NUMERÁLIÁ

Rozmanitosť foriem pri číslovkách je vyvolaná množstvom syntaktických funkcií čísloviek: môžu stáť ako samosttané členy vety, určujú substantíva, slovesá, adjektíva. Rozmanitosť formy číslovky súvisí s tým faktom, že počítať sa dajú nielen veci, ale aj príznaky vecí vajdrené adjektívami a slovesami.

Číslovky sú ohybné i neohybné slová, ktorými sa pomenúvajú jednak samostatné pojmy počtu, jednak číselné príznaky vecí, dejov i príznakov. Môžu vystupovať vo funkcii všetkých vetných členov.

Delenie čísloviek:
1. podľa vzťahu k číselným pojmom sa číslovky delia na
a) určité
b) neurčité – vyjadrujú počet len približne, na základe odhadu alebo subjektívneho postoja, nedajú sa nahradiť
- príznakový člen
2. z hľadiska morfologických a syntaktických vlastností, ale aj z hľadiska významových
odtienkov, ktorými základný kategoriálny význam čísla sprevádzajú sa delia na
a) základné a skupinové
b) násobné
c) radové
d) druhové

Základné číslovky
a) základné číslovky – pomenúvajú na otázku koľko:
1. samostatné pojmy počtu – dva, sto, desať, šesť a osem je štrnásť....
2. číselné príznaky substancií – počet : dva kláty, desať chlapov...
skupinové číslovky – suplujú základné číslovky pri pomnožných substantívach
b) násobné číslovky – sú príslovkovou obmenou základných čísloviek pri slovesných
názvoch dejov
c) radové číslovky – sú formálne adjektívami odvodenými od základných čísloviek
d) druhové číslovky – sú adjektívne a príslovkové odvodeniny zo skupinových čísloviek

Z formálneho hľadiska:
1. číslovky zhodné s menom počítanej veci
2. číslovky v nominatíve i nezhodné s menom počítanej veci
3. číslovky nezhodné s menom počítanej veci vo všetkých pádoch

Skloňovanie

Číslovka jeden sa skloňuje ako menné adjektíva hoden, dlžen. Pri vyšších číslovkách mužský rod – jeden zastupuje ostatné rody. Pri osttaných číslovkách mužský rod vplýva na tvorenie tvarov ešte viac, má odlišný tvar v nominatíve i v akuzatíve. Mužský rod sa uplatňuje aj pri skloňovaní čísloviek päť – deväťdesiatdeväť.
Pri skloňovaní čísloviek zložených z desiatok a jednotiek stoja jednotky na konci zloženiny a skloňujú sa obidve časti.
Číslovky sto, tisíc v číselnom význame sa neskloňujú, iba keď sa používajú samostatne majú niektoré tvary: deliť stom.
Slová milión, bilión, trilión, miliarda majú substantívnu podobu a skloňujú sa podľa vzorov dub, žena.
Číslovkami sú aj zlomkové menovatele štvrť, pol. Ostatné zlomkové tvary majú povahu substantív: jednina, tretina, štvrtina, stotina...
Takzvané podielové číslovky sú spojením distributívne predložky po a nominatívneho tvaru základnej číslovky (po dva, po dvaja).

Neurčitých základných čísloviek je veľmi málo : mnoho/veľa, málo a ich stupne viac, menej...

Skupinové číslovky

Pomenúvajú počet jednotlivín ako súhrn: dvoje detí. Používajú sa dnes viac vo funkcii základných čísloviek pri pomnožných podstatných menách: dvoje topánky/ dvojo topánok. Pri najnižších skupinových číslovkách jedni/jedny, dvoje, troje sa meno počítanej veci pripája aj v nominatíve, aj v genitíve.

Násobné číslovky

Pomenúva sa nimi obyčajný počet dejov. Sú to akoby obyčajné základné číslovky upravené na počítanie dejov pomenovaných slovesnými tvarmi. Pri slovesných tvaroch základne číslovky nestačia, a preto sa tvary základných čísloviek musia doplniť slovom raz alebo -krát. Na pomenovanie dejov neurčitými slovesnými tvarmi sa utvorili ďalšie podoby: dvojnásobné, mnohonásobné...
V spojení so slovesom, adjektívom, príslovkou majú tvar príslovky: dva razy/dvakrát. V spojení so substantívom majú tvar adjektív: dvojnásobný zámer.

Radové číslovky

Určujú číselné umiestnenie veci alebo príznaku v poradí rovnakých vecí alebo príznakov. Tvarovú stránku aj vetnočlenskú platnosť majú ako adjektíva. Sú utvorené zo základných čísloviek príponami –y, -a, -e, -i.
Radová číslovka prvý sa môže stupňovať: prvý – prvší – najprvší. Radové číslovky sa skloňujú podľa vzorov vlastnostných adjektív, takmer všetky podľa vzoru pekný , iba číslovky tretí, tisíci podľa vzoru cudzí. Radové číslovky majú ohýbacie prípony až na konci pri desiatkach a jednotkách.
K neurčitým radovým číslovkám patria: ďalší, ostatný, posledný.

