Je 29.septembra. Streda. Po škole som išla ku Maggie. Keď som šla od nej domov, práve sa stmievalo. Na západe bola obloha tak pekne oranžovo- rúžová.. Nemám rada oranžovú, ale túto farbu oblohy naozaj milujem. Proste klasický západ Slnka. Ešte nebolo zima. Dokonca to ani nevyzeralo, žeby už bola jeseň. Lístie bolo na stromoch, len pár kúskov sa prevaľovalo na zemi podľa toho ako zafúkal vánok. Mala som len mikinu, ale zima mi nebola. Len keď trochu zafúkalo. Zabuchla som bránu a vyšla na ulicu. Nikde nikto nebol, dokonca ani autá práve neprechádzali. Nebolo to také to nepríjemné desivé ticho, ale len taký pokoj. Klud. Pravý čas na rozmýšľanie. Zhlboka som sa nadýchla a vtedy som to zacítila. Prvý raz v tomto roku. Tú ohromujúcu a čarovnú vôňu. Tú ktorú cítia len tí, ktorý si všímajú, čo sa deje. Tí citlivý. Vôňu takú úžasnú a takú silnú. Tú ktorú cítiť práve v tomto prvom jesennom vánku. Cítiť ju keď padá jesenne oranžovo- žltý lístok zo stromu. Cítiť ju len, keď sa zhlboka nadýchnete. Je skutočne jemná, ale za to dych vyrážajúca. Je to vôňa jesene. Bola som absolútne omámená. Nechcela som, aby mi niečo prekazilo tento príjemný podvečer. Chcela som sa smiať, ale zatiaľ som sa len slabo, šťastne usmievala. Rýchlo som mierila preč od miest, kde by sa mohli objaviť ľudia, alebo autá, ktoré by mi tieto šťastné okamžiky prekazili a znechutili. Prešla som okolo bývalej školy a zahla na poľnú cestičku vedúcu do lesa. Chvíľu som po nej kráčala a neustále zhlboka vdychovala tú úžasnú vôňu. Nechcela som aby mi niečo, čo i len sekunda z tohto čarovného večera unikla. Tam, kde začali stromy hustnúť, som odbočila doľava, medzi ne. Kráčala som po chodníčku, ktorý som medzi lesným lístím a ihličím, machmi a hríbmi videla len ja. Slabučko vychodený chodníček po ktorom som chodila na jedno čarovné miesto, o ktorom nikto iný nevedel. Kúsok som vybehla do strmého kopca a bola som tam. Rozhrnula som rukou oranžové lístie a vyšla na malú lúčku. MOJU lúčku. Ako som ju sama nazývala. Bol to malinký výčnelok na terasovitých lúkach a lesoch, ktoré boli v okolí nášho mestečka. Okolo boli oranžové listnaté stromy a pár veľkých, tmavozelených ihličnanov. Výhľad bol priamo na nádherný západ Slnka. Sadla som si na zelenú trávu a nechala sa zohrievať poslednými lúčmi Slnka. Bol to úžasný pocit. Privrela som oči a pod viečkami sledovala žlté a oranžové tvary. Zhlboka som sa nadýchla a bola som ohromená. Bolo to akoby som sa znovu narodila. V lese pod priamymi slnečnými lúčmi bol ten pocit ešte silnejší. Nie 21.september je prvý jesenný deň. Tento rok je to dnes. 29.septembra. Vedela som to. Cítila som to. Príroda to cítila. Všetky zvieratá a aj celé moje telo. Cítila som sa nabitá šťastím. Energiou. Musela som niečo robiť. Postavila som sa a rozbehla sa. Stále to nebolo dosť. Pri behu som sa šťastne rozosmiala. Bol to skvelý pocit. Keby v tej chvíli vedľa mňa bol človek s depresiou, úprimne by sa rozosmial tiež. Cítila som sa ako elektráreň na šťastie. Neprestávala som sa smiať. Vedela som, že svojím šťastím a energiou nabíjam všetko naokolo. Stromy, trávu, hríby, baktérie, červíky, chrobáky, mravcom sa určite ľahšie stavalo mravenisko, veveričky, zajace, líšky.. všetko. Bez ohľadu na veľkosť, silu, vek.. Cítila som sa, akoby som tou chvíľou, tým momentom, tým jesenným podvečerom dala svetu tak veľa, ako sa len dalo. Jediným úprimným smiechom, som ho obohatila viac, akoby som vymyslela ako neroztopiť oba póly. Cítila som sa plná. Nič mi nechýbalo. Chcela som ísť do mesta, medzi tých pochmúrnych ľudí, ktorý so znechutením a znudene robia svoje každodenné činnosti. Chcela som sa ich dotknúť aspoň svojím úprimným úsmevom. Chcela som im pomôcť aby našli svoju radosť zo života, ktorú stratili. Deti by ma prijali medzi seba. Vedela som to. Lebo ony cítili tieto hlboké vibrácie. Toto šťastie. Len jeden jesenný podvečer, v ktorom nájdete toľko šťastia.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
