husľové kvarteto,
alebo malo byť ohlušujúce ticho,
davy sa mali rozostúpiť,
malo byť voľačo.
Mal byť slnečný piatok,
V Cvernovke,
pri schodoch,
sa ma mal niekto opýtať:
"Poznáš ho?"
A ja by som povedala:
"Kedysi dávno."
A potom by som sa otočila..
A odišla preč.
A až vtedy by si sa pozrel
na miesto kde som stála,
a videl tam niečo živé,
pulzujúce.
Ale nebolo nič.
Čo je horšie, že bolo niečo.
A príbeh je skončený.
Ten dôležitý príbeh,
čo roky píšem,
slzami po obliečkach
a listoch bez známok.
Len tak,
závan vetra na Židovskej..
V mojom meste.
How dare you!
Vziať mi ešte aj ten koniec.
How dare I!
Ešte stále.
A potom ležím na zemi,
a vravím jej,
že to bolo všetko.
A okolo mňa sa povaľujú bahniatka
a poctivo zahrabané spomienky,
čo občas vylezú ako ploštice v noci spod perín,
hodovať na krvi z rán, čo sa nehoja.
Lebo keď si kúpim štyri pivá,
štyri aj vypijem,
ako tú krv,
do poslednej,
kvapky.
Už nehrajú,
už zavreli.
A ja stále sedím a čučím na hrad.
Akurát na iný.
Denník
Komentuj
2 komenty k blogu
1
tequila
4. 4.apríla 2021 00:35
preco ta nechal?
Napíš svoj komentár