Ďalšie pokusy: J. M. Hurban – Gottšalk
Fantasticko-satirický román Faustiáda – Jonáš Záborský
Nedokončený historický román Valgatha – Ľudovít Kubáni
Svetozár Hurban-Vajanský (1847 - 1916)
Vajanského prózy spracúvali prevažne tému súčasnosti. Obohacovali slovenskú literatúru o nové typy i umelecko-kompozičné postupy a štylistické postupy. Galéria postáv je v jeho epických prácach bohatá, ale prejavuje sa v nej istá typová jednotvárnosť, pokiaľ ide o vnútorný vývin postáv, o ich charakterovú jedinečnosť. Najtypickejšou postavou jeho próz je zeman-statkár, prípadne statkár.
Vajanský citlivo zachytil problém zemianstva a vyslovoval túžbu po jeho aktivizovaní, ale nevedel rozoznať, že zotrvávanie na tejto platforme znamenalo koncom 19. storočia odklon od skutočnosti k fiktívnemu, vysnívanému svetu. Neunikol mu ani úpadok zemianstva, zavinený jednak vnútornými príčinami, jednak novoutvárajúcimi sa buržoáznymi vzťahmi, ktoré v jeho prózach najčastejšie reprezentoval žid-úžerník, podávaný iba v karikatúrnej podobe. Zachytil tiež neschopnosť šľachticko-zemianskych vrstiev viesť národný boj, vyžadujúci si obetavý aktivizmus. Usiloval sa zachytiť pozitívne spoločenské sily nakmä v buržoáznej inteligencii, no myšlienka slovenského zemianstva zostala živá v celom jeho diele.
Vajanského ženské postavy sa aktívnejšie na národnej práci nezúčastňujú. V otázke ženskej rovnoprávnosti bol poplatný súvekým konzervatívnym názorom.
Jeho prózy sú napísané uhladeným konverzačným spoločenským jazykom s mnohými básnickými obrazmi. V charakteristikách a v „učených“ rozhovoroch autor využíva cudzie slová, obrazy z mytológie, odborné termíny, rusizmy. Prekonal pseudolyrizmus postromantickej prózy a v istom zmysle sa stal obnoviteľom jazyka umeleckej prózy, kodifikátorom konverzačného štýlu slovenskej inteligencie. Nedokázal sa však ešte úplne zbaviť nadnesenosti a literátskoti. Slabiny sa prejavili aj vo využívaní jazykových prostriedkov pri charakteristike postáv a ich rečového prejavu. Tým, že postavy často vyslovujú spisovateľove názory, čo súviselo s nadradením autorovej subjektívnej koncepcie nad poznanú realitu, stiera sa jazyková diferenciácia ich prejavu a zatláča sa do úzadia aj ich psychologická kresba. Stála prítomnosť autora v texte narušuje dynamiku deja, plynulosť rozprávania i štylistickú hutnosť.
V románe Suchá ratolesť udalosti zaraďuje do 70. rokov, dej umiestňuje na západné Slovensko. Ústredným problémom románu je otázka vedúcich síl v národe. Hl. postavou je zeman Stanislav Rudopoľský, ktorý sa z potuliek po Európe vracia do rodného Rudopolia. Zbližuje sa s národným hnutím, spoznáva pravú tvár národného útlaku aj jeho dôsledky. Prerod Stanislava Rudopoľského je motivovaný viac vonkajškovo (pod vplyvom iných postáv, nie vlastnou vnútornou logikou).
V románe reagoval na mnohé stránky národného života. Kriticky sa vyrovnával s politickou pasivitou na Slovensku, odhaľoval metódy a praktiky národného útlaku, zamýšľal sa nad problémami národného umenia a jeho funkcie v živote.
V románe Koreň a výhonky nastolil problém vzájomného vzťahu medzi inteligenciou, buržoáziou a roľníctvom. Názov má symbolický význam. Koreňom sa rozumela stará roľnícka rodina Drevanskovcov a výhonkami mladá generácia. Myšlienka aktívneho súžitia výrazných osobností slovenskej inteligencie s národnou a ľudovou societou sa stáva v tomto románe ideovým východiskom k realistickému zobrazeniu slovenského života z konca 19. storočia. Osobitnú rovinu tvorí svet umenia, najmä architektúry.