Druhové číslovky

Pomenúvajú počet druhov, v akých sa veci a príznaky vyskytujú. Tvoria sa od skupinových čísloviek príponami –aký, -aká, -aké, -akí, -ako (dvojaké kone, dvojaké víno). Neurčité druhové číslovky sa tvoria od základnej číslovky mnoho príponami –oraký, -orako...

Číselné podstatné mená

Názvy najnižších číslic sa tvoria od skupinových čísloviek príponou –ka: dvojka, trojka, štvorka. Názvy čislíc od päť vyššie sa tvoria zo základných čísloviek: päťka, šestka. Príponou –ka sa tvoria aj názvy okrúhlych výročí: tridsiatka, päťdesiatka. Mená zlomkov sa tvoria príponou –ina: tretina, pätina...


PRONOMINÁ

Sú slová so všeobecným významom, ktoré javy objektívnej reality nepomenúvajú, ale na ne ukazujú, alebo odkazujú v texte. Sú to ohybné a neohybné slová a sú gramatickými synonymami 4 slovných druhov: substantív, adjektív, prísloviek a čísloviek. Patria ku konektorom.

Funkcie: 1. ukazovacia – ide o bezprostredný vzťah zámena k predmetu objektívnej reality
2. odkazovacia – ide o vzťah realizovaný cez plnovýznamové pomenovanie alebo
širší text na predmet objektívnej reality

Podľa všeobecného sémanticko-gramatického významu rozdeľujeme zámená:

1. substantívne so všeobecným významom predmetnosti: ja, ona, my, sa, kto, čo, niekto, ktosi, ten, tamten, nikto, nič, on, ona, ja, voľakto.
2. adjektívne so všeobecným významom kvalitatívnosti: ktorý, aký, taký, takýto, môj, svoj, iný, každý, toľký, niekoľkonásobný.
3. adverbálne so všeobecným významom okolnosti: ako, tak, kde, tam, niekde, nikde, vtedy, nikdy..
4. numerálne so všeobecným významom kvantitatívnosti: koľko, toľko, niekoľko, toľkokrát, toľkoráz, nikoľko.

Funkčná klasifikácia z lexikáln-sémantických rozdielov:

1. ukazovacie – ten, tento, henten, takýto, toľký, toľko, tak, takto, vtedy, tam, sem, tamto, onen
2. opytovacie – kto, čo, aký, ktorý, čí, koľký, kde, kade, ako, prečo, kam, kedy, načo...
3. osobné – a) základné: ja, ty, on, ona, ono, my, vy, oni, ony
b)privlastňovacie: môj, tvoj, náš, váš, jeho, jej, ich
4. zvratné – a) základné: seba/sa
b) privlastňovacie: svoj
5. vymedzovacie – a) kvalitatívne: ten istý, tenže, taký istý, takže, toľkože, iný, inakší,
inde
b) kvantitatívne: všetci, každý, všade, sám, samý, nikto, nič, nikdy
6. neurčité – niekto, voľakto, dakto, ktosi, voľakde, hocikto, podakto


UKAZOVACIE
Ukazujú alebo odkazujú na osobu, zviera, vec, vlastnosť, kvantitu alebo okolnosť.
Substantívne – ten, tento, onen
Adjektívne – taký, takýto
Okolnostné – tu, tam
Numerálne – toľko, toľký

- ukazovacie zámená ukazujú alebo odkazujú na predmet, jav ako bližší k podávateľovi alebo vzdialenejší.
- Pri druhom stupni na základe všeobecného sémantického a gramatického významu označujú ukazovacie zámená substanciu, vlastnosť kvantitu.
- Pri treťom stupni ide o konkretizáciu všeobecnej substancie, vlastnosti a okolnosti.

Gramatická realizácia:
a) zámená typu ten: ukazujú alebo odkazujú na objekty z reality
b) zámená typu to: ktoré sa pri svojom použití nevzťahujú na pomenovanie v strednom rode.

! osobitné skloňovanie má zámeno ten!

OPYTOVACIE
Základným významom je opytovať sa na neznámu osobu, vec, vlastnosť, kvantitu a okolnosť.
Substantívne – kto, čo
Adjektívne – aký, ktorý, čí
Kvantitatívne – koľkoraký, koľkoráz
Okolnostné – kde, kade, odkiaľ, ako, prečo, kedy

Opytovacie zámená majú typický spoluhláskový element k alebo č.
Zámenom ktorý sa pýtame umiestnenie veci v množine, na vlastnosť vydeľovanú zo súhrnu niektorých vlastností.
Zámenom čí sa pýtame na vlastníka.
Zámenom koľký sa pýtame na miesto v poradí.
Zámenami kedy, odkedy, dokedy, dokiaľ sa pýtame na časové okolnosti.
Zámenami prečo, začo, načo sa pýtame na príčinu.
Zámenami koľko, koľký, koľko ráz, koľkonásobný.... sa pýtame na kvantitu.

OSOBNÉ
Tvoria osobitnú skupinu zámen.
1. osobné zámená ja, ty, my, vy sa zúčastňujú dialógu a sú primárnym označením hovoriaceho a počúvajúceho.
2. zámená 3. osoby sg. a pl. on, ona, ono, oni, ony ukazujú alebo odkazujú na pomenovanie v texte.

Osobné privlastňovacie môj, tvoj, náš, váš sú ohybné a patria k adjektívnym zámenám, pre 3. osobu sg. a pl. sú to jeho, jej, ich – sú neohybné, ale stoja v pozícii zhodného prívlastku.

ZVRATNÉ
Ukazuje alebo odkazuje na substanciu tak, že ju v texte stotožňuje s gramatickým podmetom vety, vzťahuje sa na osoby vo všetkých rodoch a v obidvoch číslach.
Zvratné privlastňovacie zámeno svoj, svoja, svoje, svoji, svoje odkazuje alebo ukazuje tak, že vyjadruje vlastnícky alebo rodinný vzťah k osobe alebo k veci, ak je tá osoba gramatickým podmetom.

VYMEDZOVACIE
Nielen odkazujú a ukazujú na substanciu, kvalitu, kvantitu aokolnosti, ale ich rozsah dvojako vymedzujú, a to kvalitatívnym stotožňovaním a odlíšením alebo kvantitatívnym ohraničením.

1. kvalitatívne

a) stotožňovacie – ten istý, taký istý, takisto
b) odlišovacie – iný, inakší, inak, inšie

2. kvantitatívne

a) súhrnové – všetci, každý, všade, vždy
b) obmedzovacie – sám, samý


NEURČITÉ

Odkazujú alebo ukazujú na osobu, vec, vlastnosť tak, že ju len všeobecne naznačujú.
Substantívne – niekto, ktosi
Adjektívne – akýsi, čísi
Adverbiálne – voľakedy, dakedy
Numerálne – voľakoľko, dakoľko

Sú odvodené od opytovacích zámen predponami apríponami, preto sú zložené z dvoch častí: z bázy a gramatického formantu.
Predpony: nie-, voľa-, da-
Prípona: -si

Neurčitá zámená vznikajú aj spájaním zámen do združených pomenovaní: čo-to, čo-aký....


ADVERBIÁ

Pomenúvajú príznak príznaku, t.j. vlastnosť alebo okolnosť deja pomenovaného slovsom.
Primárne je príslovka vo vete príslovkovým určením, rozvíjajúcim sloveso, v menšom rozsahu prídavné meno.
Osobitná je syntaktická funkcia prísloviek v spojení s neosobným tvarom slovesa byť. Takéto spojenie funguje ako vetný základ jednočlennej vety.


Príslovky nemajú vlastné kategórie, sú neohybným slovným druhom. Východiskom základnej klasifikácie je fundovanosť prísloviek prídavným alebo podstatným menom.

1. vlastnostné sú utvorené od prídavných mien konverzným slovotvorným postupom, t.j výmenou gramatických kategórií: -o, -e, -y. Adjektíva a od nich utvorené príslovky sú vo vzťahu kompleentárnej distribúcie, teda nikdy sa nemôžu použiť v rovnakej funkcii.
a) morfémou –e: tvarotvorný základ na –n- mocne, odvážne
od adjektív s príponami -istý, -ovitý heslovite, frázovite
od adjektív s príponou –lý dokonale
b) dubletné podoby: tvarotvorný základ na –n- prísne/o, smutne/o
tvarotvorný základ na –t- horúčkovite/o
od adjektív s príponou –lý skvele/o
od adjektív s pírponou –ový bleskove/o
c) morfémou –o: základ na –n- dávno
základ na –t- sýto
základ na –l- bielo
základ na –v- naliehavo
ostatné hlúpo, bledo, cudzo, boso....

tieto príslovky pomenúvajú príznak deja chápaný ako jeho vnútorná charakteristika.

2. okolnostné pomenúvajú príznak deja chápaný ako vedľajší, sprievodný, voči deju vonkajší prvok. Súvisia s podstatnými menami, adjektívami, slovesami, inými príslovkami.


I. sufixálne morfémy: -Ø, -a, -o, -u, -om, -ou, -ov, -ami.
II. kombinácie prefix. a sufix. morfém:
a) pri dejovom deverbatívnom substantíve: prísť domov – príchod domov
b) pri nedejovom sunstantíve: cesta (vedúca) nahor – cesta nahor

Delenie: príslovky miesta
času
príčiny
spôsobu

Obsahové príslovky: stavové – vyjadrujú v spojení so slovesom rozličné stavy, ich udržiavanie alebo zmenu.
modálne – vyjadrujú možnosť, nevyhnutnosť, potrebu a vôľu vykonávať dej.

Stupňovanie
Nie je ich vlastnou kategóriou, stupňujú sa v podstate iba vlastnostné príslovky odvodené od prídavnych mien: vyskočiť vysoko, vyššie, najvyššie. Okolnostné a obsahové príslovky sa stupňujú iba výnimočne: veľa – viac.

Spomedzi prísloviek prechádzajú niektoré jednotky do iných, najmä do neplnovýznamových druhov. Medzi predložky, častice a citoslovcia.

 Návod
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár