„A môžem ju tu nechať? “ „Ak to bude naozaj zlé, tak áno, “ povedala som matke. Matka prikývla. Pani Folková odišla. Bola nesvoja, pery sa jej triasli a ruky jej stále žmýkali vreckovku, ktorú mala v rukách. Sľúbila, že jej dcéru Stephanie privedie ešte dnes. Je to naozaj tak zlé? Čo sa tej mladej mohlo stať? Do svojho notesa som spravila ešte pár poznámok a zošit som položila na stôl. Pozrela som na mieste kde sedela pani Folková, stále mi vŕtalo hlavou prečo chce prísť aj o dcéru. Pani Folková chodila na liečenie vyše roka, po smrti manžela sa z nej stala iná žena, bola stratená, nedokázala bez neho žiť a tým pádom všetko musela robiť jej dcéra Stephanie. Nikdy pretým som ju nevidela, a Mary (pani Folková) ju spomínala málo, pretože sa podobala strašne na jej manžela. Jej manžel Stev bol u mňa len raz a to pár dní pred jeho smrťou. Bol to milý muž, ktorý chcel aby som sa postarala o jeho ženu v domácom prostredí, nie v sanatóriu. Akoby vedel, že jeho žena to psychicky nezvládne. Vtedy som to ešte nedokázala pochopiť, ale potom keď o týždeň na to prišla pani Folková som pochopila. Teraz je na tom lepšie, teda aspoň som si to myslela. Ale zdá sa, že jej dcére povolili nervy. Zaujímavá rodina, pomyslela som si. Na dverách sa ozvalo klopanie. „Ďalej.“
Dvere sa pomaly otvorili a do kancelárie vkročil vysoký mladý muž. „Pani doktorka Freemenová? “
„To som ja. Pomôžem Vám? “ „Mohol by som navštíviť Simone? “ „A ste jej príbuzný? “ „Som jej priateľ.“ Premerala som si muža, Simone mi nikdy o svojom priateľovi nepovedala, mala by som sa jej na to spýtať. „Neviem či to je teraz vhodné.“ Muž ktorý bol vyšší, ako ja. Mal hrdý postoj, ako nejaký žrebec. A aj keď mal krivé pery bol pekný. Muž sa jemne usmial, jeho úsmev zakryl krivé pery. A odišiel. Nehádal sa, nekomentoval. Bez rozlúčky odišiel. „Zvláštne, prečo prišiel až teraz? Veď Simone je tu už vyše troch mesiacov. Žeby si až teraz všimol, že mu chýba? “ moje otázky sa ozývali v kancelárii, keď som na telefóne blikať výstražné červené svetlo. Vyskočila som zo stoličky, prešla ku skrinke odomkla ju a zobrala injekčnú striekačku, v ktorej bola uspávacia látka. Vybehla som z kancelárie a ponáhľala som sa do prízemných priestorov. Schody som zbehla čo najrýchlejšie. Už tu som počula krik a buchot. Keď som zbehla dole uvidela som ako dvaja muži zápasia s malou a mladou ženou. Bola menšia od nich asi o polovicu, ale aj dosť silná. Keby som tú mladú ženu nepoznala smiala by som sa. „Chloe, “ sekol Brad. Bol to vyšportovaný mladý muž. Príťažlivý a niečím magický. Nikdy som ho poriadne nedokázala pochopiť a to som bola psychiatrička. „Idem, “ pohla som do kroku a smerom k Simone. Injekčnú striekačku som vedľa trafila do jej nohy, keď sa rozbehla proti stene. Chalanom sa vytrhla. Nestihla ani naraziť na mramorovú stenu, keď spadla na zem. Tom, druhý muž. Bol menej vyšportovaný a na tvári mal trpiteľský výraz. Pribehol k Simone, zdvihol ju na ruky a uložil ju do postele. „Ste v poriadku? “ Spýtala som sa oboch. „Sme, “ zamrmlal Brad a išiel skontrolovať ďalších pacientov. Ja som pribehla k posteli a pozrela na Simone, ľahko dýchala a mala bezstarostný výraz. Bola naozaj krásna. Tom stál pri dverách a pozeral na jej krásnu tvár. Pozeral na Simone a krútil hlavou. „tom, “ podišla som k Tomovi a chytila ho za rameno, „ neboj sa. Dostane sa z toho. Chce to čas.“ „čo sa jej to stalo? Prečo je taká? “ Nechápavo krútil hlavou. „Tom, viem, že si tu kvôli nej, “ ukázala som na Simone, „ všetci vieme, že ju miluješ. Ale súrodenecká láska je na druhom mieste. Ak si nebudeš dávať pozor môže ti nabudúce ublížiť, alebo niekomu inému. Viem, že je to ťažké. Ale pochop ma.“ „Máš pravdu, “ povedal smutne a odišiel z izby. Bolo mi ho ľúto túto prácu zobral len preto, lebo jeho ochorela a nemal na poriadne sanatórium a tak sa zamestnal. Pracuje vlastne zadarmo. Ale po zistení, že jeho sestra je zaujímavý prípad som sa ním dohodla, že tu bude makať ako správny zamestnanec s tým, že svoju sestru nebude dávať do iného sanatória a nechá ju tu. Pretože toto sanatórium malo byť len dočasné. Ale Tom s tým s radosťou súhlasil. Sadla som si vedľa Simone-inej postele.
Po pól hodinke sa začala preberať. „Simone, čo sa stalo? “ Simone si jemne a elegantne sadla na kraj postele. Bola úplne iná, ako pred pól hodinkou. „Bol tu, však? “ „Kto? “ „On, “ vystrašene pozrela okolo seba. „Simone, upokoj sa. A povedz mi čo sa ti stalo? “ „Ten muž čo bol u Vás. Pýtal sa na mňa.“ „Áno. Viem koho myslíš, ale ako vieš, že bol u mňa? “ „Je zlý. Dávajte si na neho pozor.“ „Simone, kto je ten muž? Odkiaľ ho poznáš? “ Simone namiesto odpovede s začala triasť. Upokojila som ju asi po desiatich minútach. „Porozprávame sa zajtra na sedení, dobre? “ Simone sa usmiala a prikývla. Vyšla som z jej izby a v rozhlase sa ozvalo: „Doktorka Freemenová, prišla pani Folková, “ oznámil a zhasol. Je tu Stephanie. Vyšla som hore do uvítacej sály. „Pani Folková, “ privítala som ju znova, „Stephanie, “ pozdravila som aj ju. Stephanie bola strašne podobná otcovi, mala krásne modré oči a také zvláštne blond vlasy. Natiahol som k nej ruku, ale tá sa ani nepohla. „Stephanie, “ zavrčala potichu matka.. „Nechajte ju, “ pozrela som na matku. Pozrela som na recepčnú. „Sheila prosím ťa zavolaj Brada nech ubytuje našu návštevu. Izba vedľa Simone.“ už sme len počuli, ako to Sheila odkazuje do telefónu, ktorý v priebehu dvoch minút zložila. Netrvalo dlho a Brad bol pri mne. „D 402, ďakujem.“ Brad sa jemne usmial na našu novú pacientku, ktorá okamžite išla s ním.
„Sheila, “ znova som pozrela na recepčnú a účtovníčku v jednom. Neverila som málo ľuďom a Sheile to vyhovovalo. „ Prosím Ťa spíš, zmluvu, a hlavne platobné podmienky, “ matka na mňa pozrela. „Je to len oficiálne, “ povedala som. A odišla som preč. Naše sanatórium bolo pre ľuďí vo veku 15-20 rokov, o ktorých si rodičia mysleli, že nie sú celkom normálny, alebo sa ich jednoducho chceli rýchlo zbaviť. Kde boli rôzne príčiny. Okrem dvoch pacientov sme tu mali samé bohaté decká, takže naše sanatórium bolo dosť drahé. A my sme pekne zarábali. Tie dve boli Stephanie a Simone. Stephanie to mala vďaka svojmu otcovi a Simone, je zaujímavá. Sadla som si zase do obrovského kresla a čakala na telefonát. Ozval sa. „Sheila, všetko prebehlo v poriadku? “ „Áno. Prebehlo. Ale nevšimla si si tú novú? “ „Ako nevšimla? Čo tým myslíš? “ „Všimla si si jej chôdzu? “ Spýtala sa. „Chôdzu? Nie. Prečo? “ „Ako keby mala kŕče, alebo ja neviem.“ „Idem ju skontrolovať, ô zašomrala som do telefónu a zložila.
Vbehla som do Stephaninej izby. Ležala na posteli v klbku. Podišla som opatrne k nej. Dobre som mala na pamäti, že sa raz za čas pobije. Nechcela som schytať nejakú modrinu, alebo niečo horšie.
„Stephanie? “ pomaly som sa približovala k jej telu. Bola som dosť blízko a vedela som, že mi už nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Stephanie sa ani nepohla. Chytila som ju za rameno, nereagovala. Otočila som ju na chrbát, a až teraz som si všimla, že jej cez tričko preteká množstvo krvi. Vyhrnula som jej tričko. V tele mala niečo, neopísateľné. Bodnutý nejaký predmet, ale bol celý v tele. Okamžite som zavolala pomoc a aj Brada s Tomom. Strašne sa mi triasli ruky a bála som sa. Na ranu som tlačila svoj kabát, ktorý som mala pri sebe, teda lekársky plášť. Do izby ako prvý vbehol Brad, „čo sa deje? “ „Neviem. Pozri, “ ukázala som na ranu. „Čo budem robiť, “ syčala som akoby ma niečo bolelo. „Chloe, upokoj sa. Tom vyveď ju.“ Potom som už len pozerala ako moju novú pacientku vyvážajú na lekárskom stolíku preč. Hneď na to som volala matke, ruky sa mi triasli. Nikdy v živote sme tu toto nemali.
Ráno som sa zobudila celá spotená a zase som sa triasla. Zase som videla krvavú Stephanie. Na ten obraz asi nikdy nezabudnem a tak rada by som ho vymazala z pamäti. Vyskočila som z postele a obliekla sa. Spravila si kávu a vypadal som do nemocnice za Stephanie. Prešiel týždeň už by ma mali za ňou pustiť. No ešte predtým ako som odišla som znova volal jej matke. Prečo nezdvíha? Kde je? Čo robí? Veď vie, že jej mám volať. Idem za Stephanie. Musím vedieť ako na tom je.
Do nemocnice som prišla za hodinku aj pól. Prišla som na recepciu. „ Dobré ránko, “ pozdravila som staršiu recepčnú. Tá ma zo začiatku ani len nevnímala. Ani sa nečudujem, veď bolo sedem hodín ráno. Potom na mňa pozrela, „prajete si? “ „Volám sa Chloe Freemenová, doktorka zo sanatória Psycho, chcela by som vidieť slečnu Folkovú.“ Recepčná sa zamračila a pozrela mi výhražne do očí. „Vidíte koľko je hodín? “ Ukázala na hodinky visiace nad ňou. „Viem. Ale potrebujem slečnu vidieť.“ „Je mi to ľúto, ale nie. Po prvé je ešte skoro a po druhé slečna Folková ma zakázané návštevy.“ „Zakázané, prečo? “ „Nie som doktor, “ povedala ironicky recepčná. „Som..“ „Chloe, “ započula som známy hlas. Otočila som sa pri dverách stál celý v bielom Brad. „Brad? Čo tu robíš? “
„Mám nočnú.“ „Platím ti málo, že chodíš pracovať ešte aj sem? “ „To nie. Ale ... potrebujem to.“ „Mal si povedať, dala by som ti dlhšiu službu, “ povedala som. „Nie, ďakujem. Baví ma to. A ako som už spomínal potrebujem to.“ Usmial sa. „Klára to je dobré, “ povedal recepčnej a tá zase pozrela do počítača. „A čo tu robíš ty? “ „Chcem vidieť Stephanie.“ „Žiaľ, to nie je možné. Ešte je na tom zle.“ „A čo jej je? “ „Chloe, “ pošúchal sa po krku, „neboj sa. Dostane sa z toho, len to bude potrebovať čas.“ „Takže nezomrie? “ „Nie. Určite nie.“ „Ďakujem. Ďakujem veľmi pekne, “ pobozkala som ho na líco a odišla.
