Kráľovná upírov 2. časť

Zavrela som okno a ľahla som si naspäť do postele. Mala som sen, v ktorom sa mi premietala neznáma mužská tvár. Ďalej som v tom sne videla seba a ten muž mi podával ruku so slovami: "Elisabeth, poď so mnou!" Ja som mu mlčky ruku podala a nasledovala ho. Po prebudení sa mi v hlave premietala jeho tvár, jeho tmavohnedé oči a čierne vlasy. Zamyslená som si prečesávala svoje dlhé vlasy pred zrkadlom, majú vraj farbu ako oheň. Slnko mi svietilo do tváre moje pleť bola biela ako sneh a moje svetlo modré oči zhypnotizovane pozerali do zrkadla.
V tom sa ozvalo klopanie na dvere a otvorila som dvere a tam stál Will. Vzrušeným hlasom som sa ho opýtala: "Našli už Nathaly." Sklamane sa na mňa pozrel a odvetil:"Nie, nie je po nej ani stopy." S plačom som ho objala. Chvíľu ma držal v objatí a potom mi požiadal:"Mala by si sa ísť najesť." Potriasla som nesúhlasne hlavou a povedala:"Nie, nemám chuť a ani pomyslenie na jedlo."
"Tak poď aspoň do kuchyne k rodičom, robia si o teba starosti" dodal ustarostene.
Sadla som si za stôl. Sedeli tam okrem mňa a Willa, moji rodiča a prišiel nás navštíviť aj môj starší brat, ktorý je už ženatý. Otec začal: "Elisabeth, za tri dni máš svadbu, musíš sa trochu vzpamätať." "Tebe sa to povie, nedokážem sa ani tešiť, tešila som sa, že tam bude aj Nathaly" reagujem so smútkom v hlase. "Veď už je všetko dohodnuté, tak myslím, že ma nepotrebujete. Prepáčte, ale pôjdem von sa poprechádzať. Chcem byť chvíľu sama" ukončím rozhovor a odchádzam z domu. Nikto z nich nemá odvahu nič mi povedať, vedia, že možno bude lepšie ma nechať tak.
Vyberiem sa do lesa, na ničom mi v tejto chvíli nezáleží. Chcem sa vrátiť na to miesto, kde sme včera boli s Nathaly. Je svetlo, takže si myslím, že mi nič nehrozí. Skloním sa k jazeru, do ktorého sme sa včera s Nathaly dívali. Zrazu začujem hlas, ktorý volá: "Elisabeth, Elisabeth!" Obzriem sa vidím staršiu ženu. "Odkiaľ viete moje meno?" nedá mi sa nespýtať. "Ja viem všetko" usmeje sa na mňa záhadná žena. "Žijem tu v lese už veľmi dlho, a vieš o tom, že by si v tejto časti nemala byť?" pokarhá ma. "Ja viem, ale musela som sem prísť" nedám sa. "Jej už nepomôžeš" odpovie mi na to, čo ma trápi. "Vy viete, čo je s Nathaly? Ale ako to vôbec môžete vedieť" zasypávam ju otázkami. "Vidím minulosť aj budúcnosť. Budúcnosť sa vždy dá zmeniť, ale minulosť už nezmeníš. A Nathaly už patrí k minulosti" pozerá na mňa vážne. Potláčam slzy, vezme ma za ruku a pozrie sa mi do očí. "Príde si po teba" povie vystrašene. "Ale kto?" naháňajú mi hrôzu jej slová. "Tá tvár, ktorú si videla v svojom sne. On cíti tvoj pach krvi, neutečieš mu" pozerá na mňa smutne.

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu