Problém je v tom, že spoločnosť takúto bytosť väčšinou vníma prinajmenšom ako blázna a táto spoločnosť ju berie na vedomie asi tak, ako mucha únikové východy. Verte mi, nechceli by ste sa takto narodiť na planéte menom Zem, plnej otravných ľudí. Ak už by sa tak stalo, snažili by ste sa tváriť úplne normálne, teda hlúpo a možno by ste aj prišli na spôsob ako svoju božskú podstatu potlačiť a uväzniť do najtajnejšieho kúta vášho geniálneho mozgu a nechať ju tam zatvorenú trebárs aj navždy.
Sranda je, že zrovna na Zemi prežíva takáto bytosť.
Marcel Gies kráčal nočným sídliskom, spoločensky dezorientovaný a snažil sa nájsť cestu domov. Jeho ľavá topánka vydávala pri chôdzi piskľavé, vŕzgavé zvuky, ktoré Marcel z duše nenávidel. Momentálne mu to však bolo jedno, dokonca ho to zvláštnym spôsobom upokojovalo, ale aj tak bol rád, že sa takto umelecky prejavuje len tá blbá ľavá topánka. Už aby bol doma. Dá si štuple do uší (pre istotu), hodí sa na posteľ (ak sa trafí) a bude spať minimálne do obeda, pretože zajtra je sobota a v sobotu sa spí dlho.
„Prosím vás, ako sa dostanem domov? Neviem sa vymotať z tejto prekliatej ulice,“ spýtal sa po pol hodine blúdenia človeka, ktorého našiel ležať na chodníku, s nohami prehodenými cez lavičku.
„Ha?“ odpovedal človek protiotázkou, behom ktorej mu vytiekla z úst pekná slina.
„Čo ha? Povedz mi kde bývam a ako sa tam dostanem. Som unavený a chcem spať.“
„Ehm, ehmmm,“ povedal človek. Zdalo sa že pochopil otázke. Chvíľu ešte premýšľal, potom si odpľul na svoje prevesené nohy, zamračil sa, zdvihol ruku aby si utrel nohavice, nedočiahol a tak ruku položil späť. „No,“ dodal napokon. „No. To pôjdeš myslím vľavo, vpravo a potom rovno. Ehm, môžem ísť s tebou?“
„Nie kamoš, ale vďaka ti. A prepáč ak som ťa zobudil.“
„V pohode.“
Marcel sa vydal po odporučenej trase a zhodou okolností sa vážne dostal pred svoj vchod. Vôbec mu to nebolo čudné. Bol rád, že je takmer v cieli. Ostalo mu už iba prekonať pár schodov, čo by nemal byť problém, otvoriť dvere, to už problém mohol byť, zavolať výťah, klasicky nastúpiť a vystúpiť (až sa zasmial aká jednoduchá bude táto časť), potom otvoriť dvere na byte (hmm sakra) a bude to. Hneď sa do toho pustil.
Píísk!
Vŕrzg!
Vŕrzg-pfff!
Počet písknutí a vŕzgnutí vynásobil počtom schodov a zistil, že už by mal byť pred dverami. Alebo nie? Kašlať na to. Podišiel k dverám, našmátral kľúče a zaspal.
Zobudil sa až ráno za desať sedem, keď doňho dva krát koplo asi osem ročné dieťa idúce do školy. Druhý krát sa zobudil o štvrť na deväť, na to, ako mu nejaké druhé dieťa (záškolák jeden, pomyslel si) prehľadáva vrecká s nádejou na pár eur, alebo aspoň balík žuvačiek. Ani jedno ani druhé nenašlo, pretože asi o piatej ráno, ešte pred obidvoma deckami, ho okradlo nejaké potulujúce sa indivíduum.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
midnight
29. 3.marca 2013 17:14
páči sa mi ten prvý odstavec a scéna s indivíduom radiacim mu ako sa má dostať domov, ale tak nejak... to nesúvisí so zvyškom a chýba tomu pointa, sú to tie najsľubnejšie príbehové linky z toho celého, ale iba rozohraté a nedokončené, a samotný text potom vlastne ani nekončí v zmysle konca, len zrazu nie je čo čítať lebo text skončil. škoda. uvidíme ako s tým naložia ďalšie časti.
2
Toto je úplne úžasne napísaná vec, ktorá nutne potrebuje pokračovať! Máš taký až priam adamsovský štýl.
3
@Antifunebracka vdaka, pár stránok pokračovania mám, ale žiaľ vlastne ani netuším kam to smeruje a sú to už tri roky, od tejto veci som dosť odpojený
Napíš svoj komentár