,,Na tento deň nikdy nezabudnem." Mrmlala som si stále dookola ako šibnutá. Bolo upršané,chladné ráno.Sedela som za stolom (jediná vec okrem postele a stoličky,ktorá tam zostala) a rozmýšľala o novom živote,ktorý ma čaká tam vonku.Život bez Denny,ktorá mala vždy "zdravý rozum" a pevne stála nohami na zemi. A bez neho.Bez Erika.Aj keď poslednú dobu sme sa iba hádali.Jeho ego sa rapídne zdvihlo a začal piť.Chlapec,ktorého som bola od svojích jedenástich rokov zamilovaná sa strašne zmenil.A mne sa páčil čím ďalej tým menej.Niektorý si možno myslíte že som bola iba pobláznená,ale ja si to nemyslím.Síce pije a správa sa arogantne,vždy keď sa naňho pozriem,vidím v jeho očiach toho chlapca ,kvôli ktorému som hlavne v trinástich stále plakala.Síce Denna mi vždy hovorila,že arogantný bol vždy len ja som si to nevšimla.Dobre si pamätám aj ako v siedmej triede vošiel do triedy a držal sa za ruku s Lenou.Veľmi mi to úblížilo.Nevedela som sa naňho pozrieť. A o dva roky na to si zrazu ku mne sadol na obede. Nikdy nezabudnem na tento moment.Ako tupá som sa roztriasla až tak že ma musel chytiť za ruku.To ma rozrušilo ešte viacej.Odvtedy sme sa zblížili,sem tam sme spolu aj chodili.Viac-menej sme boli priatelia s výhodami.A teraz sa s ním lúčim.So všetkým.Postavila som sa zo stoličky a ešte raz na posledný krát som si poobzerala svoju izbu.Nikdy nebola taká prázdna.Zavrela som dvere a zišla som dolu po schodoch. ,,Už si pripravená zlatko?" spýtala sa ma mama. ,,Áno a nehovor mi zlatko." Odkedy som sa dozvedela že sa sťahujeme som bola takáto k celej rodine.Ani mňa a ani brata sa neopýtali aký máme názor.Marek ani ja už nie sme malé deti. Ja mám sedemnásť a on trinásť. ,,Elisa nemôžeš sa hnevať večne." ,,Stavíme sa?" ,,Ell prestaň som tvoja matka." ,,Pôjdem za vami mojim autom." Rýchlo som radšej zmenila tému. ,,Dobre,ale pôjdeš priamo za nami,ak niečo budeš potrebovať zavolaj mi." ,,Nemôžem telefonovať za volantom." Pripomenula som jej. ,,A načo sme ti kúpili handsfree?" ,,Neviem kde ho mám." snažila som sa vyhovoriť. ,,Počkaj chvíľu." Zatiaľ čo sa mama hrabala vo svojej kabelke, som sa oprela o kuchynskú linku. ,,Tu máš." ,,Naozaj je to potrebné?" ,,Áno.." Podala mi handsfree. ,,Kde mám kľúče od auta?" ,,Samozrejme v mojej kabelke." ,,A dáš mi ich?Drôtom autom štartovať nebudem." ,,Stačilo pekne poprosiť.Tu ich máš." podala mi mama kľúče. ,,Nezabudni,že máš šoférovať zodpovedne a podľa zákonov." ,,Mama pôjdem hneď za vami." ,,Dobre,len ti to pripomínam." Zobrala som si kľúče a vybehla z domu. Otec už čakal mamu a brata v naštartovanom aute. Zazeral na mňa,zase. V garáži sa lesklo môj Opel Mokka. Nasadla som doňho. Nadýchala som sa novoty,ktorá ma vždy upokojila.Stalčila som gombík a dvere brány sa otvorili.Vyšla som s autom von. Vystúpila naposledný krát zavrela garáž a nastúpila do auta.Znova stlačila gombík a brána sa zatvorila. Keď už konečne otec vyrazil, zapla som rádio a nasledovala som ho.Cesta trvala tak dve hodiny, no mne pripadala dlhá ako celá večnosť. Zastali sme pred celkom veľkým domom. Zvonku nevyzeral zle. Otec vošiel dovnútra ako prvý.nábytok už bol nasťahovaný. ,,Kde mám izbu?" spýtala som sa mami. ,,Hore a posledné dvere odprava. Schody som prešla po dvoch. Steny celého domu boli krémovej farby. ,,Hmm pekné."Uznávam je to pekná farba.Ale väčšmi som bola zvedavá na moju izbu. Otvorila som dvere a čakalo ma milé prekvapenie. Iba bola útúlná a prekvapivo svetlá. Zeleno hnedá. Moje obľúbené farby.Vedla dverí bola veľká posteľ. Konečne. Vedla postele z obidvoch strán boli nočné stolčeky. Oproti posteli bol stôl zo svetlého dreva. Krása. A stolička zelenej farby.Všetko do seba zapadalo. V rohu izby bolo zrkadlo. Priznám sa,že som si ani nevšimla aké dlhé mám tie svoje tmavé vlasy.Zvyšok dňa som sa vybalovala. Nebola som hladná takže som nevečerala. Bolo asi desať hodín večer keď som si konečne lahla. Zaspala som celkom rýchlo.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
ninamcmason  7. 5. 2014 17:54
Dobre ty
Napíš svoj komentár