Ľúbostný list

Info1: Nesúď poviedku podľa názvu.
Info2: Neboj sa, je to krátke.
Info3: Neberte všetko tak vážne

Keď detektív Orech prekročil prah zhrdzavenej brány, pomyslel si, že ešte v živote nevidel tak deprimujúce miesto ako toto. Možno to bolo spôsobené ťaživou atmosférou hustého lejaku, ktorý sa spustil pred pár hodinami z napitých oblakov, ale celkový dojem umocňoval najmä pocit skľúčenosti a opustenosti, ktorý z tohoto miesta sálal. Len čo sa za ním so škripotom zatvorila stará brána, preťal oblohu blesk a na krátky okamih osvetlil budovu pred ním.

Bola to mohutná obdĺžna budova z páleného vápna, inšpirovaná architektonickým štýlom z prelomu románskeho slohu a gotiky. Stará strecha niesla niekoľko veží. V jej zadnej časti si všimol o niečo novšiu prístavbu, ktorá nemohla mať viac ako pár rokov. Po budove sa pazúrili roztečené tiene stromov, ktoré boli povysádzané v jej blízkosti a lemovali tak hrubé múry ako ďalšie hradby. Kúsok zelene v tomto areáli bol výsmech voči tmavému lesu, nachádzajúcemu sa za plotom. Z pochmúrnych myšlienok o vhodnosti tohto prostredia pre malé deti ho vytrhlo svetlo baterky, ktoré mu skĺzlo po tvári.

,,To ste vy, detektív?“ opýtal sa ho hlas držiaci baterku. Detektív skrz prudké svetlo nevidel nič, len obrys mužskej postavy a rukávy uniformy. Predpokladal, že je to strážnik v nočnej službe.

,,Môžte mi láskavo prestať tou vecou svietiť priamo do očí?“ zavrčal podráždene. ,,Takto nič nevidím,“ rukou si zaclonil oči.

Baterka zhasla.

,,Musím mať istotu, koho sem púšťam, detektív,“ povedal ospravedlňujúco ,,Pani riaditeľka chce vedieť o každom, kto vstúpi alebo opustí areál, či už ohlásene alebo nie.“

,,Viete mi prosím vás povedať,“ začal tlmene detektív, pričom s významným pohľadom plynule kĺzal od ostnatého drátu, navinutom na plote, cez rozbitú asfaltku príjazdovej cesty, až k oknám budovy, tak malým, že by sa cez ne ledva prestrčila noha a na dôvažok – ak by to bolo stále málo – zamrežovaným. ,,Je vôbec možné opustiť bez vášho alebo riaditeľkinho vedomia tento areál?“

Strážnik sa štekavo zasmial a posunul si čiapku hlbšie do čela: ,,Ak by nebolo, nevoláme vás sem.“

***

Detektív sa stále nevedel zbaviť dojmu, že sa nachádza vo väzení a nie na pôde dievčenského sirotinca pre deti od šesť do osemnásť rokov, bývalého kláštora radových sestier. Aspoň to sa teda dočítal v informačnom letáku v susednej dedine. Nič z toho, čo tu doteraz videl, v ňom nevyvolávalo pocit, že by tu žili nejaké deti, čo i len desať rokov dozadu.

Ktorému človeku už len napadne zriadiť sirotinec uprostred ničoho? Ďakoval Bohu, že sa vzdal myšlienky cestovať autobusom a zobral si radšej predvídavo auto. Od sirotinca bolo najbližšie ľudmi obývané miesto až tri kilometre. S najbližšou dedinou ho spájala vyjazdená prašná cesta cez les. Za dnešných poveternostných podmienok teda skôr po blate. Zrejme tadiaľ pravidelne chodievala len dodávka so zásobami jedla a iných potrieb určených pre inštitúciu, či nejaký stratený pocestný. Bola to jednosmerná cesta končiaca kláštorom, za ktorým sa nachádzal znova už len les.

Detektív nadobudol dojem, že je tu posledným návštevníkom za veľmi, ale veľmi dlhú dobu. Toto miesto, nebyť svetiel vo vrchných vežiach na severnej strane, zívalo prázdnotou.

Vo vnútri sirotinca to nevyzeralo o nič prívetivejšie ako zvonka. Zo stien sa ošupovala omietka, koberec už dávno zažil vrchol svojej najväčšej slávy, bol viac deravý ako celistvý. Jediný zdroj svetla do miestnosti prinášalo zopár sviečok porozkladaných kade-tade po nábytku. Množstvo stečeného a nahromadeného vosku na podlahe napovedalo, že sviečky sa ako zdroj svetelnej energie využívajú celkom často.

,,Funguje tu vôbec elektrika?“ pomyslel si zúfalo, obzerajúc si dlhú priestrannú halu, v ktorej panovalo dusivé ticho prerušované len hvízdaním vetra v škárach a burácaním hromov zvonka. Toto miesto mu naháňalo hrôzu a zježilo mu i čerstvé jednodňové strnisko, ktoré si od príchodu do budovy vytrvalo šúchal dlaňou.

