Ja som tú šancu dostala, ale teraz pekne po poriadku.
Mala som 15, bývala som s rodičmi v meste, bola som ich jediné dieťa. Akurát som bola v 9. ročníku a bolo pred Vianocami. V škole sme si robili vianočný večierok.
No potom už mám okno, jediné čo si pamätám je krv na mojich rukách a otázka "Prečo?"
Zrazu sa len preberiem, v nejakej čakárni, kde je okrem mňa veľa ľudí. Prisadne si ku mne mladý chalan a ako keby mi čítal myšlienky:"Nepýtaj sa prečo!"
S údivom sa na neho pozriem, ako to, že vie, čo si myslím. "Jednoducho, lebo som tvoj strážny anjel. Skoro som sa zabudol predstaviť, volám sa Sebastián" odpovedá na moje nevyslovené otázky s úsmevom.
"Andrea, mala by si vedieť, kde si" hovorí už s vážnou tvárou. "No a kde to teda som?" usmievam sa na neho. "Mala som ozaj zlý sen a neviem, čo tu robím?" zasypávam ho otázkami. "Ale to nebol sen" pokračuje Sebastián vážne. "Ty si zomrela" zakončí túto absurdnú debatu.
Za normálnych okolností by mi po tele prešli zimomriavky, ale teraz necítim nič. Necítim bolesť, smútok, chlad ani teplo. To je to !! Ja necítim, šľahnem si rukou facku po tvári a nebolí ma to.
"Ale prečo si nič nepamätám" opýtam sa ho zmätená. "To je ten problém, že si to nepamätáš. Miesto, kde si je čakáreň. Nemáš ešte vybavené účty, tvoja duša nemôže prejsť na druhú stranu" objasňuje mi.
"Ty sa musíš vrátiť a dať veci do poriadku" pokračuje. "Akože dať veci do poriadku?" nechápavo sa na neho pozerám. "Dostaneš druhú šancu, presnejšie budeš mať 2 mesiace na to zistiť, ako dať veci do poriadku. A ja ti s tým pomôžem" utešuje ma.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
ena233
5. 1.januára 2011 17:41
kedy bude pokračovanie ?
Napíš svoj komentár