Došla som domov celkom kľudná a pokoná. Ľahla som si ešte na pár minút do postele. Zaspala som ani neviem ako. Zobudila som sa práve tak, aby som stíhala sedenie.
Prišla som do kancelárie. „Dobré ránko, “ pozdravil Tom, ktorá stál pri dverách čo znamenalo, že Simone je už vo vnútri. Na tvári mal blažený tvár. „Ahoj, “ pozdravila som a on mi otvoril dvere. „Je Brad v práci? “ „Ešte nie, príde po tvojom sedení.“ „ Tak mu povedz nech okamžite príde za mnou, “ povedala som ako pravá šéfka. Tom prikývol a zatvoril za mnou dvere. Ako náhle som sa obrátila, zistila som príčinu Tomovho krásneho úsmevu. Simone. Mala na sebe biele šaty s čiernym pásikom, bola krásna. „Chloe, “ povedala a jemne sa poklonila. „Ahoj, zmena? “ „Tom mi ich dnes doniesol, “ povedala hrdo. Tom jej sľúbil, že dostane rôzne veci ak sa bude snažiť, a toto znamenalo, že je na dobrej ceste. „Sú krásne, “ povedala som. „Je ti lepšie? “ „Ako to myslíš? “ „No kvôli tej dievčine, “ povedala a ukázala na bok. „Volá sa Stephanie a už mi je lepšie. Ďakujem.“ „Ale vieš, že to nie je tvoja vina, však? “ „To práve neviem, “ zašomrala som. „Ale nehovoríme o mne, sme tu kvôli tebe, “ povedala som. „To áno, “ povedala mi. „ Minule si ma varovala predtým mužom, čo sa na teba pýtal. Kto to je? Odkiaľ ho poznáš? “ Simone sa nadýchla a pozrela mi do očí. „Volá sa Steven, spoznali sme sa na tom večierku o ktorom som ti minule hovorila. V ten večer.“
„Viem. Ale nespomínali si, že by sa v ten večer niečo stalo, “ pripomenula som jej. „Viem. Myslela som si, že to nie je dôležité, “ zašomrala. „Tak? “ „V ten večer ma zachránil. Po hádke so Silviou som to nezvládala a odišla som domov. Po ceste ma prepadli dvaja chlapi, keby nebolo Stevena tak neviem čo by sa so mnou stalo.“ „Tomu chápem, ale prečo sa ho bojíš? “ „Bojím? To nie. Ja sa hanbím. Ja mám strach z toho, že ma uvidí. Preto som Ti povedala, že je nebezpečný, nechcem aby si ho ku mne pustila. Viem. Mohla som to povedať a ty by si to pochopila. Ale takto to bolo jednoduchšie.“ Usmiala som sa na Simone. Chápala som strach, a aj hanbu. „A stalo sa niečo prečo by si sa ho mala hanbiť? “ „Ani neviem, “ povedala Simone a sklonila hlavu. Potom zdvihla hlavu a pozrela mi do očí. „Môžem jednu otázku? “ „Samozrejme, akú? “ „Čo bude s tou Stephanie? Dajú ju k nám? “ „To práve neviem.“ „A čo sa jej to, vlastne, stalo? A jej rodina, nedajú na nás žalobu? “ „Pochybujem, jej matka sa vôbec neozýva. Už som jej nechala niekoľko odkazov.“ Simone sa smutne zatvárila a pokývala hlavou. Ani jej rodičia o ňu neprejavovali záujem, ale ona mala aspoň brata. Pozrela som na hodiny, pretože v miestnosti sa ozvalo tiché cengnutie, čo znamenalo koniec sedenia. Sledovala som vyrovnanú chôdzu tohto teenegerského zázraku bola skvelá a zaujímavá. Mala v sebe niečo čo ma na nej nehorázne zaujímalo. Neviem čo to bolo. Dokáže byť taká ... elegatná, slušná a pekná, až by človek neveril aká dokáže byť nebezpečná a silná. Také dievčatko. „Chloe? “ Ozval sa za dverami známy hlas. „Brad, poď ďalej.“ Brad vstúpil dnu. Na sebe mal tmavomodré rifle, ktoré mu mimoriadne sekli a čiernu mikinu, v ktorej bol neodolateľný. „Sadni si, “ ukázala som na stoličku. Brad poslúchol a čakal. „Ako to vypadá so Stephanie? “ Pozrel na mňa s úsmevom. Po týždni čo sa mi vyhýbal bol spokojný s mojou reakciou, asi si myslel, že ho vyhodím. A ja som mu chcela nechať čas. „Stephanie sa konečne včera prebrala. No zatiaľ veľa nehovorí. Skôr naopak.“ Potom sa zamrvil na stoličke a z vrecka vybral dlhý špicatý predmet. „Čo to je? “ Podal mi do rúk predmet a ja som si ho prezerala z každej strany. Brad mi vysvetlil, že je to to predmet, ktorý vybrali Stephanie z boku a je jasné, že si ho tam nedala sama, takže otázka je kto a prečo. Pozerala som na predmet z ktorého mi bolo strašne zle. Zase pozrela na Brada celá bledá. Zakrútila sa mi hlava a skoro som spadal zo stoličky, keby nemal Brad také reflexy a nezachytil ma. Pozrela som na Brada, „ mohol by si zariadiť, aby prišla späť k nám? “ „ Po zistení, že s tým nič nemáš tak áno.“ „Že s tým nič nemám? Nechápem. Ty si si myslel, že som jej to spravila ja? ! “ „Nie. Ja nie. Ale nemocnica aj polícia. Hovoril som im, že je to nemožné, ale aj presto mi s tebou zakázali kontakt.“ Nemo som pozrela do Bradových očí a on čakal. Zatriasla som zase hlavou. „Mám pre teba návrh, “ začala som, „ už dávno chcem rozšíriť sanatórium o nemocnicu, čo keby si tam bol hlavný lekár? “ Brad trošičku sčervenel, ale po jeho vysvetlení, že robí len školu a nemocnica je len jeho prax. Som tento návrh pozmenila. A on ho prijal.
O dva mesiace Brad k nám doviedol Stephanie. Zaklopal na moje dvere. Na sebe mal bledé rifle a čierne obtiahnuté tričko. Keď vošiel a ja som ho zbadala, okamžite som preglgla. „Ahoj, priviedol som návštevu.“ Do dverí vstúpila ja Stephanie. „Ahoj, “ postavila som sa a prišla ku nej. Stephanie sa postavila predo mňa bola zničená z nemocnice a aj s cesty sem. Ktovie čo všetko si to dieťa prežilo, pomyslela som si. Jej úbohé mŕtve oči vo mne vyvolávali hnev. Kto je to mohol urobiť, ozývalo sa v mojej hlave. Myšlienky som zastavila a vystrela k nej ruku, jemne mi ju chytila ale nič nepovedala. Pozrela som na Brada, „ prosím ťa odnes jej veci do Simoninej izby. Brad prikývol a odišiel. Stephanie za ním pozeral, akoby jej odchádzal jediný priateľ akého kedy mala. „Stephanie? “ Pošepkala som. Stephanie na mňa nemo pozrela a na tvári som jej videla sklenený pohľad. Ignorovala ma. Nemala záujem sa rozprávať. „Porozprávame sa? “ Skúsila som ďalší pokus. Stephanie nereagovala. „Chceš ísť do svojej izby? “ Stephanie na mňa pozrela a chvíľu mlčala, ale nakoniec zakývala. No naďalej bola ticho. Ukázala som na stoličku, a Stephanie si jemne sadla na stoličku, jej rana stále nebolo úplne zahojená. Stephanie bola v bielom tričku a v bielych nohaviciach. „Si pekne oblečená, ako keby si tu pracoval, “ povedala som s úsmevom. Stephanie na mňa pozrela a jemne sa usmiala. No potom zase sklonila hlavu a nereagovala. „Toto bude ešte ťažká práca, “ zašomrala som. Pozerala som na Stephanie a rozmýšľala som ako ju presvedčím, že mi môže veriť. Bolo jasné, že mi neverí a ja som nevedela prečo. Na dverách sa ozvala klopanie a dnu vošiel Tom. „Zvonila si? “ Prikývla som. „Odveď Stephanie, do jej izby.“ Tom pomaly a jemne pomohol Stephanie na nohy a pomaly ju viedol do jej izby. Predtým však, ako zavrel dvere som na neho zakričala, „Tom.“ „A priveď mi Simone, “ povedala som. So Simone sme sa dlho nevideli.
„Tak Simone, ako sa máš? “ „Dobre, veľmi dobre. Záchvaty som obmedzila tak ako si mi poradila.“ „To som rada. Myslíš si, že si v poriadku? “ Pozrela na mňa a sklopila zrak. „Myslím, že áno. A aj preto by som sa chcela spýtať čo by si ma mohla pustiť domov, “ a zdvihla zrak, aby skontrolovala moju tvár. Samozrejme som nedokázala odpovedať, už dávno som videla Simoneine zmeny k dobrému, ale nečakala som, že by chcela odísť zo sanatória. Asi som sa mýlila. „Počkaj ma tu, “ povedal Simone, keď na telefóne začalo blikať varovné svetielko. Pribehla som ku skrinke a zobrala tú najsilnejšiu uspávaciu injekciu. Vybehla som z kancelárie a utekala som dole schodmi tak isto, ako keď ma volal Brad. Ale teraz to boli iné, nikto ma nemusel volať. V izbách sme mali nový systém, ktorý mi dával hlásenia o pacientov, ktorý si začali ubližovať. Zbehla som dole do sektoru D a našla izbu 402. Vkročila som dnu. Osemnásť ročný chlapec menom Sean narážal do steny, ktorá bola aj tak ako posteľ. Ale aj presto mal obidve ruky zlomené, nechápem ako sa mu to vždy podarilo. Pribehla som zo zadu, aby som mu mohla pichnúť injekciu, lenže zbadal ma skôr. Drgol do mňa a injekcia mi vypadla na zem. Pritisol ma k stene a začal ma dusiť. „Sean, “ zahrčala som. Nepočúval ma, odmietal ma počúvať. Cítila som, ako mi pevnejšie stlačil hrdlo. „Sean, “ vydralo sa mi nečujne z hradlo. „Ešte stále hovoríš? “ Pozrel na moje hrdlo a stlačil ho ešte silnejšie. Cítila som pomalé pretekanie krvi cez moje hrdlo, posledný vánok, ktorý mi vošiel do úst, ale nie do pľúc. Zastavil sa niekde medzi. V ušiach som zacítila čudnú bolesť, zvláštne čo sa deje s človekom, keď cíti, že sa mu z tela vytráca život. Z očí sa mi pomaly vytrácal jas, a farebnosť. Strácal sa obraz. Jazyk sa mi hýbal, ale nepočula som, že by som niečo hovorila. Mám pocit, že som ani nechrčala. Zrazu som pocítila uvoľnenie a pocit pádu na zem. Zvláštne bolo, že ma to vôbec nebolelo. Necítila som nič. „Dýchaj, “ ozýval sa hlas v mojich ušiach. Brad, Brad, opakovala som vo svojej hlave. „Nezomieraj, prosím. Dýchaj.“ Dýcham. V tom momente ako som si do pomyslela som zistila, že nedýcham. Môj hrudný kôš sa vôbec nedvíhal. Moje pľúca nebrali vzduch, ktorý tak potrebovali, aby som sa mohla nadýchnuť. Nedialo sa absolútne. Potom pribehol Tom. „Čo sa stalo? “ „Sean.“
„Prečo tam išla sama? Zbláznila sa? “ „Tom, ja neviem. Čo ak umrie? “ Na perách som zacítila mäkké a jemné pery, ktoré samozrejme patrili Bradovy. Vdýchol do mňa vzduch. Vdýchnutie sa opakovalo ešte asi dvakrát, kedy sa moje pľúca rozhodli prijať vzduch. Hneď na to som začala kašľať a automaticky som si obranne chytila krk. „Chloe, “ zakvílil Brad aj Tom. Brad mi pomohol na nohy. „Tom, Simone je v mojej kancelárii choď za ňou, “ povedala som. Tom v priebehu minúty zmizol. A ja som sa pohla smerom k izbe D 402, ale nohy ma vedľa držali. Ešte stále som bola slabá. Keby nebolo Brada spadla by som na dlážku. „ Ďakujem.“ „Nemáš začo. Mala by si ísť domov.“ „Nejdem. Čo moje sedenia? “ „Prevezmem ich za teba, “ povedal mi. „To nie je potrebné.“ „Ja viem, ibaže chcem aby si si oddýchla. Jeden deň to zvládnem.“ Zdráhavo som pozerala na Brada. „Neboj sa. Všetko zvládnem.“ „No dobre.“ Brad odviedol do môjho podkrovného bytu, ktorý bol nad sanatóriom. Keď sme boli u mňa doma, uložil ma do postele a ja som mu rýchlo vysvetlila, aký mám dnes plán. Všetko to rýchlo pochopil. Potom Brad odchádzal. „Brad? “ Brad sa otočil a usmial sa. „ Prídeš ma skontrolovať? “ Brad sa znova usmial a prikývol. Potom už len po Bradovi v izbe zostala krásna vôňa. Pri ktorej som okamžite zaspala.
Trhla som sa zo spánku, čo ma totálne prebudilo. Pri posteli som mala pohár vody, z ktorého som sa okamžite napila. Potriasla som hlavou, aby som dostala ten sen z hlavy. Poobzerala sa po izbe a potom na hodinky, bolo niečo po jedenástej hodine. „Kto vie či tu bol Brad? “ Šomrala som si popod nos. „Nie, “ ozvala so z kuchyni, „ ešte stále som tu.“ Vyškriabala som sa z postele a prešla do kuchyne. Brad sedel za stoličkou a krájal syr. Na stole boli obložené chlebíčky „Čo to je? “ Ukázala som na chlebíčky. „Nie si hladná? “ „Trochu áno, ale toto si nemusel.“ „Ja viem.“ „Inak, ako to išlo dnes v práci? “ „Zaujímavo.“ „Stalo sa niečo? “ „Ani nie. Niektorí pacienti boli dosť prekvapený, ale rýchlo si zvykli. „No, hovoril som zo Seanom, chcel by sa ti ospravedlniť. Je z toho úplne zdrvený.“ „Chudáčik, je mi ho ľúto. Mala by som ísť za ním.“ „Seď. Choď zajtra, “ povedal mi Brad. „Vôbec si sa nebála? “ „Samozrejme, že áno. Dokonca som cítila všetko čo sa okolo mňa dialo a cítila som keď si mi dával prvú pomoc, počula som tvoj hlas a bála som sa , že ho už nikdy nebudem počuť. Strašne som sa bála keď som zistila, že do mojich pľúc neprúdi čerstvý vzduch. Bála som sa Seana. No teraz som v poriadku.“ „Som rád. Inak, aby som nezabudol. Simone ťa pozdravuje a aj ostatní pacienti. Okrem Stephanie. Tá o teba nejaví žiaden záujem.“ „Aj ty si si to všimol? “ „Hej, všimol. Dokonca mi to povedala.“ „Ona sa s tebou rozpráva? “ „Samozrejme, veď nie je nemá.“ Skepticky som pozrela do Bradových očí. „Nechápem prečo sa s tebou baví, “ zahundrala som. „Potrebuje čas, “ doplnil, alebo skôr opravil ma. „Máš pravdu. Potrebuje čas. Mala by som sa poďakovať.“ „Za čo? “ „Za záchranu. Keby nebolo teba ...“ „Bolo mi potešením. Konečne som mohol ťa mohol cítiť tvoje pery.“ Začala som kašľať, keď som pochopila čo mi teraz povedal. „Prepáč, “ usmial sa. „Hhmm, nič sa nestalo, aj keď som trošičku prekvapená.“ „Prekvapená? Prečo? “ „Nečakal som to.“ „Čo? “ „To čo si povedal, že si konečne mohol cítiť moje pery. Je to zvláštne. Nečakane hlavne z tvojich pier. Znie to ako výsmech.“ „Nechcela si to počuť? ““Ja ..., “ nestihla som dokončiť a cítila som Bradové pery na svojich.
Pozrela som na svoj denný rozvrh. „Máš ťažký deň? “ Pozrela som do postele na polonahého Brada. „Tak ako vždy, “ povedala som, „ ale zvládnem to.“ Brad sa usmial a stiahol ma späť do postele. Začal ma vášnivo bozkávať.
V kancelárii som zapla hudbu a čakala kým príde Stephanie. Na stole bol položené papiere a ceruzky, alebo perá. Dnes som chcela spraviť pre Stephanie lepší deň. Žiadne otázky, len hra. Ozvalo sa klopanie a Stephanie vošla dnu. Zavrela za sebou dvere. Pomaly sa pohybovala, kvôli svojej rane. „Sadni si, prosím ťa.“ Stephanie si sadla pred uložené veci, ktoré boli na stole. Načiahla sa po ceruzkách a po papieri no potom sa zastavila pozrela na mňa. „Pokojne si môžeš zobrať, “ povedala som jej. Stephanie sa usmiala a zobral farbičky. Pomaly začala kresliť. Dlho som nevidela čo kreslí. Až nakoniec som započula tiché cinknutie. Kreslila celú hodinu. Postavila a prešla k dverám. „Dovidenia, “ povedala. A zmizla. Pozrela som na umelecké dielo. Bolo to krásne. Bolo to plačúce oko, a nič viac ale bolo tak krásne, že som nedokázala tomu pochopiť.
„Simone poď ďalej, “ zavolala som ju dnu. Vkročila dnu. „Ahoj, “ poklonila sa. „Ahoj, tak ako sa ti páči izba? “ „Je krásna.“ Skomentovala jedným slovom svoju novú izbu. Začala pre mňa robiť. Okrem toho začala chodiť na právnickú školu, ktorú potom doplní a psychológiu, prípad ktorú ju k tomu vedie je Stephanie. Už so mnou hovorí, veď po mesiaci aj dačo kreslenia sa to dalo čakať. „Tak ako to ide s Bradom? “ „Dobre, veľmi dobre.“ „A s nemocničným krídlom? “ „Už začína plniť moje predstavy. Už o pár týždňov ho dokončia.“ Simone sa usmiala. „To som rada, aj Brad bude šťastný. Ale už by sme mohli zistiť. Čo je, vlastne, Stephanie.“ „Dnes príde, a začala hovoriť, zatiaľ len o priateľoch v škole, dnes začne o rodine, tak som zvedavá, ako to dopadne.“ „Potom mi daj vedieť, “ povedala a odišla z mojej kancelárie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár