Zasnežená lavička uprostred ničoho a dva otlačené zadky na nej. Srdce búcha, jazyk sa pletie. V ústach chuť po víne. Smejeme sa. Možno ani nevieme čomu a možno naposledy spolu. Neriešime, nechceme. Nechávame sa unášať a ignorujeme rozum. Nemali by sme tu byť. A už vôbec nie spolu. Sami. Krotíme sa. Ak to necháme zájsť ďalej, už sa to nebude viac týkať len nás dvoch. Začína snežiť. Husto. Vločky sa topia na tvári. V očiach si vidíme všetko nevypovedané. Stále si hovoríme, že raz. No už teraz vieme, že to je nikdy. Nie sme romantici. No zisťujeme, že city sú pre každého. Už zajtra bude všetko iné. Ja sa budem zaujímať o deň iného a ty budeš pripaľovať cigaretu inej. Vieme, že sa budeme vídať. Vieme, že nezabudneme. Nanešťastie pre nás. Si pre mňa dôkaz. Dôkaz, že som si nikdy nevedela vybrať správne. Už len pár metrov a budem doma. Posledný pohľad, posledný stisk ruky, posledný bozk. Na čelo. Vieme prečo. Zatváram dvere. Zvoní telefón. Zotieram slzy. Usmejem sa a zdvíham : Ahoj zlatko, už si doma? ...raz som to niekde čítala. Že veľké lásky nebývajú naplnené... Blog 28 0 0 0 0 Komentuj