,,Detektív,“ ozvalo sa zo schodov ťahavo. Nasledoval klepot podpätkov sprevádzaný úsečným klepotaním nechtov o zábradlie schodiska.

Detektív privrel oči a prudko sa nadýchol. Muselo sa tu všetko ponášať ako na situáciu v zlom horrorovom filme?

,,Pani riaditeľka?“

So znechuteným záujmom sa do úrovne jeho tváre dostala žena v horších stredných rokoch. Ako predpokladal, bola ako vystrihnutá z viktoriánskych románov – stará, nepríjemná a nahnevane vyzerajúca žena, mierne zapáchajúca zvetranosťou, ktorej pôvabnosť výzoru istotne len dopĺňala jej príjemnú povahu. Bola vysoká, čomu dopomáhali podpätky lodičiek s hranatým špicom, chudá ako kostlivec, miestami vycivená tak, že jej tvídové sako odstávalo v prázdnych miestach od tela. Ruky a nohy mala neprimerane dlhé k telu a chudú tvár s výrazne špicatou bradou dopĺňali veľké okrúhle okuliare, čiže v konečnom dôsledku vyzerala ako ľudská gigantická modlivka, prichystaná niekoho zožrať. Detektív už dávno nebol mladý, ale i tak pri jej zjave naprázdno prehltol.

,,Toto je snád zlý sen,“ zamumlal, zložiac z hlavy klobúk na pozdrav. Na podlahu dopadlo pár kvapiek vody, za čo ho spražila takým pohľadom, že v krátkom preblesku okamžite oľutoval nielen to, že si ho vôbec sňal dole, ale i svoje narodenie a príchod sem. ,,Dobrý večer,“ prehltol opytovací tón, ktorý sa mu dral na jazyk. Mal silné tušenie, že táto žena nezažila dobrý večer už niekoľko storočí.

,,Tadiaľto do kancelárie,“ uviedla na rovinu, ignorujúc akýkoľvek pokus o slušný pozdrav ,,Isto sa rád osušíte, detektív. Trvala som na tom, nech priložia do kozubu. Tak bude u mňa príjemne teplo. V noci nekúrime, pokiaľ to teda nie je nutné.“

,,Áno,“ potvrdil súhlasne, nevediac, čo vlastne ešte dodať ,,Počasie sa celkom nevydarilo, že?“

,,Detektív Orech,“ pozrela sa mu do očí ,,Nerobte tú vec, čo vy a vaši ľudia v bežnom živote považujete za zdvorilú konverzáciu, a odpustite si ju. Aspoň pri mne. Nestojím o to, aby som počúvala hlúpe ťaľafatky a hrala sa na priateľov. Pokiaľ nemáte niečo k veci, radšej mlčte.“

Vzala mu slová i úsmev z pier. Nemal rád nepríjemných a arogantných ľudí, ťažko sa mu s nimi pracovalo. Počas vyšetrovania musel nestále myslieť na to, ako môže byť niekto tak odporný.

,,Tak radšej budem ticho, ty stará krava,“ pomyslel si, vzdulo sa v ňom malé jedovité dieťa, ktoré má chuť hádať sa s autoritou, ,,nepoviem ti už ani pol slova.“

***

,,Agnes!“ vyštekla riaditeľka v kancelárií. Ozvalo sa energické buchnutie zadných dverí a v nich malá plachá osôbka s veľkými lesklými očami. ,,Postav na čaj,“ zasipela a odmávla dievča rukou, pričom ju nenechala ani spýtať sa, čo potrebuje.

S prudkým vyrútením sa osôbka stratila vo vedľajšej izbe, odkiaľ bolo počuť trieskanie dvierok a cinkanie porcelánu. Detektív Orech si ju nestihol ani poriadne obzrieť, ale odhadoval ju na viac, ako šestnásť liet. Koniec koncov, nie je detská práca zakázaná? Musela teda mať viac ako šestnásť.

,,Sadnite si,“ ukázala na stoličku pred sebou. Nebola to žiadosť, ale skôr príkaz. ,,A urobte si pohodlie. Čaj bude o chvíľu.“

Poslúchol ju. Uvedomil si, že sedí na starej rozviklanej stoličke, zatiaľ čo riaditeľka sa posadila do kresla potiahnutého červenou kožou. Príkaz spraviť si pohodlie mu preto pripadal absurdný. Napomáhala tomu i opierka, ktorá pri nápore jeho chrbta kvílivo zaprotestovala. Po chvíľke usúdil, že sa radšej opierať nebude, aby sa pod ním ten kus nábytku nebodaj nerozpadol. Vystrel sa. Teraz zaprotestoval jeho chrbát, ktorý po dlhej úmornej ceste netúžil po ničom inom ako sa poriadne oprieť. Ale prísľub, že bude u nej v kancelárii teplo, do bodky splnila, bolo tam totižto ako v peci.

,,Mohol by som...“

Riaditeľka umlčala jeho pokus o otázku zdvihnutím ruky. Obzerajúc si ho ako malú dotieravú voš tľoskla jazykom: ,,Nevyzvala som Vás, aby ste prehovorili.“

,,Ale,“ pokúsil sa ihneď zaprotestovať. Hneď po prvom slove sa ale zarazil, keď riaditeľka vygradovala svoj pohľad niekde medzi medzi stupne pohľadu na plesnivý odkvap a švába behajúceho po podlahe. Chvíľu čakala, či si trúfne vetu dokončiť, ale keď uvidela, že ostal mlčať s opovržlivým pohľadom, víťazoslavne sa usmiala. Očakával, že mu konečne povolí prehovoriť, ale ona namiesto toho vstala a ignorojujúc celú jeho existenciu sa postavila ku obrovskému kamennému kozubu.

,,Už zase,“ pomyslel si, keď si obzeral jej tmavú siluetu, ktorá sa črtala za plameňmi tlejúcimi v kozube. Stála meravo, chudú postavu ešte viac zoštíhlovali tiene, čo ju pohlcovali pri líniach prechodu medzi jej telom a exteriérom. Ruky mala prekrížené za chrbtom. Nad krbom visel jej vlastný portrét a i keď skutočná riaditeľka práve uprene pozerala do ohňa, obraz s jej vlastnou podobizňou vyzeral, že ho stále sleduje. Portrét buď musel maľovať niekto so schopnosťou predvídať budúcnosť, alebo bol vyhotovený len nedávno. To isté tvídové sako, ktoré mala na sebe dnes, tie isté vystúpené lícne kosti, ten istý prísny pohľad. Len okuliare boli iné, hranaté a nie okrúhle, a prsty na jej rukách vyzerali menej pavúkovito a boli obalené zdravým množstvom tuku. Vonku ťahavo zapískal vietor.

,,Disciplína, detektív,“ povedala tak ticho, že ju takmer prepočul, ,,je tá najúžasnejšia vec na svete, nemyslíte?“

V hlave mu prebehla úžasná predstava ako ju nedisciplinovane strčí do ohňa a nechá starú strigu zhorieť do tla. Možno z niektorého decka v sirotinci vyrastie významná osobnosť, ktorá mu za to udelí medailu za zásluhy.

,,Nechápem, čo si pod tým mám predstaviť.“

,,To, že disciplína je kľúčom k správnemu rozvoju plnohodnotnej osobnosti,“ obrátila sa na neho, od okuliarov sa jej odrážalo svetlo ohniska. ,,Ktorú, dovolím si konštatovať, postrádete.“

Od fantázie vykonať to, nad čím rozmýšľal pred tým, ho zastavila postava, ktorá zahatila jeho výhľad na riaditeľku. Agnes so strieborným podnosom v jednej ruke a horúcim čajníkom v druhej šikovne spratala zo stola papiere, aby mala kam mala položiť občerstvenie.

,,Podáva sa čaj, madam,“ ozvala sa nervózne. Zrejme prehovorila bez dovolenia. Riaditeľka sa obrátila od kozubu a mlčky zhodnotila jej služby čímsi, čo by sa dalo nazvať úsmevom. Detektívovi pri pohľade naň prišlo nevoľno a dúfal, že to už viackrát neurobí. Možno ten úsmev je predzvesťou apokalypsy, ktorá ešte len príde. Nechcelo sa mu veriť, že by sa to celé obišlo s takou ľahkosťou.

,,Ďakujem Agnes,“ vrátila sa naspäť ku stolu ,,Nabudúce nezaškodí trochu si pohnúť. A robiť pritom menší hluk, nie sme v krčme tretej cenovej.“

A to bolo všetko. Ten kúsok príjemnej atmosféry spľasol ako mydlová bublina. Detektív by sa na Agnesinom mieste zrútil, ale tá to obišla pokorným: „Už sa to nebude opakovať, madam“. V duchu obdivoval úbohé dievča, že si to už dávno nešlo niekam hodiť. Znova si spomenul na svoju ženu a prisahal si, že keď sa z tejto sadistickej diery dostane, kúpi svojej žene automatickú práčku, s ktorou ho otravuje už polroka. Vždy si hovoril, že z každého stretnutia sa dá zobrať niečo dobré. Z tohto začal prehodnocovať kvalitu svojho života. Samozrejme, že je oveľa lepší, ako si doposiaľ myslel.

,,Inu, mohli by sme už aj prejsť k veci,“ preniesla riaditeľka, keď sa pohodlne usadila do svojho trónu. Agnes jej automaticky pritlačila stoličku bližšie ku stolu, pričom neduživé dievča vyzeralo ľahšie ako samotné kreslo. Potom sa spratne postavila ku stene ako jej tieň, prichystaná pohotovo reagovať na všetky jej verbálne aj neverbálne želania. Ktovie, či starej neasistuje aj pri splachovaní záchoda a púšťaní kohútikov.

Ruka sa mu automaticky načiahla po sušienkach, ale Agnes stojaca za riaditeľkou mu zúrivo zamávala. S pohľadom upretým na riaditeľkinu hlavu mu naznačila gesto podrezávajúce krk a popritom pomaly a nehlučne hýbala perami akoby vravela: „Tie sú jej“. Takže sušienky sú len pre ježibabu, ako inak. Podráždene zmenil trajektóriu zo sušienok ku čajovým lyžičkám, rovnako ako riaditeľka zmenila výraz vrcholného podráždenia na štandardné podráždenie.

,,Chúdence deti,“ pomyslel si skleslo, keď sa mu čajové vrecúško rozpadlo v šálke pri neúspešnom pokuse vybrať ho lyžičkou, ,,ich život v sirotinci stojí asi ako za tento čaj.“

,,Počula som na vás dobré recenzie, detektív Orech, preto som si vás aj zavolala,“ začala pomaly. Dramaticky sa odmlčala, aby nechala vyprchať zo svojich slov ten chabý náznak komplimentu. Teraz to príde, pomyslel si detektív, teraz povie dačo, čím to celé zneguje.

Takmer trafil. Akurát to nepadlo na jeho hlavu.

,,Predtým tu bol váš kolega detektív Kešu,“ z hlasu jej sálala neprehliadnuteľná zášť, ,,ale bol pre mňa čistým sklamaním. Sťažovala som sa vášmu nadriadenému a ten mi odporučil vás. Chcela som niekoho diskrétneho, duchaplného a niekoho, kto prejaví aspoň za mak inteligencie, ktorá by mala byť vašou nepostrádateľnou súčasťou.“

Detektív Kešu mal kanceláriu len o pár metrov od tej jeho. Bol to milý chlapík s britkým humorom, ostrieľaný nespočetným množstvom prípadov a mal dobrú povesť. Mal rád svoju prácu a vedel si poradiť aj s najnáročnejšími prípadmi. Ich šéf už nejakú dobu naznačoval, že ho povýši. Bola to len otázka času. Nikto nepochyboval o tom, že si to zaslúži. Po poslednom prípade si však detektív Kešu rozhodol zobrať neplatené voľno a už sa viac v práci neukázal. Šéf namiesto neho povýšil detektíva Arašida, Inda trpiaceho nanizmom, ktorý mal vždy viac šťastia ako rozumu. A okrem toho zbalil aj ich najväčšiu kočku, detektívku Gaštanovú a to pilo krv každému, kto ten kus ženskej videl aspoň raz na živo.

,,Veci sa majú tak, že o tejto udalosti nechceme viesť žiadne záznamy,“ pokračovala riaditeľka. ,,Zmiznutie našej chovankyne nepovažujeme za zlyhanie tejto inštitúcie ale hlavne ako jej osobné zlyhanie. Nepotrebujeme, aby kvôli jej hlúpemu konaniu padlo na naše zriadenie zlé svetlo. Už beztak máme problém získať licenciu. Táto udalosť by tomuto len poškodila a mnoho dievčat by mohlo prísť o tento krásny domov.“

Tak v tomto bol pes zakopaný. Riaditeľka sa triasla o svoje teplé hniezdočko. Zacítil jemnú prevahu. Zistenie tohto faktu mu dolialo odvahu, ktorá mu celý večer chýbala.

Odkašlal si: ,,Madam, smiem vedieť, odkiaľ ste nadobudli pocit, že za zmiznutie danej osoby môže osoba samotná? Ľudia zvyčajne nezmiznú len tak, väčšinou sa na ich zmiznutí niekto podieľa. V tom lepšom prípade, áno, osoba je iniciátorom svojho, ak to máme takto nazývať, zmiznutia,“ takmer gestom naznačil úvodzovky ,,Väčšinou však nie je bezdôvodné, ale niečo ich k tomu vedie. Ak to nie je osobný motív, býva to väčšinou prostredie a to vám veľmi nenahráva.“

,,Chcete mi snáď naznačiť, že s mojimi dievčatami sa zaobchádza zle?“ riaditeľke sa od zlosti zachveli nozdry. ,,Mojim dievčatám sa dostáva tej najlepšej výchovy! S kombináciou štipky disciplíny a rovnocenného zaobchádzania, majú presne to, čo potrebujú.“

,,Nie, to tým vôbec nechcem naznačiť, i keď o vašich metódach,“ hlavou mykol ku sklenenej vitríne, kde bola zbierka trsteníc rôznej veľkosti a hrúbky „sa dá minimálne polemizovať.“

,,Agnes, poď sem,“ privolala ju riaditeľka. Agnes vystúpila z tieňa. Stála v rohu, aby bola riaditeľke stále po ruke a mohla pribehnúť ku nej hocikedy, keď ju bude potrebovať. Ruky mala prepletené za chrbtom a zhrbene pozerala niekam na svoje topánky. Detektív si ju konečne mohol poriadne obzrieť. Mohla mať tak stošesťdesiat do výšky. Mladistvý výzor spôsobovali najmä dva husté vrkoče padajúce až ku stužke, ktorou mala opásanú kuchynskú zásteru. Mala ich na hlave utiahnuté tak pevne, že jej na bledom čielku vystupovali žily.

