme do literatúry po 2. svetovej vojne (literatúra po roku 1945). Vladimír Nabokov je predstaviteľom postmodernizmu - literárny a umelecký smer poslednej tretiny 20 storočia.
Znaky postmodernizmu: odmietavý postoj ku konzumnej spoločnosti, odmieta nadradenosť iných národov, pluralita názorov, žánrový synkretizmus, prelínanie dejovej línie s časovou, zložitá kompozícia, hľadanie pravdy v chaotickom svete, dotváranie existujúcej literatúry = metaliteratúra, protest proti vojne a jej krutosti, satirický a chaotický pohľad na svet, ponorenie do ľudskej psychiky, využitie experimentu.
Nabokov ako jediný ruský autor (prozaik, básnik, dramatik, prekladateľ, literárny vedec) plne vrástol do inonárodnej literatúry a stal sa americkým spisovateľom, navyše so svetovým uznaním. Pochádzal zo šľachtickej rodiny. V roku 1919 s rodinou emigroval do Nemecka. Živil sa rôzne; hodinami angličtiny, francúzštiny, ruštiny ba aj tenisu. No pred fašizmom musel znova putovať ďalej a to aj so svojou manželkou a štvorročným synom. Na univerzitách prednášal ruskú a svetovú literatúru. Získal Guggenheimovu cenu roku 1943 a druhý raz roku 1953. Zomrel vo svojej vile vo Švajčiarsku. Zanechal po sebe rozsiahly literárny odkaz. Dostal pomenovanie “virtuóz jazyka“.
Postavy: Konštantín – počernej pleti, purpurovočervené žily, pekne pristrihnuté čierne fúziky a štetinaté nozdry.
Dáma bez mena – brunetka s napudrovanou tvárou, pohrebný výraz očí, zmyselné pery.
Vedľašími postavami sú páni, ktorí sú spolucestujúcimi Konštantína.
Prostredie: dej sa odohráva najprv na stanici neskôr v prostredí kupé vo vlaku. V texte je spomínané Rusko.
Čas: nie je udané konkrétne časové obdobie, v ktorom sa príbeh odohráva.
Rozprávač: Na začiatku príbehu rozprávač začína nezvyčajne. Sám o sebe hovorí v množnom čísle. Neskôr hovorí v 3. osobe jednotného čísla, rozprávanie je prerušované priamou rečou neznámej dámy.
Dej: Príbeh sa odohráva na vlakovej stanici. Konštantín odchádza na cestu vlakom a vo vlaku stretáva spolucestujúcich - pánov, s ktorými sa rozpráva, neskôr sa zarozpráva s dámou. Najprv hovoria o počasí, neskôr Konštantín ponúkne dáme vankúšik na spríjemnenie cesty, čo dáma považuje za veľmi ohľaduplné. Potom Konštantín rozpráva o svojom živote a o zamestnaniach, ktoré vykonával. Na konci príbehu sa Konštantín pýta dámy na jej meno, ta však povie: „Ále, čo tam po mene? Prečo by mal mať človek meno? “
Jazykové prostriedky: Autor používa nemecké slová ako: absolut Marasmus, Galanterie, Gnädiste. V texte je okrem rozprávania rozprávača použitá aj priama reč.
Na začiatku textu som sa trocha strácala, neskôr mi už bol text jasne zrozumiteľný. Toto dielko mi pripadá ako milá poviedka, avšak bez zápletky.
Návod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár