Lovkyňa Joselin

Ak by ste niekto mali záujem .. tak na svet každý mesiac prichádza amatersky časopis, rpe spisovateľov, fotografov .. a teraz v ňom prebieha súťaž ... tu som uverejnila jeden z množstva článkov čo sa tam nachádzajú .. samozrejme tento je môj . na ostatné nemám autorské práva ale toto je moje .. ale hovorím sú tam oveľa lepšie .. a teraz tam prebieha aj vianočná súťaž .. keby ste chceli . tak tu je odkaz :
» casopis-abdon.webnode.sk/...
A teraz akl chcete šup šup čítať
-----------------------------------------------------------------------


Život-smrť, deň-noc, dobro-zlo, biela-čierna. Každá minca má dve strany. Strany, ktoré sú na sebe úmerne závislé. Jedna bez druhej by nemala zmysel. Preto neexistuje láska bez nenávisti, preto svet nie je len krásny ale ukrýva v sebe hnus. Hnusom sveta boli ľudia. Vo svete existujú rôzne monštrá, strašidlá a netvory, ktorých si ľudia od nepamäti fantazírujú. Medzi takýchto netvorov sa radím aj ja. Život sa na mne pohral, ako mača na klbku vlny. Nedá sa však povedať, že by som si to nezaslúžila. Opak je pravdou. Život mi dal len to o čo som si celý čas prosila. Jednu ranu za druhou. Spravil zo mňa silného človeka, aj keď s dosť labilnou psychikou. Nedá sa určiť môj začiatok konca ale predpokladám, že to bolo vtedy, keď som prvýkrát pocítila, že človek je veľmi krehká osoba. Pamätám si to ako keby to bolo dnes. Žena ležala na lesnej cestičke a okolo jej tela bola krv. Dobehla som k nej a kľakla si ku nej. Z jej hrdla sa dral zvláštny zvuk. Ak si viete predstaviť chrčanie televízora, viete si predstaviť chrčanie tejto úbohej ženy. Postavila som sa nad ženu a uvažovala som, naozaj som jej chcela pomôcť. Žiaľ, nedalo sa. Už aj tak sa nič robiť nedalo. Žena by určite po prevoze do nemocnice zomrela, tak prečo sa s ňou nepohrať? Po odišla som kus od nej potom som sa rozbehla a kopla jej do hlavy. Z hlavy sa pustil ešte väčší prúd krvi. Mám pocit, že aj keď to nebola moja prv á obeť, bola určite prvá, ktorú som si vychutnala. Tú ženu som samozrejme nikdy predtým nevidela, dokonca som ani nezistila čo sa jej vlastne stalo na tej ceste. Viem však ako zomrela, videla a cítila som jej posledný výdych. Jej posledné zachrčanie. Chcela som skúsiť ju páliť. Ale to by už asi naozaj hľadali vraha, teda mňa. Nechcela som sa zviditeľniť. Aspoň vtedy bol taký plán. Teraz, teraz už myslím inak. Teraz chcem, aby o mojich obetiach, mojich lovoch písali. Nie som žiaden fanatik, ale každý chce svoje dielo uverejniť, inak prečo by to všetko robil? Všetky tie prípravy, všetky tie efekty. Ticho som sa zasmiala a rozhliadla sa po parku. Dnes tu bol pokoj, čomu som sa čudovala v tomto parku som dúfala, že objavím svoju novú obeť. Budem musieť zmeniť lokál. Mala by som sa vybrať do mesta. Pobehať rôzne kluby, pozháňať nové obete.

