Policajt si opýtal odo mňa papiere od auta (bola som úplne mimo, lebo policajti ma zastavili prvýkrát), dala som mu občiansky, vodičský preukaz a prefotenú kópiu technického preukazu, pretože originál bol zadržaný na polícii. Totižto Ford Ka bolo firemné auto na firmu môjho bývalého priateľa (s ktorým som bola predtým zasnúbená, robila som u neho vedúcu prevádzky kopírovacích služieb, lebo vlastne nám nevyšlo spoločné podnikanie (fast food)...a potrebovala som peniaze, tak mi takto pomohol). On nebol schopný vybaviť emisnú kontrolu, tak som ju vybavila ja predtým asi mesiac, on mal ísť na políciu, predložiť potrebné doklady a techničák by dostal. No nevybavil. Ja som chodila len s kópiou, čo bola tiež chyba, no práca sa bez auta nedala vykonávať.
Policajt sa opýtal prečo nemajú dievčatá vzadu pasy, či sú funkčné (ja som mala záchvat úprimnosti) tak som hovorila, že jasné. Teda mi povedal, že je to na pokutu 2000, -Sk zoberú nám značky a budeme musieť odstaviť vozidlo...Bola som totálne hotová, volala som môjmu bývalému, potom som volala aj známemu inštruktorovi...nikto mi s tým nevedel pomôcť. Bola som tak nahnevaná, zúfalá a mimo, že som sa rozplakala. Totálne som vybuchla a nevedela čo robiť. Bola som vo "svojom svete" a vôbec som nevnímala, o čom sa rozprávali kamošky s policajtom. Kamošky (ako mi neskôr povedali) za ten čas začali spracovávať policajta, volali ho na chatu po jeho službe. On hovoril, že nemôže, že má službu do 22 00 a na ďalší deň od 06 00. Vysvetlili mu aj situáciu, že môj bývalý snúbenec ma podviedol, a ešte aj potom bol veľmi nezodpovedný (všetko to bola pravda). Nakoniec keď som k nim prišla stále som plakala, ešte ma aj poľutovali pred ním.
Policajt odrazu hovorí, vidím, že máte oblepené auto nálepkami, robíte aj nálepky na motorku? A ja jasné, nie je problém. Urobíme, vybavíme, vodeodolné, vydrží to všetko. Tak opýtal odo mňa vizitku, a povedal, že sa mi ozve, že máme ísť na chatu, si to užiť a potom si dať tie papiere od auta do poriadku. Ja som nechápala. Poďakovali sme sa mu všetky, ja samozrejme najviac.
Sadli sme do auta, prešli sme asi 5 kilometrov, musela som zastaviť, zapáliť si cigaretu, aby som sa ukľludnila...Keď som došla na chatu, konečne som sa dovolala bývalému, bola som v takom amoku, že si už nepamätám čo všetko som mu povedala, no boli to hnusné a kruté slová. Dala som mu ultimátum nech tie papiere vybaví do pondelka, inak vo firme končím. Potom som sa celý víkend už bavila.
V pondelok nevybavil tie papiere, lebo mu ešte chýbal nejaký papier. Tak som povedala, že streda je posledný termín. Ani v stredu to nevybavil, tak ja som mu povedala, že končím. Šla som pre veci do firmy, zbalila som sa, odviezol ma domov, vybral veci z auta a podával mi ruku, že veľa šťastia v ďalšom podnikaní. Ja na to "ja ti ruku nepodám", ani som sa nepozdravila a odišla som do brány.
Týmto rozhodnutím mi padol obrovský balvan zo srdca. Pomohlo mi to psychicky a každý kto ma lepšie poznal hovoril, že som úplne iná, šťastná, uvoľnená.
Potom ma ešte niekokokrát prosil, aby som sa vrátila, že prevádzku nemá kto viesť...No ja som bola neoblomná. Aj keď som prišla o príjem, no psychické zdravie mi bolo prednejšie ako peniaze...Tak som sa nakoniec rozhodla nastúpiť znova do školy a dokončiť ju, s čím boli spokojní najmä moji rodičia...
Skutočný príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
1
elwinko
5. 7.júla 2009 01:59
Bola si naozaj silná.
Napíš svoj komentár