Alex

Bol si mojou radosťou 9 mesiacov, keď si sa vyliahol z vajíčka, bol si maličký ružový a neoperený. Čakali sme na tvoje narodenie 4 roky. Tvoj súrodenec zomrel po pár dňoch, ale ty si sa držal. Jedného ťa už rodičia vyháňali z búdky a z klietky a ty si dostal vlastnú. Ja som si ťa vzala do izby, bolo tomu tak minimálne dva mesiace, potom som prechádzala porozchodovou krízou a otec si ťa vzal do garáže, kde som ťa z času na čas chodila navštevovať. Nebol si krotký, ako tvoja ručne dokŕmovaná mamina, ale zase si nebol divoký ako tvoj otec. Dala som si na jedno plece teba a na druhé plece tvoju maminu. A bol to úžasný pocit mať vás tam naraz. V mojej izbe si ani nemohol zostať večne už len preto, že si začal zobákom obhrýzať môj nábytok, tak ako to kedysi robila tvoja mamina. Naučil si sa otvárať si sám klietku z oboch strán a museli sme tam na tie dvoje dvierka poistky, aby si tatovi nelietal svojvoľne po garáži. Nezabudnem ako som teba a tvoju maminu, nechala behať po stole a vy ste vypitvali slivky, dobrý bordel ste spravili na tom stole. Tri dni dozadu som ťa došla nakŕmiť do garáže a ty si sa zas nejako dostal von. Chvíľu si mi utekal, lietal si a vrážal do všetkého, ako si mal zvykom, ale potom si mi zliezol na ruku.
Včera ráno ma otec nahováral, nech si ťa vezmem do izby, že si nejaký čudný, mala by som mu byť za to vďačná, lebo som s tebou mohla stráviť tvoje posledné hodiny. Celý večer som sa zas nevedela dokopať do učenia. Už ako som všetko vypla, tak som si sadla k tebe. Ledva si sa držal na nohách, občas si striedal zaujímavé polohy, ale akonáhle si sa rozbehol oproti klietke a zastavila ťa až vlastná hlava. Tak som ťa vybrala z klietky, položila som ťa na vreckovku, do ktorej som ťa predtým smoklila, navlhčovala som ti zobáčik vodou, lenže ty si vodičku už neprehĺtal, len si sa pozeral na mňa a ja som ti podložila hlavičku ďalšou vreckovkou. Kým si bol v klietke, tak som ti hovorila, že neopováž sa mi to spraviť, že si snáď bojovník po svojej mame. A teraz som ťa plačúc prosila, nech ma neopúšťaš, slzy mi padali na dlážku a ty si sa po mne díval. Hladila som ťa a ty si občas vystieral krk, ja som nevedela, či je to z toho, že máš kŕče alebo len reaguješ na moje pohľadenie. Dívali sme sa jeden druhému do očí asi tak 20 minút, vedeli sme, že umieraš a ja som vzlykala, ty sa snažil spraviť nejaké pohyby, ale nevládal si. Ležal si naboku, zobák si mal pootvorený, ako keby si sa usmieval na mňa. A v tom som to pocítila – ten okamih, keď ťa opustil život, pozrela som sa na mobil, bolo 3:26, pohla som ti hlavou a ona len tak bezvládne padla nabok. Išla som zobudiť otca, aby som mu to oznámila, a sadla som si k tebe. Plakala som stále, zobudila som aj mamu. Otec ťa zdvihol a odnášal ťa z mojej izby a ja som mu chcela povedať, nech mi ťa neberie. Mama sa ma snažila utešiť, ale stále som sedela na tej zemi, na mojich skriptách boli rozpité miesta od sĺz, ktoré boli aj na dlážke. V tej chvíli som to nebola ja, ale ovládol ma iba môj smútok. To, čo sa ti stalo je, akýmsi varovaním, tvoja mamina má 8 rokov, musím s ňou tráviť viac času. A nech mi nepovie niekto, že zvieratá nemajú dušu, lebo nikto sa na mňa nebude dívať ako ty. Videla som na tebe tiež, že nechceš odísť. Mrzí ma, že už sa nedozviem, či si bola ona alebo bol on - to by sme sa dozvedeli až po troch rokoch, kedy by si bol dospelý. Teraz si na mieste, kde môžeš lietať bez obmedzení žiadna klietka, žiadne dvere nič ťa nezastaví – máš nekonečnú voľnosť.

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu