Je veľmi ľahké niekoho odsúdiť. Vlastne je to tá najľahšia vec na svete. Robiť závery. Robiť unáhlené závery. A nakoniec, robiť zlé závery. Ide to ruka v ruke, čas a zlé rozhodnutie sú vlastne dve premenné.
Vadilo mi, že pri mne musí akurát jesť a trúsiť mi omrvinky na stehno. Ale povedať mu na to niečo, by znamenalo, že sa s ním musím začať rozprávať a tak som vrámci toho, aby som nemusela s ním viesť rozhovor, strpela i tie omrvinky.
(Všimli ste si niekedy ako voňajú desiate? Zmes vône pečiva, papierového obrúsku a mikroténového sáčku. Puch odležaného jedla, ktoré má neodmysliteľnú a špecifickú vôňu toho, že ležalo nejaký čas v uzavretom priestore na dne batohu. Keď roztvoríte ten sáčok, ovalí vás to.)
,,Neviete, či...?“
Neznášam, keď ma niekto ruší. Keď som v mhdčke a cestujem, je to pre mňa taká osobná psychohygiena. Vzácny čas, kedy sa môžem venovať iba sama sebe. Je to tak, pretože medzi učením doma a učením v škole, sa takéto chvíle voľnosti vyskytujú len zriedka. Iba pri ceste domov alebo pri ceste do školy si poviem, že je čokoľvek mentálne náročné zbytočné. Je to moment, kedy som rada sama, nemusím sa s nikým rozprávať, nikto ma neotravuje, môžem sa venovať hudbe, čítaniu knihy alebo len čumeniu z okna von. Nerada vystupujem vtedy zo svojej konfortnej zóny.
Tento chlapík ma neotravoval prvý raz. Stretávam ho veľmi často, v trolejbuse ku mne domov. Vystupuje vždy na konečnej, má so sebou veľa tašiek a smrdí. Je starý, špinavý a divný. Asi si viete dať päť a päť dokopy, je to bezdomovec.
Vždy keď na seba v autobuse narazíme, niečo sa ma spýta. Či neviem, dokedy je otvorené Tesco na konečnej. Na toto som mu odpovedala už trikrát. Doteraz si to nezapamätal a pýta sa to znova a znova. Či náhodou neviem, ako sa dostane peši ku Pátku. Detto, už som mu to párkrát vysvetlila. Nič. Či nemám oheň. Či nemám cigaretu. Väčšinou len pokrútim hlavou, že nie. Aby som bola spravodlivá, všimla som si, že sa pýta aj iných. Väčšinou to isté.
Strieda tieto otázky ako mantru.
Nikdy som nechápala, prečo to robí. Nikdy som neprikladala dôležitosť tomu, aby som sa nad tým zamyslela. Brala som to tak, že je to jednoducho jeho jediná možnosť interakcie. Keď smrdíte ako kanál a sťahujete si svoj dom v nepremokavom pytli, asi nemáte veľmi na výber. V hlave sa mi často pri ňom otvárali šuflíky s názvom „je to alkoholik“ alebo „môže si to sám“.
Dnes sa zasa ozval. Podráždená som na neho zavrčala, nech už mi dá pokoj. Cukol a vyhovel mi. Keď som vystúpila na konečnej, on so mnou, obrátil sa na mňa.
,,Nemôžem za to.“
Už som bola pripravená ho zase odignorovať.
,,Mám zlú pamäť. Nepamätám si veci.“
A odišiel. Rada by som to prikrášlila a povedala, že odišiel smutný a zahanbený, ale nevidela som mu do tváre. Proste odišiel, nič viac k tomuto momentu opísať neviem. Zomlelo sa to rýchlo. Rada by som sa obhájila, že som odišla smutná a zahanbená, ale jediný pocit, ktorý som v sebe cítila, nemôžem opísať lepšie ako prázdno. Už to bolo niekoľko týždňov, čo som sa cítila akoby som mala emočný rozsah čajovej lyžičky. Mozog ale pracoval, stále má teoretické poznatky o tom, čo je dobré a čo zlé, čo je správne a čo je nesprávne, to, že to tak necítite, neznamená, že si neuvedomujete dôsledky vašich činov. A našepkal mi: ,,Chovala si sa ako krava.“
Pracovala som s ľudmi ako on. Nezasiahlo ma to, ale bola to jedna z mála pozitívnych vecí, ktoré som zažila. Žila som s ľudmi ako on. Ublížilo mi to do takých rozmerov, že si to odnášam do dospelosti a neviem sa toho zbaviť. Sú to veci, ktoré vám zničia život. A zmenia.
Skúsenosť je zvláštna vec. Je to vlastne forma učenia. Ničím sa neučí človek lepšie ako osobnou skúsenosťou. Alfa omega môjho trojročného štúdia. A ja len dodám: Niekedy si želáte aby vás tá skúsenosť tak nezasiahla.
Či chcete alebo nie, táto skúsenosť sa vo vás zafixuje a stane sa to vašou súčasťou, ktorú viete zo seba vyrvať len veľmi ťažko – ak vôbec. Darmo prekrývate skúsenosť ďaľšími skúsenosťami, pozitívnejšími, takými, ktoré majú silu zmeniť váš názor na niečo. Keď sa raz vo vás niečo vybuduje, je ťažké to búrať. Keď raz je váš otec bezdomovec, len veľmi ťažko odolávate pokušeniu nekriticky odsúdiť všetkých ostatných bezdomovcov a nehodiť ho do škatule s vaším podareným tatíkom.
Keď sa niečomu nevystavujete, po čase zľahostajniete. Mohla som pracovať, kde som pracovala a mohla som mať skúsenosti z (tej konkrénej) práce, aké som mala. Darmo. Robiť negatívne závery je ľahšie, menej vyčerpávajúce a menej náročné, čo sa týka na výdavkov energie. Je ľahké pristupovať k životu negatívne a s nechuťou.
Je ľahšie a pohodlnejšie sa nesnažiť a veci nechať tak. Je ľahké vzdať sa.
Je to tá najhoršia vec na svete a predsa ju niekedy, momentálne častejšie ako inokedy, robím.
Najhoršie na tom celé je, že zajtra si naň nespomeniem a najbližšie, keď ho stretnem, si znova odsadnem a budem ho ignorovať. I keď viem, čo je správne a čo je dobré. I keď viem, že za to, v akej situácii sa vlastne nachádza, tak celkom nemôže. Zjavne je dementný, alebo čosi také a teraz to nemyslím ako nadávku. Potrebuje pomoc, oporu a lásku. Všetky tie pozitívne veci, ktoré naozaj dokážu čosi zmeniť.
Darmo ste mali dobré skúsenosti. Darmo ste dostali množstvo dôkazov, ktorými ste si mohli zlú skúsenosť vyvrátiť. Darmo máte vedomosť o tom, že sa chováte ako pičus, že sa nechováte ani správne, ani šlachetne a ani odvážne. Darmo, že si večer pred spaním uvedomíte, že ste sa nezachovali správne, keď na druhý deň, keď dojde na lámanie chleba, radšej nad tým opätovne zlomíte palicu a vzdáte to. Znova.
Rozmýšľala som, či by mi nepomohlo pracovať s nimi. S bezdomovcami. Že možno by to pomohlo. Zmeniť názor. Je na to jedno občianske združenie, volá sa Vagus. Vyzerali celkom sympaticky a to, čo robia, je dobré.
Ale...
Neviem, teraz ešte nie. Stratila som v sebe niečo, motor, ktorý ma poháňal, silu, ktorú by som vedela presmerovať na to, že niekomu pomôžem. Aj keď mi tá práca z terénu hrozne chýba. Bola úžasná, jedinečná a ja som sa necítila zo seba tak kokotne. Mala som na očiach, že sú ľudia, ktorí sa majú horšie ako ja. Učilo ma to vďačnosti, empatickosti a menšej sebeckosti. Naučilo ma to, že veci nie sú vždy také, ako sa na prvý pohľad zdajú. Že pod povchom sa môže skrývať niečo vážnejšie a zložitejšie. Že nie sú podstatné dôsledky, ale príčiny a riešiť treba príčiny, aby k tým dôsledkom nedochádzalo. Nemá zmysel riešiť dôsledok, keď nezmeníte príčinu.
Ale proces, že by som sa naučila prestať ľudí odsudzovať a proces predčasného formulovania záverov, uťal skôr, než som si ho stihla zafixovať.
Odchádzala som z tej práce s pocitom, že nie som až tak zlý človek. A že som sa aspoň snažila. Aj keď snažiť sa, nemalo vždy pozitívny výsledok. Držalo ma to.
Som zlý človek? Lebo sa už viac nesnažím?
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
3
Matke Tereze raz s výčitkou povedali: "Prečo zachraňujete najúbohejších ľudí na ulici a nesnažíte sa o systémové zmeny? Veď sa hovorí - lepšie niekoho naučiť chytať ryby ako mu dať rybu." Matka Tereza odpovedala: "Ja sa snažím aby tí úbohí ľudia udržali v ruke rybársky prút pomocou ktorého ho Vy naučíte chytať ryby."
4
... mna sa stale pytal, dokedy je otvorená billa, aj som si hned myslela, ze je to on o ktorom pises...
A potom este jeden taky mlady cudny typek chodieva v tom trolejbuse, co si stale tak nahlas rozprava. Eh. Spomienky na to sidlisko su pre mna stale akesi bolestive.
A potom este jeden taky mlady cudny typek chodieva v tom trolejbuse, co si stale tak nahlas rozprava. Eh. Spomienky na to sidlisko su pre mna stale akesi bolestive.
5
poviem ti opak toho, co ti hovorilo tvoje svedomie.
nespravala si sa ako krava. ten pan ma nejaku poruchu, nejaky defekt, nieco, ale za to ty nemozes. ty si mu nezavinila, ze si nepamata veci. ty mas pravo na svoj klud, svoj pokoj a svoju psychohygienu. a ty mas pravo sa nahnevat, ked ta niekto vyrusuje a zasahuje ti do tvojej osobnej zony.
ludia maju rozne choroby a poruchy, je to smutne, ale ty za to nemozes. kazdy si nesieme nieco svoje. to, ze inym ludom sa prihodilo nestastie, neznamena, ze ty si nezasluzis stastie, pokoj alebo klud.
nespravala si sa ako krava. ten pan ma nejaku poruchu, nejaky defekt, nieco, ale za to ty nemozes. ty si mu nezavinila, ze si nepamata veci. ty mas pravo na svoj klud, svoj pokoj a svoju psychohygienu. a ty mas pravo sa nahnevat, ked ta niekto vyrusuje a zasahuje ti do tvojej osobnej zony.
ludia maju rozne choroby a poruchy, je to smutne, ale ty za to nemozes. kazdy si nesieme nieco svoje. to, ze inym ludom sa prihodilo nestastie, neznamena, ze ty si nezasluzis stastie, pokoj alebo klud.
6
Podľa mňa mal len prepitý mozog. Netráp sa pre to. A oceňujem narážku na Harryho Pottera.
@kuko1965 Tak ale matka Tereza bola dosť piča.
@kuko1965 Tak ale matka Tereza bola dosť piča.
Napíš svoj komentár
Mám obavu že riešiť príčiny je v mnohých prípadoch tragicky zdĺhavé, komplikované a napokon nemožné. Niekedy treba riešiť len dôsledky a riešenie príčin prenechať iným, niekedy dokonca menej kompetentným (vzdelaním alebo praxou alebo osobnostne), ale pri moci, ku ktorej sa kompetentný nedostane.
Pracujem v sociálnej oblasti (deti so špeciálnymi potrebami, týrané deti, rôzne postihnuté, a pod.) Stretávam sa často s mocenskými rozhodnutiami úradníkov od stola, ktorý nemajú pochopenie pre to, čo sa deje v teréne. A často spôsobujú zbytočné utrpenie a traumy. Dlho som sa horlivo usiloval niečo zmeniť v systéme (príčiny) no bol to boj s veternými mlynmi. Dnes už riešim len dôsledky, ale obnáša to prácu navyše, resp. väčšina toho čo robím je práca navyše. Sociálna oblasť je oblasť, kde sa najviac dá šetriť, napr. aj na "reklamné sociálne balíčky".