Hlavnou postavou najrozsiahlejšieho Vajanského románu Kotlín je opäť zeman, ale tento hrdina napriek citovému vzťahu ku Gregušovej dcére Lejle nesplýva s národnými snahami, nemá na to dosť vnútorných síl a nakoniec konči svoj život dobrovoľnou smrťou. Skutočnosť v románe zvíťazila nad spisovateľovými iluzívnymi predstavami. Do popredia sa však dostáva už aj iná problematika, a to polemika autora s predstaviteľmi hlasistického hnutia. Keďže spisovateľ predstaviteľov mladšej generácie karikoval a prívržencov vlastných názorov idealizoval, podal obraz skresľujúci duchovnú a spoločenskú situáciu na Slovensku.
V Kotlíne vytvoril typ románu „diskurzívneho, polemického“, v krajných polohách prerastajúceho do „románu-pamfletu“.
Martin Kukučín (1860 - 1928)
Román Dom v stráni – v centre stoja dve rodiny: rodina starého težaka Mateho Beraca a rodina statkárky šory Anzuly. Autor na princípe paralelnosti a kontrastu zobrazuje dramatizmus protichodného vývinu ľúbostných vzťahov, zasadených do širšieho epického a spoločenského rámca. Cez ľúbostný príbeh odhaľuje spisovateľ základnú dynamiku spoločenského procesu, charakterizovanú rozpadom rodového patriarchálneho života roľníctva, splývaním statkárstva s podnikateľskou buržoáziou.
V románe sa prejavujú niektoré nové tendencie v umeleckých postupoch a štylistických prostriedkoch. Zachytáva sa síce jednotný chronologický princíp epického času, rešpektuje sa jednota miesta deja, obohacovaného drobnokresbou detailu, no zároveň sa zatláča do úzadia hovorovosť, do popredia sa dostáva „monologizujúca“ tendencia.
Románová skladba Mať volá má kľúčový význam pre pochopenie spisovateľovej životnej filozofie a jeho názorov. V diele ich najčastejšie tlmočí chorvátsky vysťahovalec Simeon Katovič. Sklamal sa v láske k žene, no verí, že v živote je veľa šľachetných ľudí a že ľudstvo sa raz dožije čias, keď bude práca zbavená poníženia, keď bude slobodná a s ňou slobodný aj človek. Uvažuje o zmysle poslaní peňazí. Román zobrazuje dalmatínskych prisťahovalcov v Južnej Amerike, opisuje ich zápas o živobytie a nostalgickú túžbu po domove.
V románe Lukáš Blahosej Krasoň sa zamýšľa nad historickým vývinom našich národov, pričom pálčivé problémy povojnového spolužitia českého a slovenského národa premieta do čias štúrovských, vyznávajúc potrebu vzájomného porozumenia a rešpektovania národnej osobitosti. Dej je zasadený do rokov uzákonenia spisovnej slovenčiny. Na pozadí ľúbostného príbehu sa usiloval vytvoriť široký obraz českej a sčasti aj slovenskej spoločnosti v čase národného obrodenia.
Z toho istého obdobia čerpá aj román Bohumil Valizlosť Zábor. Usiluje sa tu vytvoriť obraz drobnej politickej práce štúrovcov medzi ľudom, rieši problém vzťahu zemianstva a ľudu aj otázku úlohy zemianstva a meštianstva v národnom živote. Postrehol, že zemianstvu bola cudzia štúrovská demokratická ideológia. Preto aj v tomto románe vidí budúcnosť národa v ľude.
Terézia Vansová (1857 - 1942)
Román Sirota Podhradských – využíva tu podnety nemeckej rodinnej literatúry. Zaujímavo komponovaný dej, plný dramatických zvratov, nápovedí a nečakaných rozuzlení, zaujal najmä ženské čitateľky. Hoci v ňom ostalo veľa znakov romanticko-sentimentálnej prózy, využíva realistický detail a hlbší psychologický záber. Upúšťa od riešenia národnej problematiky a sústreďuje sa na mravnú stránku ľudského charakteru a spoločenských vzťahov. V postave Violy Podhradskej vytvorila akýsi ideál ženskosti.
Román Paľko Šuška rozpráva skutočný príbeh chlapca-siroty, ktorý žil na slatinskej fare a po skončení štúdia zomrel. Zobrazuje prostredie vlastného detstva, vykresľuje niektoré známe postavy slovenských činiteľov i atmosféru na školách.
Románová kronika Danko a Janko – podľa manželových spomienok. Podarilo sa jej vytvoriť celý rad živých postáv, hrdinov rozličných dobrodružstiev končiacich radostne aj „tragicky“. Do deja privádza aj slepého kolportéra slovenských kníh Mateja Hrebendu.. Kronika je prístupná aj detskému čitateľovi.
Elena Maróthy-Šoltésová (1855 - 1939)
Vznik románu Proti prúdu súvisí jednak s literárnou situáciou na Slovensku, jednak so situáciou politickou, s autorkinými skúsenosťami v organizovaní ženského hnutia a jej tvorivými ambíciami. Nastoľuje v ňom závažný celonárodný problém: ako viesť národnooslobodzovací boj v ťažkej kultúrnej a politickej situácii, kto má stáť na jeho čele, akú úlohu má mať v ňom slovenská žena? Vychádza z myšlienky, že každý národ má právo na slobodný rozvoj, a preto boj proti národnému útlaku pokladá za vec mravnú a ušľachtilú.
Dej románu je prostý. Vo vlaku cestuje pani Laskárová a dcérou Oľgou. Spolu s nimi cestuje aj mladý zeman-statkár Šavelský. Oľga ho zaujme, zaľúbi sa, vezmú sa. Národne neuvedomelý, ale čestný zeman sa postupne stáva predstaviteľom národného pohybu, pod Oľginým vplyvom. Román v závere vyznieva vierou, že spravodlivá vec slovenského národa si získa viac prívržencov a nakoniec zvíťazí.
V románe sa usilovala zobraziť široké možnosti pôsobenia slovenskej ženy. Ústredné postavenie Oľgy Laskárovej dávalo autorke možnosť vytvoriť ideál súčasnej ženy.
Dej trpí nedostatkom ostrých zrážok a dramatického napätia, a ak sa kolízie vyskytujú, vyplývajú viac z autorkinho zámeru a kompozičnej potreby než z logiky vnútorného vývinu charakterov a ich činov.
Memoárovo-biografický román Moje deti formou denníka zaznamenáva citový, myšlienkový i mentálny život svojich detí, formovanie ich charakteru i vzťahu k okolitému svetu. Je prísne dokumentárna, neznamená to však, že materiál nevyberá. Osobitnú lyrickú iskrivosť dosahuje autorka umeleckým „zaregistrovaním“ džavotavej podoby detského jazyka a jeho vývinu. Predstavuje vrcholný bod jej tvorby.
Janko Jesenský (1874 - 1945)
Román Demokrati vznikol vo vrcholnej fáze Jesenského umeleckého vývinu. V ňom sa skoncentrovala takmer polstoročná ľudská a spisovateľská skúsenosť. Dielo veľmi prenikavo a zároveň kriticky zobrazilo rub aj líce demokracie v buržoáznej republike a jej prerastanie do diktátu vládnucich strán, ich vodcov a mocenskej oligarchie. Narába s metódou kontrastu, umožňujúcou mu zobraziť vnútorné protiklady v buržoáznej spoločnosti, rozpory medzi tým, čo sa hlása a čo sa koná, čo sa predstiera a čo v skutočnosti je. Predstiera sa rovnosť, a už malomeštiak Tolkoš spoznáva, že existujú spoločenské stupne od slúžky po komisára a vyššie. Satirický charakter dosahuje metódou hyperbolizácie a vyčleňovaním životných javov, typov, figúr a figúrok, pričom je v ich zobrazení dialekticky prítomný klad aj zápor, ale najmä zápor. Autorov pohľad ako keby bol ohniskom šošovky, v ktorom sa stretávajú rozličné uhly nazerania na tú istú vec, jav či postavu a satiricky sa vyhrocujú. V štylistickej rovine rozohráva významové odtiene slova-motívu a v kompozičnom kontexte stupňuje jeho ironický podtext. Jesenský často využíva slovné výrazy, frazeologické a štylistické obraty z politického, novinárskeho, rečníckeho a najmä administratívneho žargónu.
Ladislav Nádaši-Jégé (1866 - 1940)
Pri svojom umeleckom formovaní sa inšpiroval viac filozofiou a ideológiou, resp. vedou, než literatúrou. V súbore vonkajších a vnútorných zdrojov jeho diela mala primárne postavenie osobná skúsenosť, predovšetkým hĺbkové zažitie toho, s čím sa stretol počas dlhoročnej lekárskej praxe.
Adam Šangala je historický román z čias náboženských bojov v 17. storočí; ideový podtext v ňom tvorí myšlienka o potrebe názorovej tolerancie. V pohľade na dejiny uplatňuje Jégé historický pesimizmus, založený na presvedčení, že človek sa v podstate nemení. Zdôrazňuje ho kompozíciou aj sujetom. Príroda vládne nad človekom, prírodné nad rozumným. Znakmi prírodného sú povery, surovosť, stredoveký životný štýl a predsudky. Spisovateľ ruší ilúzie o jednotlivých sociálnych triedach: kriticky sa díva na ľud pre citovú ľahostajnosť, panstvo odsudzuje za surovosť, no východisko nevidí ani v meštianstve. Riešenie hľadá v spojení racionálnosti so znášanlivosťou.
História vytvára v románe rámec, atmosféru, dáva mu problematiku. V kompozícii stavia na priestorovom princípe. S obľubou používa techniku prejavenia sa postáv v kontrastnej akcii, čo vnáša do textu moment morálneho hodnotenia. Dôsledne sa pridŕža prítomnej akcie, nepredbiehajúc udalosti a neodbočujúc do minulosti. Do značnej miery obmedzuje autorský komentár, čím sa vzdialil od postupov staršej historickej beletrie. Dej sa rozvíja v podstate chronologicky, viaceré osudy sa završujú tragicky. V jazyku sa uplatňuje predovšetkým vonkajší opis, dynamický štýl s krátkou vetou a výrazným slovesom, miestami aj expresivita.
Historický román Svätopluk. V ústrednej postave sa pokúsil vytvoriť plnohodnotný ľudský charakter, osobnosť renesančne všestrannú, mnohotvárnu a mnohoznačnú. Vo Svätoplukovi sa spája zištnosť s láskou k rodu, barbarstvo s napomáhaním pokroku, erotická vášnivosť so sebadisciplínou a štátnickou rozvahou. V záujme svojej koncepcie sa dopustil vedomých skreslení histórie: poslal Svätopluka na čele posolstva k byzantskému cisárovi a dal mu tu možnosť spoznať vyspelú civilizáciu. Sujet sa rozvíja po línii príčinnosti. Reťaz príčin, uvedená do pohybu, pôsobí neúprosne ako zákon osudu. Ani v tomto románe sa mu nepodarilo preklenúť protirečenie medzi človekom a dejinami, lebo nevedel rozpoznať hybné spoločenské sily histórie.
V jeho tvorbe ustúpila národná problematika do úzadia. Na prvý plán sa dostala otázka človeka a možností spoločenského pokroku v duchu evolucionistických teórií z konca 19. storočia. Tieto dve polohy sa autorovi nepodarilo zjednotiť, takže podmienili početné protirečenia v jeho hlavných dielach. Koncepciu sujetu často zakladal na zrážke dvoch postáv: pudovej a morálnej, pričom druhej pripisoval výchovné poslanie v priestore prózy aj v presahu k čitateľovi. To isté platí aj o koncipovaní ženských postáv. Žena býva prírodnejšou bytosťou ako muž, podliehajúcou diktátu zmyslov alebo citu; nejde však o antifeminizmus, lebo u tohto spisovateľa nachádzame aj ženy s pozitívnym vplyvom na mužského partnera aj na celé prostredie. Na spoločnosť a dejiny sa díval cez indivíduum, nie cez zrážky sociálnych tried a síl. V tom sa najvypuklejšie odrazila dobová ohraničenosť jeho diela. Prínosom zostal autorov do krajnosti vyhrotený antiiluzívny pohľad na človeka, spoločnosť a dejiny, prostredníctvom ktorého sa mu podarilo vysloviť mnoho z protirečení doby v prózach s historickou i súčasnou tematikou.
Ján Hrušovský (1892 - 1975)
Román Peter Pavel na prahu nového sveta nedosahuje umeleckú úroveň jeho kratších próz. Má autobiografický a dokumentárny základ, ale nesie stopy autorovej rozkolísanej ideovej orientácie pri interpretácii udalostí z prelomu vojny a mierových čias.
Gejza Vámoš (1901 - 1956)
Podvojné chápanie ženy a podvojný obraz lásky s stali jednou zo základných čŕt celej ďalšej jeho tvorby. Potvrdil to aj román Atómy boha, hoci spočíva na omnoho širšej ideovo-tematickej aj žánrovej základni. V centre epického zobrazenia sa nachádza pokus lekára Zuriana o liečenie pohlavnej choroby, ktorý hrdina robí po zámernom infikovaní na sebe samom. Paralelene rozvinul ľúbostný príbeh Zuriana a Medúzy, ktorému dal romantickú tonalitu. Zároveň v diele umiestnil reportážne pasáže o Svojeti a živote pražských vysokoškolákov začiatkom 20. rokov, ako aj reflexie o lekárskom povolaní a ľudskom bytí. Celok zjednocuje autorovo stanovisko.
V románe Odlomená haluz podal spisovateľ obraz židovskej menšiny v slovenskom prostredí za čias Rakúsko-uhorskej monarchie a prvej svetovej vojny. Prvá časť zachytáva vzburu nekonformného chlapca proti pomerom v rodičovskom dome a jeho útek. Vámoš realisticky ukázal, ako sa chlapec ocitol v situácii vydedeného syna medzi starou a novou vierou, čo ešte zostrilo jeho citovosť a intelekt. Druhá časť sa začína manželskou tragédiou Bedricha Majzla a štúdiou démonizmu jeho ženy Sáry. Zároveň v nej autor rozvinul rozprávanie o erotickom prebúdzaní mladého chlapca. V tretej časti uzavrel osudy jednotlivcov i sociálnych skupín v duchu svojej filozofie. Svoju kritiku zameral na obe strany: proti pasivite domáceho obyvateľstva aj proti židovskému pocitu ukrivdenosti. V románe prostredníctvom autorskej reči a monológov dominuje prírodovedecká (naturistická) filozofia, ktorá vyúsťuje do myšlienky humanity a ľudskej rovnoprávnosti. V duchu tejto filozofie autor interpretuje aj lásku. V románe predstavuje množstvo typov s hyperbolizovanou dominantnou vlastnosťou. Problematické sú len prípady, keď vkladá svojim hrdinom do úst repliky presahujúce ich úroveň. Najväčšou slabinou je kompozícia – autor prerušuje tok udalostí odbočeniami, tie sú však na niektorých miestach predimenzované.
Milo Urban (1904 - 1983)
Román Živý bič. S mimoriadnou naliehavosťou tu nastoľuje sociálnu problematiku. Vojna zasahuje do života Ráztok a prináša dôsledky trojakého druhu: majetkové (rekvirácie), fyzické a psychické (najtrvalejšie; rozpady rodín, vzťahov, hodnôt). Románové udalosti posudzoval z kolektivistického hľadiska, čomu podriadil aj epické postupy – napr. široko využil kolektívny dialóg (bez označenia pôvodcov replík). Vo chvíľach ohrozenia ukazuje dedinu v jednote záujmov, ktorá je však vratká, pretože sa rozkladá pod tlakom uhorskej moci aj vlastnej mravnej normy. Urban neidealizuje pomery na slovenskej dedine v rokoch prvej svetovej vojny+ do obrazu vkladá krutosť, surovosť voči postihnutým. Jednotlivec vždy vystupuje aj ako reprezentant sociálnej skupiny.
Z Adama Hlavaja urobil ľudský ideál, hodnota postavy je však oslabená tým, že sa miestami stáva hlásateľom umelcových názorov. Kompozícia je mozaiková, s prestrihmi do minulosti hrdinov.
Pokračovaním sú romány Hmly na úsvite, V osídlach, Zhasnuté svetlá, Kto seje vietor.
Jozef Cíger-Hronský (1896 - 1960)
Román Chlieb. Uplatnil tu zvláštnu rozprávačskú stratégiu: významovú koncepciu celku odkrýva čitateľovi po častiach, čo dodáva rozprávaniu napätie a tajomnosť. Práve preto sú v príbehu možné ostré dejové zvraty. V tom spočíva sugestívna sila románu. V centre pozornosti je problematika viny a trestu (ako u Urbana), no nie taká obnažená. V rámci kapitoly uprednostňuje panoramatický pohľad, pri ktorom prechádza z miesta na miesto a od postavy k postave. Je to jeden z jeho základných románových postupov.
Symbolmi úst a chleba autor vyjadril ťaživú situáciu dediny. Dedinčanov trápi bieda, choroby, ľudia s z cudziny vracajú domov predčasne, ale niet zeme, práce, silnie pocit, že „niečo sa musí stať“. Tragédiu odvracia až príchod jari. Každý rok je takto opakovaným cyklom nevýslovnej biedy a relatívneho dostatku.
Román Jozef Mak je metaforický obraz slovenského osudu a biedy. Tento obraz sa skoncentroval do titulnej postavy „človeka-milióna“. Sujetový podklad románu tvoria vzťahy Jozefa Maka k matke, bratovi Janovi a dvom ženám: Maruši a Jule. Pretože všetky vzťahy sa formujú najmä biologicky a citovo, významnú úlohu v nich hrá osudová predurčenosť. Kríza v závere románu sa rieši Janovým odchodom a smrťou Maruše, no črtajúce sa vyrovnanie zvráti smrť Makovej ženy July. Dvojicu ženských postáv modeloval na princípe protikladu: proti dravej, hoci fyzicky poznačenej Maruši postavil slabú a čistú Julu, proti biologickému morálne. Výraznejšie sa presadzuje príroda – tvorí vstupné pasáže vo väčšine kapitol a základ Hronského obraznosti.
V časopisecky publikovanom románe Na krížnych cestách sa autor z nacionalistických pozícií vyslovuje k slovenskej otázke v posledných predprevratových desaťročiach na osudoch troch generácií jednej rodiny.
V Pisárovi Gráčovi sa pokúsil vytvoriť novú koncepciu analytického spoločenského románu, v kompozícii však nesmierne preťaženého a znejasneného.
Dej románu Andreas Búr Majster situoval na bojnické panstvo do prelomu 18. a 19. storočia. Titulná postava je piliar, majster v práci z drevom a fanatik činnosti. Ideový podklad epického sveta tvorí mravná problematika hriechu, obete a očisty.
Svoje beletristické úsilia uzavrel románom Svet na Trasovisku s témou druhej sfvfetovej vojny a Povstania, napísaným z protisocialistických pozícií.
Peter Jilemnický (1901 - 1949)
Víťazný pád – dej románu sa odohráva krátko po skončení prvej svetovej vojny, roku 1919. Kysucký život pripadá Maťovi Horoňovi po návrate z frontu ako zakliaty, to však ukazujem, že sa zmenil. Ide mu o spravodlivosť. Odsudzuje otca za tradičný spôsob života aj za to, že ožobráčil nevlastného brata. Okrem biedy vstupuje do hry aj strata ľudskej dôstojnosti a usilovanie o ňu. Autor premyslene zhusťuje a uvoľňuje epický sled udalostí. Organizáciu epického materiálu však významne spoluurčuje aj pulzácia, rytmus krásy a biedy kysuckého života. Poetizácia prechádza celým dielom. Totálna personifikácia prírody kontrastuje s mŕtvotou a hnilobou kysuckého života; metafory slnka, mesiaca, hviezd a noci s obrazmi po stáročia nemenných ľudských činností. Autor do krajnosti vyhrotil protiklady medzi nedeľou a pondelkom, odpočinkom a robotou, dňom a nocou. Chcel oslobodiť zmysel človeka pre krásu sveta.
V románe Zuniaci krok zachytil proces kolektivizácie v národnostne a kultúrne zmiešanej oblasti, ohraničenej Kaukazom a čiernomorským pobrežím a to cez individualizované príbehy ľudí.
Román Pole neorané. Základné ideovo-estetické súradnice diela sú známe už z Víťazného pádu, posun spočíva v dotiahnutí ideovej interpretácia románového diania, v posilnení dokumentárnej zložky a sociálnoakčnej finkcie. Tým sa toto dielo stalo prvým v slovenskej literatúre vytvoreným na základe socialistickorealistickej metódy. V románe spojil postupy reportáže a analytického sociálneho románu, faktickosť prostredia s fiktívnymi príbehmi postáv. Dej zasadil do obdobia veľkej hospodárskej krízy.
Kus cukru, ktorý mal za cieľ okrem iného ukázať platnosť dovtedajších Jilemnického sociálnych diagnóz v novom, nekysuckom prostredí; čerpá látku zo života drobných pestovateľov cukrovej repy na trnavskej rovine. Mal v úmysle vytvoriť spoločensky reprezentaívny obraz, totalitu spoločnosti v malom. Celok koncipoval ako kolektivistický román. V niektorých scénach sa však neubránil schematizmu.
Román Kronika. Látku preň vyťažil z priebehu protifašistického odboja a Povstania na okolí Čierneho Balogu.
Margita Figuli (1909 - 1995)
Historický román Babylon zachytáva dva posledné roky existencie Chaldejskej ríše pred jej dobytím Peržanmi. Pán veľmoci v epopeji spôsobuje jednak boj s nepriateľom pred hradbami, jednak boj medzi vlastnými. Rozloženie vonkajších a vnútorných síl v románe zložito symbolizuje protirečenie doby, v ktorej román vznikal (počas vojny). Autorka prenikavo zaznamenala sociálnu nerovnosť v Babylone. Špecifickosť románu spočíva v tom, že spisovateľka sníma udalosti zo stanoviska krajiny historicky odsúdenej na porážku a zánik. Tým sa očistný účinok jej diela stupňuje. Štýl románu je metaforický, archaizovaný a monumentalizovaný biblickou obradnou dikciou. Udalosti a predmety často nadobúdajú symbolický význam. Pasáže lyrických vyznaní lásky k žene a domovu, v čom sa odráža nadväznosť na romantickú líniu slovenskej literatúry charakterizuje miestami rytmizované básnické podanie.
Román Víchor v nás podáva obraz životných premien v oravských fabrikách a na dedinách s dôrazom na spoločenskú úlohu žien.
František Švantner (1912 – 1950)
V Neveste hôľ ide o krajné oslabenie sujetu v klasickom zmysle slova. Na jeho miesto nastuopuje vzťah človek – príroda, ktorý vďaka úplnej personifikácii prírody môže „zastupovať“ medziľudské vzťahy hrdinu a plniť sujetovú funkciu. Pomer človek – príroda sa premieta do vzťahu hrdinu a poloreálnej-polofantastickej Zuny, ktorá symbolizuje svet vrchov. Ťažisko diela sa presúva na rozprávača a čas rozprávania.
Román Život bez konca znamená prekonanie (nie popretie) poetiky lyrizovanej prózy. Syntéza spočíva v tom, že autor posilnil pól epiky a historického času. Koncepciu scelil vo vitalistickom chápaní života ako prúdu, rieky, v predstave ustavičného toku ľudských osudov v kontexte histórie i generačných cyklov. Rozdvojenie, ktoré tu hrozilo, prekonával dômyselnou motivačnou prácou. Podáva obraz posledných rokov monarchie, prvej svetovej vojny. Epický dej situoval do prostredia horehronskej dediny, mestečka a poprevratovej Bratislavy. V postave Paulínky ešte stále dominuje vášeň a cit, biologické, prírodné. Hrdinka nevstupuje do životného diania aktívne, ale prijíma ho a pod jeho vplyvom postupne nachádza samu seba i vlastnú ľudskú podstatu. Pri motivácii striedavo uplatňoval chronologický, príčinný aj asociatívny princíp a využíval techniku časových zhustení a uvoľnení. Román zjednocoval polopriamou rečou.
Návod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár