Lit. spory v obdobiach krízy zavše prerastajú úzko umelecký rámec a dotýkajú sa všeobecnejších ideovo-estetických a svetonázorových otázok. Hladinu verejného života začiatkom 50tych rokov rozvírili polemiky okolo vydania básnickej zbierky Jonáša Záborského Žehry, básne a dvě reči. Tak ako na politickom fóre, i na pôde literatúry stretli sa nielen jednotlivci, ale dve ideovo-estetické koncepcie, dva rozdielne svety – klasicizmus a romantizmus.
V istom zmysle je kľúčom k pochopeniu pomeru literárnych síl a ich vývoja v porevolučnom období, lebo neobsahuje iba všetky momenty literárnoestetickej a ideovej krízy, ale aj prvky a príznaky, ktoré sa prejavili a vzájomne zápasili aj neskôr. Polemika o Žehry odohrala sa na „mŕtvom bode“ vývinu, v momente, keď niektoré prvky stagnujúceho klasicizmu v Záborského literárnom diele získali možnosť čiastočne regenerovať, zatiaľ čo literárny romantizmus Štúrovej školy od tejto chvíle začal umelecky upadať.
Vydanie zbierky J. Z. Žehry sprevádzala spočiatku cieľavedomá agitácia skupiny tzv. „staroslovákov“, ktorí sa v tom čase snažili v zhode s viedenskými vládnymi kruhmi presadiť sa na Slovensku češtinu (staroslovienčinu).
Piaty zväzok I. dielu Slov. pohľadov priniesol zdrvujúci posudok Žehier od Mikuláša Dohnányho a j. Kalinčiaka. Po narážkach na Záborského odmietavý postoj k slovenskej účasti v revolúcii a k štúrovcom vôbec prechádza kritik k rozboru básní. Kalinčiak sa zameral na otázku pôvodnosti, zmyslu a hodnoty Záb. poézie. Šuhajda - V Žehrách ide iba o čire nasledovanie cudzích myšlienok, cudzích foriem, cudzích citov bez vkusu a estetiky. Kým Dohnány vo sovjej stati kládol dôraz na ideovo-politické momenty Záb. básnických zámerov, Kalinčiak začrel do otázok o zmysle poézie vôbec, o zmysle lit. tradície, filozofie a básnictva.
M. Dohnány vo svojom Vysvetlení recenzie na Žehry ironickým tónom zopakoval ciele sovjej prvej recenzie a priniesol ďalšie dôkazy o „oflinkovaní estetiky“ v Žehrách expresívnymi nevkusnosťami a nadávkami.
Posledné slovo za tábor „staroslovákov“ vyslovil vo Světozore, lit. prílohe Slov. novín, Daniel Lichard, po Kollárovi faktický vodca skupiny. Hovoril o vzťahu humanizmu a realizmu, otázkach vkusu, ale nadovšetko sa zameral na Kalinčiakovu kritiku Žehier a názorov Ľ. Šuhajdu.
Štúrovci v polemike o Žehry obhájili romantickú koncepciu lit. a zdiskvalifikovali zvyšky klasicistického myslenia. Štúrovská skupina odsúdila Záborského formálny klasicizmus v mene živých foriem romantickej lit. Bezprostredne po polemike o Žehry prichádza k rozkladu romantizmu, zacloneného érou Bachovho absolutizmu.

 Návod
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár