Chcem sa s tebou porozprávať vlastne kvôli tomuto, - povedala. – Už ma naozaj nebaví sa neustále s tebou hádať a vyčítať ti aké sprostosti robíš. Už sa nemôžem pozerať na to, ako si svoj život posieraš. Na začiatku si bol úplne iný. Milý, úprimný, romantický, plný lásky. Teraz? Teraz je z teba troska, ktorá sa utápa vo svojom vlastnom žiali. No a čo, že si stratil prácu. Veď si nájdeš inú. Ale nie, ty sa opustíš a správaš sa ako idiot! Chcela som ti pomôcť, naozaj chcela. No ty si mi to vôbec nechcel dovoliť. Obaja vieme, že tento vzťah už nemá zmysel. Takže si zbaľ všetky svoje veci a vypadni!
Martin si strčil ruky do vreciek a neveriacky na ňu pozeral. Na ňu, na tú, ktorú roky miloval, s ktorou roky zdieľal spoločný byt, spoločnú posteľ.
- To nemyslíš vážne! – skríkol. – Po tom všetkom, čo sme spolu prežili? Po tom všetkom, čo som pre teba urobil? – rozčuľoval sa.
- Čo si také pre mňa urobil? - povedala. – Po tom všetkom ako si ma posledné mesiace ignoroval? Ako si sa vôbec nechcel baviť o nás dvoch? Ako si mi len ubližoval? To sa už nedá vydržať!
Barbora sa rozplakala.
Vonku svietilo slnko. Cez otvorené okná dnu prúdil vzduch nabitý jarou.
- To som mala s tebou plánovať budúcnosť? - spýtala sa Barbora. Ako by si sa správal neskôr? Ako by si vychovával naše deti?
Martin sa už viac na nič nezmohol. Všetky slová by už boli zbytočné. Zbalil si všetky veci, s nemým výrazom sa pozrel na Barboru, ktorá ešte stále plakala a začal sa obúvať.
- To sa na nič nezmôžeš? - povedala vzlykalo Barbora. – No jasné, to sa dalo čakať. Veď takýto si bol v poslednom čase stále. Už ani sex ti nechýbal. A teraz odídeš. No nečakaj, že keď mi zavoláš a začneš sa mi ospravedlňovať, že bude všetko v poriadku.
- To sa nestane, - povedal ticho Martin. Otvoril nehlučne dvere a takisto nehlučne ich za sebou aj zavrel.
Barbora sa zviezla na zem pri dverách a ďalej plakala. Nemohla uveriť, že neprejavil žiadnu ľútosť. Neverila, že odišiel bez jediného prejavu ospravedlnenia či náznaku citu.
Keď sa Barbora ukľudnila, zavolala svojej najlepšej kamoške.
- Vyhodila som ho z bytu.
- Čo? Ako to?
- Už to ďalej takto nešlo.
- Chápem ťa. Len si sa trápila.
- Je mi hrozne.
- Prídem k tebe?
- Áno, príď.
Barbora položila telefón, zdvihla sa zo zeme a uvedomila si to veľké prázdno vo vnútri. Cítila sa vlastne celkom dobre. Keď si poplakala, uľavilo sa jej a akosi jej odľahlo. Vôbec nemyslela, že dnešok dopadne takto. Že uzavrie kapitolu života, ktorá trvala takmer 10 rokov tak rýchlo. Čo už. Máločo predbieha predvídateľne.
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár