"Počkať, ako že dva mesiace a ako to môžem napraviť, keď som mŕtvá?" ešte stále jeho slovám nerozumiem.
"Plán je takýto, nasťahujeme sa do mesta, kde si bývala. Ty sa vrátiš do svojej triedy" dáva mi pokyny.
"Ale ako sa môžem vrátiť do mojej triedy, len tak s mojou podobou?" čudujem sa. "Budeš rovnaká, ale zároveň iná. Budeš im ju možno pripomínať, ale ty budeš niekto iný. Iné meno a trocha zmeníme tvoj výzor", kuje môj anjel pikle.
"Kedy začneme s našou misiou," usmievam sa sprisahanecky. "Hneď teraz, čas je vzácny," odpovedá mi o niečo vážnejšie.
Ani sa nenazdám a sme v byte v centre mesta. Na mieste, kde som kedysi bývala s rodičmi, kým sme sa nepresťahovali do rodinného domu po babke.
Nenechám sa však zaskočiť a pokračujem v začatom. "Keď si hovoril, že mi pomôžeš. Mal si na mysli, že budeš so mnou bývať?" Pozerám na neho so zdvihnutým obočím. "Áno, Andrea potrebuješ ochrannú ruku a navyše 15 ročné dievča nemôže bývať len tak samo. Ja budem tvojim starším plnoletým bratom a rodičia budú pracovne v zahraničí."
Premyslel to ozaj zaujímavo. "A ako zmeníme môj výzor?" nedá mi sa nespýtať. "Nosila si celé roky okuliare,odteraz ich už nepotrebuješ. Mala si dlhé vlasy, no teraz ti pridáme ofinku, malé znamienko nad perou. Z tvojich svetlohnedých vlasov, spravíme tmavo hnedé. A pery ti necháme rovnaké, veď ich máš krásne plné." Po tejto jeho poznámke sa začervenám, môže si anjel dovoliť takéto komplimenty?
"Čo by som si nemohol?" usmeje sa na mňa. "Kurnik, zabudla som, že mi čítaš myšlienky. To nie je fér", smejem sa.
"Budeš krásna a inteligentná, nebezpečná kombinácia" rozplýva sa. "Nie že by si predtým nebola, ale teraz to bude biť ostatným viac do očí" uisťuje ma.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.