"Nebude ťa to večne baviť," usmeje sa. "Pusť ma, nedotýkaj sa ma," žiadam ho. On sa však tvárou zas priblíži ku mne a ja zas odvrátim tvár na bok. No tentokrát už to odo mňa očakával, začne mi bozkávať krk. A mňa až zamrazí. V tom pocítim bolesť a zrazu je všetko také rozmazané. Ako keby sa všetko dialo mimo mňa.
Pamätám si jeho, mňa, to ako sa ma dotýkal.
Strhnem sa a prebudím sa. Bol to sen? No potom si uvedomím, že nemám na sebe šaty. Tie ležia na zemi, rýchlo si ich oblečiem a idem sa pozrieť k zrkadlu. Chcem sa trochu upraviť a v tom si všimnem dve bodky na krku. Spomeniem si na tú bolesť v noci a aké bolo všetko potom rozmazané. Rozhodnem sa vyjsť z izby, aj keď sa cítim tak ponížene. Ale čo sa to vlastne v noci stalo?
V tom začujem na chodbe hlasy, patria Anne a jednému zo stráže. "Musí byť v podzemí, kým sa Nicholas rozhodne, čo s ním bude." Anna mu odpovie: "Ako poznám brata, ten ho určite zabije." Takže tu držia ešte niekoho okrem mňa. Zvedavosť ma zhrýza musím zistiť, kto to je. Možno by sme mohli utiecť spolu. Počkám, kým odídu a rozhodnem sa zistiť o koho ide.
Všade je tam tma, aspoň že sú tú tie svietniky, ktoré to tu trochu osvetľujú. Musím byť ticho, tuto dole to vyzerá zvláštne. Kamenné steny, veľké dvere a pavučiny. Zbadám zvonka na dverách zavesené kľúče, vezmem ich a odomknem. Nemôžem uveriť vlastným očiam: "Will!"
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár