DO KELU ! ...Zakričala som zvonivým hlasom na celú kuchyňu. Ako som zdvihla zrak z mojej dlane, ktorá naberala odtieň zrelej paradajky, uvidela som vo dverách stáť otca s namosúreným výrazom tváre. Niečo si zamrmlal popod nos, treskol dverami a už ho nebolo.
Už znova som to poriadne pokašľala – myslela som si v duchu. Zvyčajne by som si vydýchla, že je už preč, ale dnes mi to akosi nešlo...Bolesť mojej dlane sa stupňovala. No zaťala som zuby a ďalej som pripravovala toastové raňajky. O päť minút sa dovalil aj „Pán Dokonalý“, môj brat Tomáš, znova super nahodený. Práve mi oznámil, priam vyspevoval, že ide na tréning a potom ide niekde s Lenkou. Nestihla som sa vynačudovať, koľko sa toho udialo, kým som ja a mama boli na návšteve pri babke na Orave. Boli sme tma síce len päť dní, ale mne sa to zdalo ako večnosť. No aspoň som bola na sto kilákov od Tomáša a môjho geniálneho tatínka. Z môjho lietania v oblakoch ma znova vyrušil až Tomáš :
„Tak teda prídeš na stanicu ty ? “
Akože som vôbec, ale vôbec nechápala, čo melie, ale potom som predsa len pochopila o čo ide. Dnes mala prísť mama môjho fotríka až zo stredného Slovenska ! Vraj príde len na tri dni, ale ja som vedela, že tento boj je už dávno prehratý a zdrží sa viac ako tri dni Pýtate sa prečo boj ? Radšej by som mala štyroch škrečkov a jedného papagája, ako počúvať moju starkú, ktorá mi nedá spávať v noci, pretože svojím chrápaním píli ako nejaký drevorubač. V podstate bola veľmi milá, mala len jeden nedostatok, že sa starala do výchovy o mňa a Tomáša a mame sa preto veľmi rýchlo zvyšoval tep.
„Jasné, že prídem ! “
„No konečne Tina ! Tebe to ale trvá ! Tak ja idem...a ešte som ti zabudol...“
No lenže to, čo mi Tomáš zakričal, som samozrejme nerozumela, lebo keď to hovoril, mal plnú hubu toastu. Nanajvýš, ako by to nebolo na mňa dosť, spadla mi na zem aj ocova obľúbená šálka na kávu ! Zvyšný čas mi ubehol ako voda a o päť minút som už kráčala na stanicu.
„Kristínka ! “, zvýskla starká na celú stanicu. Už cupitala svojím myšacím krokom, že ma obíjme. Ja som sa k nej nahla, samozrejme zo slušnosti, veď ma vidí len dvakrát do roka, hoc som sa v tej chvíli cítila veľmi trápne.
„No, starká, poď ! Mama s otcom ťa už čakajú.“
Ráznym krokom sme sa pustili smerom k nášmu sídlisku a ja akoby som mávla čarovnou paličkou som už znova sedela u nás doma v kuchyni a otrávene som listovala v novej EMME. Zrazu sa otvorili dvere a v nich stál idol všetkých dievčat na gymnáziu, môj dokonalý brat Tomáš. Unudene som zdvihla hlavu.
„No čaaau, ségra ! A sme tu ! “
( Tu ? ? ? )
Predo mnou sa zjavil nejaký chalan, ktorý tiež len unudene pozeral ponad mňa.
„Tina ! , skríkol na mňa Tomáš „ toto je môj nový spolužiak Haky.“
Konečne prestal žuť žuvačku a premeral si ma očami. Tie modré oči ma akoby prikovali a ja som cítila, že sa vnáram viac a viac do stoličky. Aké boli ? Hoci som v poslednom čase nemala vo zvyku byť romantická, musím sa priznať, že ma úplne dostali. Z mojich vzdušných zámkov ma vyrušilo zvonenie mobilu. V zlomku sekundy som sa natiahla po mobil. No neuvedomila som si, že som sa naklonila až príííliš. „Ehm...Kikuška (takto ma brat oslovoval, keď som ho musela kryť, že chodí von s Lenou alebo keď som lietala v poriadnom trapase)...
...sme hladní...mohla by si nám pripraviť niečo pod zub ? “
„Samozrejme braček.“, a rýchlo som odpochodovala do kuchyne. Až cestou som si uvedomila, čo sa stalo. Červeň mi stúpala viac a viac do líc, ale ako vždy som sa premohla. No vedela som, že sa do obývačky už za žiadnu cenu nevrátim. V duchu som sa modlila, aby prišla nejaká moja spriaznená duša a vyslobodila ma. Tam hore ma asi majú všetci radi, lebo presne vtedy sa vo dverách zjavil môj fotrík a v rukách niesol obrovskú pizzu.
„Tomáš, Kika, ste doma ? “, začula som. V tom ma zalial blažený pocit. Aspoň na niečo je ten môj otec dobrý.
„Ahoj, oci ! “, pozdravila som „ja sa už asi pôjdem učiť“. Snažila som sa to čím skôr zahovoriť. A tak som v tento deň videla Hakyho naposledy. No ako som si sadla na posteľ, nevedela som, či mám byť šťastná alebo nie. Zvyšok dňa mi ubehol ako voda. Noc bola pokojná, starká nepílila, dokonca ani Tomáš nepodrypoval a nevyťahoval na svetlo môj poobedňajší trapas. Ráno som sa zobudila do krásneho slnečného dňa.
„Jaj ! Prepánajána ! Ja som úplne zabudla, že dnes je už škola ! “, rýchlo som vyhupla z postele, obliekla sa...no jednoducho môj každodenný rituál, veď kedy som ja mohla zažiť niečo vzrušujúce, keď vás otec sleduje na každom kroku a každých päť minút vám vyvoláva matka, ktorá sa vraj bojí o svoju pätnásťročnú dcéru ? ! No verte mi, či nie dnes som zažila veľmi vzrušujúci deň... Cestou do školy som stretla Terku, ktorá vraj nemieni trčať v škole, tak sa naše cesty po chvíli rozišli. Sedela som zamyslene v lavici, keď som pocítila nepríjemný úder do hlavy. To sa zas náš triedny šašo predvádzal ako ďaleko dohodí tenisovú loptičku. „Do frasa aj s tebou ! “, vykríkla som, hodila som na neho vražedný pohľad a vybehla som z triedy na WC. Tam som načapala najväčšiu čaju školy s nejakým chalanom. V sekunde som ako keby zamrzla, no neviem čo to do mňa vošlo, lebo som z ničoho nič vybehla zo školy...jednoducho som sa uliala. Myslela som si, že mi to prejde, no „Šťastena stála znova na mojej strane“.
„Kristína ! “, zakričal otec.
- Ó bože, oco je doma ! On je doma ! Veď je len...pol tretej ? ! - neveriacky som zízala na mobil. Ja som sa tri hodiny túlala po meste ? ! V krku mi navrela obrovská hrča, preto som sa zmohla len na tiché „no ? “.
„Že no ? ! To ako sa so mnou rozprávaš ? ! Volala mi profesorka Sauková a povedala mi, že si sa po štvrtej hodine vyparila ako vzduch. Môžeš mi vysvetliť, kde si bola ? ! “
„Ja....ja....“, vedela som, že boj je dávno prehratý. „Ja...bolelo ma brucho, tak som šla do nemocnice.“, zaklamala som.
„A to si myslíš, že ti uverím ? “
Zrazu som na pravom líci zacítila pálčivú bolesť. To mi otec jednu vrazil. V momente som vybehla von, zobrala korčule a dobre, že som sa nezabila, upaľovala som čo najďalej od môjho „hniezda“. Vôbec som nevnímala svet okolo seba, pretože mi hlavou vírili zvláštne myšlienky a v duchu som „blahorečila“ môjmu drahému otcovi. Ani som nezbadala, že idem do protismeru a v tom počujem silné : „Pozóóór ! “ No už bolo neskoro. Až keď som znova prišla k sebe, zažila som ďalší, ešte silnejší šok. Pohľadom ma prebodávali tie najkrajšie modré oči, aké som kedy videla. Nechcite vedieť ako som sa vtedy cítila. Samozrejme, že ma najprv zachvátila eufória, ale potom mi konečne zaplo. Zrevala som : „Zlez zo mňa ! Zlez zo mňa ! “ Ten krásavec rýchlo pochopil čo sa stalo a už mi aj podával pomocnú ruku. Ja som však hrala hrdinku a snažila som sa postaviť sama. No vzhľadom na to, že ma hrozne bolela pravá ruka, som jeho pomoc prijala, ale s hrdým výrazom na tvári.
„Tina ? Si to ty ? Nestalo sa ti nič ? “, spýtal sa.
A vtedy som si uvedomila, kto je ten môj fešák. Veď to bol Haky ! Strašne som sa zahanbila a pozerala som do zeme. Nezmohla som sa na nič iné, iba na prosté DIK.
„Mám ťa odprevadiť domov ? Nevyzeráš najlepšie, “ navrhol Haky.
„Ale nie, ja to zvládnem aj sama, ale ďakujem.“
Ako na potvoru mu zazvonil mobil : „No ? Čau bratu ! ...“
„Vieš čo Kika ? Volal mi tvoj brat, že mi včera zabudol dať isté CD-čko, tak máme spoločnú cestu.“
Nevedela som či mám skákať od radosti, že idem s najkrajším chalanom školy domov, alebo sa mám radšej od hanby prepadnúť pod zem. Prvých päť minút cesty som sa nezmohla ani na jediné slovo len som počúvala, čo mi Haky rozpráva a hlúpo som pritakávala. Posledné minúty boli pre mňa najzaujímavejšie, lebo keď som sa rozhovorila aj ja, tak som zistila, že máme toho s Hakym veľa spoločného. Nikdy v živote by som si nebola pomyslela, že si s ním budem tak rozumieť. Cesta sa už nevliekla a všetko zrazu naberalo iný rozmer.
„Už sme tu, “ povedal mi Haky, úplne ležérne, hoci vedel aký je Tomáš, totiž, že je zásadne proti nedochvíľnosti.
„Prepáč, ja som sa úplne zabudla. Nech sa páči, poď dnu.“
V momente som však zacítila, dotyk jeho ruky v mojej dlani.
„Počkaj, “ ozval sa Haky.
„Čo je ? Zabudol si niečo ? “ spýtala som sa. V tom ma pritisol k sebe a bum! On ma
pobozkal ! Ale nebola to len hocijaká „pusa“. Aspoň pre mňa to bol jeden veľký bozk na moje pery. V tom sa otvorili dvere a kto iný by to mohol byť ak nie môj milovaný brat Tomáš. Na tvári mu vykvitol úsmev od ucha k uchu a nakoniec z neho vypadlo : „Ja som to vedel ! “
Haky sa na mňa len šibalsky usmial a v momente, keď ma chytil za ruku, sa pre mňa začala nová kapitola života...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
dara679
29. 8.augusta 2009 01:13
krásne =o*
Napíš svoj komentár