Kráča ulicami mesta, sama... Všíma si okoloidúcich ľudí sem – tam ju zachytí pohľad nejakého týpka. Premýšľa, hlavou jej víri kvantum myšlienok, ale len jedna ju dovádza k cieľu, cieľu, ktorý si vytýčila. Nie je to žiadna diskotéka či bar, niežeby z toho vyrástla, veď ma len 18, pomaly sa odráža s pomyselného odrazového mostíka smerom do života plného nástrah. Ale ona vie celkom presne, kde ju nesú jej nohy, tam kde jej srdce ukázalo smer...Konečne je na mieste... Sedí na hojdačke, premýšľa, kde sa práwe nachádza, veď na hojdačke ste buď hore alebo dole...ale ona sa vznáša je niekde, kde dovolí vojsť málokomu, do svojho srdca...Zrazu jej prawé líce zmáča slaná kvapka vody, ktorú posledné mesiace pozná weľmi dôwerne, slza.
Spomína na časy keď..keď všetko bolo tak krásne, keď ju nikto nepotreboval hojdať do výšin, aby mala pocit, že je v nebi. Ona v ňom bola aj keď sa hojdačka priam nehýbala, ale jej stačili jeho dotyky, jeho oči, ktoré sa milimeter po milimetri zarezávali do jej tela. Milovala ten pocit, hoci deň predtým bol hocako tmavý či smutný..vždy z neba zletel jej anjel. Jej anjelik, ktorý ju vedel, čo najnežnejšie pohladiť a keď jeho ústa spočívala na jej perách a hojdačka sa len jemne pohojdávala letným vánkom cítila, že nikto na swete jej nemôže ublížiť. Spočiatku nechápala, prečo musí ako Popoluška pred 12 rýchlo utekaťdomov...pochopila..začala chápať svoje nikdy nepochopené indivíduum..začala chápať svätý zákon lásky. Zrazu sa však ocitla na hojdačke dole, priam spadla. Nemala tam svojho anjelika, odletel nevedno kam... jej sa už len vynárajú spomienky nato, aké to bolo, vidí to, hoc hojdačka, kde k nej zlietal jej anjelik bola prázdna... V tom jej do očí zasvieti ostré svetlo auta..nevidí značku..zrejme Fiat to nie je podstatné poslednýkrát sa zadíva smerom na hojdačku a pomysli si... že keď nebolo dopriate jej láske sa vznášať sa úplne v nebi, možno raz, o pár rokov sa tu stretnú ich deti..Popolušky a jej anjela, ktorý rozjasňoval jej deň. V tom momente jemne pootvorí oči, paplón si pritiahne na hruď a zadíva sa smerom na , , hojdačky“. Hoci včerajšok bol pre ňu akejkoľvek deprimujúci či pod psa, dnešok je pre ňu DAR. Začína odznova, nevzdáva sa..ona nikdy! Lebo aj napriek všetkému verí vete..LOVE, IS THE ANSWER...

 Úvaha
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár