V tom sa otočí ku mne a povie mi:"Vidíš tú červenú mašľu? Tú si mi zavesila na skriňu, keď sme tu oslavovali moju 15ku a odvtedy ju utieram od prachu." Začnem rozmýšľať, že to už má ten nábytok 7 rokov? Sa mi zdá, že ho dostala len nedávno. A ja som zavesila tú mašľu okolo rúčky tej skrine? Ako to, že tá moja fenomenálna pamäť si na toto nespomína. Vyrazila mi dych, že si spomína na niečo také a ja si to práveže nepamätám, ale ako poznám seba, dosť možné, že som to tam zavesila práve ja. Áno, niekto mi pripomenul spomienku, ktorú som vypustila z hlavy - to sa mi nestáva často. Ale možno to niečo pre ňu znamená nejakú nostalgickú spomienku a v tom ma poteší, že si ju tam nechala zavesenú.
Prídem k jej stolíku a stále tam vidím tú fotku, kde sme boli spoločne ako deviatačky - pätica báb, potom tam vidím fotku z mojej oslavy 15ky - ako si pripíjame zase partia báb. Uvedomujem si, ako ma dokážu ľudia v mojom okolí neustále prekvapovať a každým dňom zisťujem, že je v nich viac, ako si myslím.
Rozprávam sa s ňou o minulom lete - o tej bolesti, zrade, rozchode a o tom, ako sa mi nechcelo žiť. Pozerám sa jej do tváre a vidím ako sa jej v očiach lesknú slzy. Cítim, že mi rozumie. Rozumie mi, lebo zažila niečo podobné. Ona už je z najhoršieho vonku a musela si tým prejsť sama, nikto jej nevedel pomôcť. Zo dna sa človek musí zoškrabať sám, ani najlepší priateľ to za vás nespraví. Veď predsa len život žijeme sami za seba.
No som rada, že vždy keď padnem a otočia sa mi nejakí ľudia chrbtom. Sú tu zase iní, ktorí mi podajú ruku a sú tu pre mňa. Priznajme si to, občas každý niekoho potrebujeme.
Červená mašľa, náramok priateľstva, spoločná pieseň, náhrdelník, naše heslo - sviečka. Všetky tie spomienky, ktorým rozumejú len dve osoby alebo ich môže byť viac. Tie chvíle, ktoré sa už nezopakujú. Áno, červená mašľa môže byť tým metaforickým putom.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
sajuri007
28. 5.mája 2011 22:48
pripadá mi to veľmi smutné a zároveň pekné
Napíš svoj komentár