***

Po dlhom rozmýšľaní a presviedčaní som nakoniec odišla zo strechy jedného hotelu. Ako som prechádzala popod započula som krik. Žeby? Tak skoro. Žeby ho našli tak skoro? Kto o takomto čase by išiel na strachu? Pozrela som hore. Bol tam niekto a niekto kričal. Mala som sto chutí zvresknúť, že takto to nemalo byť. Ale tak, možno má šťastie a muž prežije. Aj keď som sa s ním pohrala ako mača s myšou. Jeho pery boli opuchnuté, hrdlo zodraté a spálené od teplého jedla, ktoré som mu liala do hrdla.
„Hej, počkaj,“ zakričala nejaká žena.
Zastavila som sa, nie nekričí na mňa. Povedala som si a rozbehla som sa preč. Bežala som , bežala som a bežala. Kým mi sily a svaly dovoľovali. Dobehla som domov, zamkla za sebou dvere. A vydýchla si. Nebolo to na mňa. POochrbte mi prebehol mráz. Bála som sa, samozrejme. Na krku mám viac než dosť úmrtí a viac než dosť ľudí som s tým určite naštvala. Ľudia by chceli moju smrť ani sa im nečudujem. Ja sama si ju želám lenže som zbabelá aj na to. Som zbabelá sa zabiť. A okrem toho, podľa mňa tu mám poslanie. Loviť, zabíjať. Zvláštne na celej tejto situácii je, že neznášam krv. Teda aspoň som si to dlhé roky myslela, väčšinou keď som niekoho videla krvácať, bolo mi z toho zle. Nedokázala som sa sústrediť. A teraz stojím v kúpeľní a pozerám na svoje ruky. Boli od krvi, pery som mala tiež od krvi a na jazyku ma štípala chuť krvi. Muž si chcel užiť, chcel ma len na sex, hovoril mi že ma ženu a deti. Ale jeho žena je zlá v posteli. No potrebuje potomkov, tak prečo si neužiť na jednu noc. Samozrejme. Tento typ sa mi dokonale hodil do mojej skladačky. Klamár. Sukničkár. Taký ľudia by mali byť horší ako ja. No nie. Mňa by ľudia potrestali smrťou a jeho, jeho iba rozvodom. Tento svet nie je správny. Nie že by som ja bola. Ticho som sa pre seba usmiala a vyzliekla so seba šaty a vliezla do sprchy. Koľko ich vlastne je? Pomyslela som si v sprche. Už som to nepočítala ani nepamätám. Joselin si prebehla rukami po vlasoch, potom po prsiach a nakoniec po nohách. Vždy po love, týraní a vraždení mala pocit ... vzrušenia. Chcela sex, mala túžba a chcela ju zahasiť. Ľahla do postele a začala sa ukájať. Chcela by chlapa, no keď ho nemala stačili jej vlastné prsty. V týchto veciach nebola náročná. Dokonca to raz skúšala aj so ženou, no napokon ju zabila. Od vtedy to mala len s chlapom alebo sama so sebou. Čo jej vyhovovalo, veď potrebovala len prsty. Nič viac, nič menej.
„Ani sa nepohnite,“ zreval muž, ktorý mi vtrhol do izby.
Myklo. Pozrela som mužovi do hlavne zbrane a vedela som to. Našli ma. Bol to policajt a zatkol ma akurát v tej správnej chvíli.
„Prepáčte, potrebujete niečo?“
Čo je to za otázku, som naozaj tak blbá?
„Ste zatknutá. Máme dôkazy proti Vám,“ povedal muž a celú si ma premeral.
„Môžem sa obliecť?“
Muž prikývol. Nasadil mi putá a vyvádzal ma von z môjho krásneho bytu. Kúpila som si ho po smrti mojej matky, mala sa dosť peňazí na kúpu menšieho bytíku a tak som si ho kúpila. Susedov som akceptovala, aj keď som sa s nimi nerozprávala, ale prečo .. prečo sa teraz na mňa tak cudzo pozerali a odvracali tvár? Som pre nich monštrum? Až také veľké?

***
„Vinná,“ ozvalo sa v súdnej sieni a oproti mne sedel môj šťastlivec čo prežil. Vypadal celkom k svetu, za ním sedela jeho manželka a jeho deti. Mali v očiach slzy, boli tu celý ten čas. Ten čas čo som rozprávala o tom prečo som si vybrala akurát jeho. Jeho manželka plakala, jeho deti trpeli. On chcel aby tu boli tam má, sviniar. Nech vedia. Môj lov bol úspešný. Zhlboka som sa nadýchla.
„Trest smrti,“ vyhlásil niekto z poroty.
Pozrela som pred seba, vyhral. Samozrejme, že vyhral súd. Na polícii som všetko priznala a aj viac. Nemala som čo tajiť. Bola som na seba pyšná. Ale on, on .. pocítil hanbu. Jeho rodina sa rozpadne.
„Ľutujete to čo ste spravili?“ spýtal sa ma sudca.
Pokývala som hlavou, „pozrite sa na neho,“ povedala som a ukázala som na muža, „ áno zabila. Áno, niektoré obete boli nevinné, ale niektoré neboli. Moje zvláštne výpočty boli presné.“
„Výpočty?“
Pozrela som dole, „kedy zomriem?“
„Koncom týždňa.“
Prikývla som, „odveďte ma prosím do cely.“

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu