Vydýchol som posledný dym z cigarety a zahasil ju o kôš vedľa vchodu do vlakovej stanice. Pretrel som si oči. Bolo poobedie a do hodiny bude tma. Vzduch bol mokrý. Dnes som mal byť so svojim deväťročným synom, ale musel som to preložiť. Ako muža, čo opustil jeho matku, ma bude rovnako nenávidieť. Keď bude dospelý, pochopí, akí sme všetci smiešni. Ako dnes ráno, keď mi zavolalo dievča, ktoré som nevidel veľmi dlho. Vedel som, že ju potrebujem vidieť. Niekedy stačí málo a človek sa vzdá všetkých zábran. Nemal som inú možnosť.
Potreboval som znovu vidieť jej oči, sivé ako kôra platanu. Dotýkal som sa jej posledný krát pred troma rokmi.
- Dnes sa vidíme naposledy, šepkal som jej.
- Nie, zasmiala sa.
- Vieš, že po dnešnej noci sa ti už nikdy neozvem.
- Nie. Ale o niekoľko mesiacov ti budem chýbať. A oveľa neskôr budeš chýbať ty mne. Vtedy ťa k tebe zavolám. A nebudeš tomu vedieť zabrániť.
Nevedel som.
Človeku ostanú v pamäti väčšinou nepodstatné drobnosti. Raz sme spolu išli v električke. Jeseň sa začínala meniť na zimu a vzduch začínal štípať. Celý svet bol šedý. Električka zastala na zastávke, ona mi sedela na kolenách a cítil som vôňu jej vlasov. Vždy som si ju predstavoval ako fialovú, tmavú vôňu. Zrazu sa zdvihol vietor, niekomu z tašky vypadol jeden rohlík a kotúľal sa dole kopcom. Majiteľ si to nevšimol a rohlík padal dole až ku križovatke, kde ho prešlo auto a polovica ostala zvláštne zarazená do cesty.
V kupé som sedel sám. Išiel som za ňou, pretože ma zavolala. Nemal som na výber.
Pri trati rástol les, aký rastie len na Slovensku. Stromy boli zásadne tenké a zasadené veľmi nariedko. Zdalo sa, ako keby každá ich vetvička mala ostne. Svetlohnedé listy v slabnúcom svetle tvorili jednoliatu podstavu celého porastu, nad ktorým sa každých sto metrov spájali čierne káble vedúce elektrinu. Človek by si ťažšie predstavil škaredší les a predsa mi pripadal svojím spôsobom podmanivý.
Čo presne bolo príčinou nehody, neviem. Celý svet sa zmenil na zmes hluku, nárazov, škrípania a nakoniec plaču. Mužského plaču vychádzajúceho z vykoľajeného vlaku. Neviem prečo, ale keď som sa nadýchol, bol som dokonale kľudný. Vyškriabal som sa z prevrátenej súpravy a videl som zvyšok vozňov, vykoľajených vedľa koľajníc. Až na plač bolo všade neprirodzené ticho, stmievalo sa a z náprav stúpala vodná para.
Vtedy som ju zbadal.
Najprv bola len niekoľkými svetielkami, vychádzajúcimi z lesa. Potom sa premenila na postavu ženy. Obopínala ju tmavomodrá plachta a bielka jej očí boli šedé, ako nechty na jej rukách. V krátkych čiernych vlasoch mala listy a ihličie. Natiahla ku mne ruku a ja som ju chytil. Bola studená a mokrá. Pomaly ma začala viesť dovnútra lesa.
Usadila nás v tôni. Z previsu padal dole vodopád a všade bolo cítiť opadané lístie. Zišli sme do jazierka, kým jej voda nesiahala po prsia. Znížil som sa, aby sme si videli priamo do očí. Strávili sme tak celú noc bez pohnutia.
Jej pohľad ma hypnotizoval tak, že som odísť nikdy už ani nechcel.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
27. 11.novembra 2014 21:52
taketo blogy mi vzdy pripomenu, ako velmi nvm pisat
Napíš svoj komentár