,,Povedz mi, koľko som na tebe zlomila trsteníc?“

,,Veľa madam.“

,,A máš pocit, že z teba nevyrástla mladá, životaschopná a sebavedomá žena?“

,,Nie madam, nemám ten pocit,“ odpovedala poslušne.

,,Vidíte?“ riaditeľka sa víťazoslávne obrátila na detektíva ,,Máte tu živý dôkaz, že moja výchova nemá nič spoločné s tým, že to dievča zmizlo. Už sa opakujem, ale jej čin nemá nič spoločné s chodom alebo pracovníkmi inštitúcie.“

,,Toto ako dôkaz nestačí.“

,,V tom prípade vám bude musieť postačiť toto,“ riaditeľka sa naklonila ku zásuvke a vybrala obálku, ktorú predhodila cez celý stôl rovno pred detektíva.

,,Zdrap papiera?“

,,List na rozlúčku. Doznáva sa ku svojmu úteku. A navyše aj k tomu, že za jej útekom nestojí prostredie, ako ste sa mi snažili celý čas naznačiť,“ riaditeľka naberala arogantný tón, ,,lež nezvládnutý ľúbostný život chovankyne,“ na jej tvári bolo vidno znechutenie nad tým, že musela svoje ústa použiť na to, aby povedala takú nechutnosť ako je slovo ľúbostný.

Detektív neveriacky pozeral na list: ,,Nemusela...“

,,Ho napísať ona?“ hodila mu cez stôl spis. Zjavne si vychutnávala, že ho môže takto prevalcovať. ,,Vyjadrenie od grafológa. Porovnávali písmo z jej školských zošitov a písmo v liste. Ten list je nepochybne jej.“

***

Z chodby sa ozval lomoz postupne prechádzajúci do huriavku. Všetky hlavy, okrem tej srnčej, čo bola pribitá na stene, zdvihli pohľad ku dverám. Náhle spletenec hlasov utíchol, zrejme si uvedomujúc svoju priveľkú hlučnosť a to, čo ňou spôsobili. Ozvalo sa jedno zbytočné „pst“ a ešte zbytočnejšie: „Myslíte, že nás počuli?“.

Riaditeľka zagánila na Agnes: ,,Dievčatá už mali dávno spať. Ako to, že ešte neležia vo svojich posteliach?“

,,Neviem madam, po večernej omši som ich poslala do postele,“ odvetila ospravedlňujúco Agnes. ,,Zrejme boli zvedavé, viete, predsa len ide o niekoho, koho poznali. Rady by vedeli, čo sa s Jankou stalo.“ Keď videla, že obraňujúca rétorika na riaditeľku nezabrala, so zmeneným tónom hlasu dodala: ,,Ihneď ich pošlem preč.“

,,Nie, spravím to sama,“ z jej tónu hlasu sa dalo domyslieť, že si o nej myslí, že je neschopná hlupaňa. Vstala od stola, berúc z neho trstenicu, ktorou predtým na Agnes demonštrovala jej nespochybniteľný prínos a rozzúrene podišla ku dverám. Predtým, než stisla kľučku, sa krátko zamyslela: ,,Vlastne, detektív, poďte sem. Aspoň sa s nimi zoznámite. Koniec koncov, isto sa s nimi budete chcieť porozprávať, keď budete viesť vyšetrovanie. A keď už sú hore, nemusíme túto trápnu investigáciu predlžovať.“

I keď si to detektív Orech nerád pripúšťal, musel s ňou prvýkrát za tento večer súhlasiť.

***

Na chodbe stálo sedem dievčat. Už na pohľad boli všetky rozdielneho veku a jediné, čo mali spoločné, boli uniformované nočné košele, spĺňajúce normy skôr stredoveké ako súčasné. Väčšina z nich bola bosá, ale niektoré v ruke držali dreváky. Najskôr si ich vyzuli preto, aby nimi nerobili priveľký hluk na kamennej dlažbe.

,,Postavte sa do radu,“ trepla trstenicou riaditeľka po stehne najbližšieho dievčaťa, ktoré prekvapene zjojklo a skrivilo tvár do bolestivej grimasy ,,Tomuto ty hovoríš rad? Šup šup, ako na telesnej, od najvyššej po najnižšiu, ruky za chrbát a vystrieť sa!“.

Keď sa zoradili, nespokojne si ich premerala pohľadom: ,,Jedna chýba,“ konštatovala.

,,Lucia,“ referovala jej dychtivo okamžite jedna z najstarších chovankýň, ,,tá čudáčka ostala v izbe. Zrejme zase kuje nejaké pikle. Mali by ste ju radšej skontrolovať, pani riaditeľka, ktovie, čo robí.“

,,Mali by ste si z nej brať príklad,“ vyštekla na ňu riaditeľka, úplne odignorujúc pokus o podlizovanie sa zhadzovaním neprítomnej chovankyne. ,,Veľmi ste ma sklamali, dievčatá. Spoľahnite sa, že toto neobíde bez trestu. Zajtra ste bez večere.“ otočila sa na detektíva a dodala ,,Raňajky a obed, samozrejme, dostanú,“ precedila skrz zuby. Bolo vidno, že najradšej by ich nechala o hlade celý týždeň.

Detektív pristúpil k dievčatám, dve najstaršie pri pohľade naň okamžite vypli hrudníky. Tá viacej obdarená si rozčuchrala husté vlasy, na čo jej druhá ihneď kontrovala rozopnutím si vrchného gombíka nočnej košele a nehanebným žmurknutím. Tváril sa, že si to nevšimol. Na opačnom konci radu boli jednovaječné štrbavé dvojičky, ktoré sa volali Mona a Lisa. Mohli mať asi osem rokov, ale tvárili sa tak vážne, že by im tipol aj viac. Za nimi nasledovalo plavovlasé dievča so silným ruským prízvukom, ktoré sa predstavilo ako Vladlena. Nasledovala hydrocefalička Jozefína, za ňou – vďakabohu tak obyčajná, že nepotrebovala žiadne prívlastky - Agnes a potom dve grácie – ako ich v hlave nazval – Marika a Krista. To boli tie, čo na neho celý čas vyvaľovali oči a zvodne si popritom strkali prst do úst a cumľali ho s výrazom hlbokého pôžitku. Detektív nemusel absolvovať štúdium starovekých kultúr, aby si uvedomil falickú symboliku ich prstov – konkrétne jeho falický symbol - a ich ústa jeho uspokojenie. Rozmýšľal, odkiaľ sa niečo takéto v sirotinci naučili. Ak by ho zviedli a on ich nejakou nešťastnou náhodou priviedol do druhého stavu, musel by si ich zobrať so sebou a postarať sa o ne. A takúto príležitosť si nemohli nechať ujsť.

,,Ktorá z vás videla Janu naposledy?“ opýtal sa prísne.

Vymenili si rozpačité pohľady.

,,Jej spolubývajúca,“ povedala Mona, ale mohla to byť i Lisa. Nevedel ich od seba rozlíšiť, vyzerali rovnako.

,,Lucia,“ doplnila Mona Lisu alebo Lisa Monu.

,,To je ktorá z vás?“ pohľadom tápal medzi najstaršími.

,,Tá je vo svojej izbe,“ odpovedala za ne riaditeľka, ktorá mala zjavne plné zuby pretŕčania sa dvoch najstarších, ,,zavediem vás ku nej. Agnes, ty sa postaraj o to, aby dievčatá išli rovno spať a ak čo i len jednej z vás napadne potulovať sa po chodbách.“ zavrčala výhražne, ,,dostane na mesiac domáce väzenie.“

Hrozba ostala visieť vo vzduchu ako ostrie gilotíny. Riaditeľka kývla detektívovi: ,,Môžeme ísť. Nasledujte ma.“

***

,,Musím vás varovať, Lucia je trochu zvláštne dievča,“ povedala mu riaditeľka, predtým než sa odporučila naspäť do svojej kancelárie. ,,Pristupujte preto k nej opatrne, nech si tu nikto neublíži.“

,,Nemienim jej ubližovať.“

,,Kto hovoril o tom, že to ubližovanie sa bude týkať jej?“

Keď vstúpil do izby, našiel spomínanú chovankyňu katatonicky sedieť na stoličke uprostred miestnosti. Nad ňou sa hompáľala obesená žiarovka a okolo jej svetla v pravidelných kruhoch lietali mole. Ruky mala spôsobne uložené v lone a meravo pozerala do steny. Ani náznakom nedala na sebe znať, že registruje jeho vstup. Nôžky v bielych ponožtičkách a čiernych poltopánkach jej trčali dobrých dvadsať centimetrov nad zemou, čo na ňu nedočiahla.

,,Ahoj,“ pozdravil ju detektív Orech prívetivo, snažil sa odtrhnúť pohľad od jej cestičky vo vlasoch, ktorú mala uprostred hlavy, rovnú ako podľa pravítka. ,,Ty musíš byť Lucinka, že?“

Po dnešku už čakal všeličo, ale to, že sa Lucinka hystericky rozplače a hodí zo stoličky priamo na zem, kde začne udierať pästičkami do podlahy, naozaj nečakal. Rýchlo uchopil malé dievčatko do dlaní a zodvihol ju zo zeme, aby si náhodou neublížila. Prinútil ju postaviť sa na hompáľajúce nožičky a keď videl, že nabrala stratenú rovnováhu, pustil ju.

,,Čo sa stalo?“

,,Ešte nikto mi nikdy nepovedal Lucinka,“ vzlykala a detektív ju len tak-tak zastavil, aby si do rukávu neutrela sopeľ. Kdesi v nohaviciach našiel zapatrošené balenie vreckoviek, rozbalil ho a jednu jej podal. Čupol si ku nej, aby mu videla priamo do očí. V akejsi psychologickej knihe o výchove dieťaťa čítal, že dieťa lepšie komunikuje, keď má pocit, že sú si výškovo rovnocenní.

,,A ako ťa teda volajú?“

,,Lucifer.“

Detektív potlačil chuť od nej odstúpiť.

,,Viem otáčať krucifix pohľadom, chcete to vidieť?“ na tvári sa jej po prvýkrát, odkedy vošiel dnu, ukázal skutočný úsmev.

,,Nie!“ zvolal a ruka mu okamžite vystrelila k jej ramenu, ktoré však po krátkom zaváhaní spustil. ,,Teda, hm, Lucifer? Možno potom...,“ nechcel ju uraziť tým, že odmietne jej netradičnú ponuku. ,,Som detektív Orech. Asi vieš, prečo som tu, že?“

Vážne prikývla.

,,Dobre. Čo mi vieš povedať o tvojej spolubývajúcej?“

,,Ja som ju nezabila!“ vyhŕkla prudko. ,,Nezabila som ani Bohuslavu a ani Nadeždu. Teda, tú som nezabila naschvál, bola to nehoda!“

,,Kto je preboha Nadežda?“

Lucinka uchopila jeho ruku a potiahla ho ku svojmu stolu: ,,Prechovávam jej ostatky v tejto rakve,“ povedala mu dôverným hlasom ,,Keby sa to dozvedela riaditeľka, dala by ma zbiť. Nepoviete jej to, že nie? Mám zakázané nechávať si mŕtve telá v izbe. Vraj je to desivé a mňa si potom nikto nebude chcieť osvojiť.“

Detektív zaklial a sám si z balíčka vybral vreckovku a poutieral si ňou zrosené čelo. Dievčatko ukazovalo na malú škatuľku. Obával sa toho, čo v nej uvidí. Bola príliš malá na celé telo, ale čo ak tam bude jej rozkladajúca ruka alebo čosi podobné?

Lucinka odklopila veko a so všetkou úctou odstúpila od rakvy. Detektív s očakávaným zhnusením pozrel dnu.

Pavúk. Musel uznať, že dosť veľký. Chlpaté nohy mal skrútené na saténovej vreckovke šarlátovej farby. Samou úľavou sa rozosmial, ale keď videl, že Lucinke z toho vybehli ďalšie slzy do očí, sústrastne stočil tvár do zeme a odkašlal si.

,,Nech je k nej pavúčí Boh milosrdný. A Bohuslava?“

,,Tá padla do fazuľovej polievky,“ odvetila, ,,sama som ju v nej našla. Bol okolo toho strašný rozruch.“

Detektív to chápal. Nikto nechce predsa jesť polievku, v ktorej plával predtým ozrutný nechutný pavúk.

,,Neprišiel som sem preto, lebo si myslím, že by si Janu zabila,“ vysvetlil jej trpezlivo, keď už nabral pocit, že vyjadril dostatočný súcit nad mŕtvym pavúkom. ,,Ale bola si jej spolubývajúca, videla si ju najčastejšie. Nespomenieš si na niečo nezvyčajné, predtým, než zmizla? Môže to byť dôležité.“

Videl, že dievčatko sa zháčilo.

,,Posledné dni tu bolo cítiť síru,“ povedala napokon po dlhom zamyslení. ,,Neviem, mne sa nezdá, že by sa udialo niečo nezvyčajné.“

Detektív chápal prečo. Tejto tu neprišlo nezvyčajné asi nič.

,,Ale mohli by ste sa opýtať Kristy,“ dodala. ,,To jej Janka nechala list na rozlúčku. Poslala ma ho doručiť. Strčila som ho Kriste cez škáru popod dvere. A keď som sa vrátila, Janka už bola preč.“

,,Si si istá, že ho posielala Kriste?“

,,Samozrejme, že som,“ odulo sa nečakane dievčatko ,,Viem čítať, bolo to na obálke. Ale ja som pôvodnú obálku zamenila za svoju, lebo som strašne chcela vedieť, čo sa v liste píše. Ale takú roztrhnutú som ju už nevedela zalepiť a Krista vie byť niekedy pekne drsná. Teraz už nebudem môcť napísať Ježiškovi, aký chcem darček, lebo som minula na to tú svoju,“ zosmutnela. ,,A navyše, stále neviem, čo znamená slovo frnda. Nenašla som to ani v etymologickom slovníku. Asi je to nespisovné.“

,,Ehm. Dám ti poslať z kancelárie zopár obálok,“ zamrmlal ,,A teraz mi povedz, kde nájdem Kristu?“

,,Určite nie vo svojej posteli,“ zahundrala Lucia a podišla ku svojmu malému okienku v izbe a zahľadela sa von. Mávla niekam neučito do tmy ,,Tam.“

***

Našiel ju na múriku pri prístavbe ako si vypaľuje zobák. Z diaľky na neho zakývala. Nenamáhala sa skryť to, že fajčí a ani radosť z toho, že ho vidí. To, že sa nachádzala mimo svojej postele, ju zjavne vôbec netrápilo. Z hlboka si povzdychol a bez zbytočných rečí si ku nej prisadol.

Sledovala ho, ako vyťahuje z vrecka kabáta tabatierku a spiklenecky sa pousmiala: ,,Nevedela som, že fajčíte, detektív.“ Uvedomila si, že na chvíľu zhodila zo seba svoju masku životom otrávenej tínedžerky. Zaprela sa do steny s rukami prekríženými cez prsia a zmeneným panovačným hlasom dodala: ,,Dve cigy a nebonznem vás babe.“

Detektív sa uškrnul: ,,Mladá dáma, čo myslíte, kto by mal väčší problém, vy alebo ja, kebyže sa o tom dozvie riaditeľka?“ Napriek tomu jej podal dve cigarety s pocitom satisfakcie, že robí niečo zakázané. Bol to príjemne nostalgický pocit, ktorý mal naposledy, keď fajčil za prístreškom na bicykle, ešte v časoch, keď chodil na strednú školu.

Chmatla po nich, jedna jej zmizla v malom našitom vrecku na blúzke a druhú si strčila do úst. Držiac ju medzi perami zahuhlala: ,,Zdanie môže klamať.“

,,Nebojíš sa domáceho väzenia?“

,,Už beztak je to ako väzenie,“ vzdychla. ,,Nič sa tým nemení, dokonca to má i výhody. Pri domácom väzení nemôžeme na večernú omšu.“

,,To asi nie je žiadna strata,“ prikývol.

,,Nie, keď máte omšu rannú a poobednú. Ale taká Jozefína by sa z toho zákazu zbláznila. Trikrát denne sa modlí za to, aby jej odpuchla hlava.“

,,Vy tu máte všetci také divné mená.“

,,Vitajte v domove pre neobyčajné deti slečny Peregrinovej,“ zasmiala sa a odklepla cigaretu o provizórny popolník z konzervy, ktorý bol vyložený na múriku. ,,Moje meno je v skutočnosti Kristína, ale všetci ma volajú Krista. Mala som i mladšiu sestru, ktorá sa volala Bohuslava. Keď sme sa hrávali pod domom, mama na nás kričala z okna: ,,Krista, Boha, večera!“ a smialo sa nám preto celé sídlisko,“ na chvíľu sa odmlčala uvažujúc, či doplniť nemú otázku z tváre detektíva. ,,Matka sa upila na smrť. Otca sme nepoznali. A tak sme sa dostali sem.“

Detektív lovil v pamäti, či pri zoznamovaní s chovankyňami nezačul aj meno Bohuslava, mal pocit, že ho už dneska niekde začul: ,,Vaša sestra...?“

Krista ľahostajne pokrčila ramenami: ,,Našli ju uvarenú v fazuľovej polievke. Vypomáhala v kuchyni. Nešťastná náhoda.“

Takže to nebol pavúk.

,,Krista, čítal som ten list, čo ti poslala Jana.“

Mierne sa začervenala: ,,A čo ja s tým? Či ste si mastili na tom káčera? Vzrušuje vás predstava dvoch dievčat ako si to rozdávajú?“

Odignoroval jej pokus o zmenu témy tým, že ho zneváži na rovinu úchyla: ,,V liste ťa nepriamo označuje ako dôvod, prečo zmizla. Čo mi k tomu viac chceš povedať?“

,,Ak sa chcete niekoho spýtať na to, prečo Jana zmizla, spýtala by som sa riaditeľky.“

,,Tá s tým vraj nemá nič spoločné,“ povzdychol detektív ,,Všetko smeruje na teba, Krista. Nenúť ma byť na teba hrubý, bude lepšie, keď sa priznáš sama. Trest je potom zvyčajne miernejší.“

Dievča kategoricky mlčalo s pohľadom upretým na popolník: ,,Mala som Janku rada, ale nemohla som to opätovať.“

,,Pretože bola dievča?“

,,To bol ten najmenší problém,“ smutne sa pousmiala Krista. ,,Nad nami ako tieň stála jej matka. Radšej by som padla za sestrou do polievky ako čelila jej matke. Jana sa bála toho dňa, kedy nám na to príde.“

Detektíva jej odpoveď prekvapila: ,,Jej matka? Myslel som si, že ste tu všetky siroty.“

,,Jana nebola sirota,“ nechápavo sa na neho obrátila Krista ,,I keď, kiežby bola,“ s odpinknutím odstrelila špak do popolníka. Trafila.

Detektívovi pomaly zapadali kolieska v hlave: ,,Chceš tým, povedať, že jej matka je...“

Krista na neho pozrela: ,,Samozrejme. Kto iný ako riaditeľka?“

Pozeral na ňu ako obarený.

,,Stále si myslíte, že som hlavná podozrivá? Vravela som vám, že zdanie môže klamať. Stále sa nechcete spýtať riaditeľky na to, prečo Jana zmizla?“

***

Detektív nahnevane kráčal asi po piatom schodisku v sirotinci. Len čo mu Krista povedala fakt, o ktorom sa riaditeľka zabudla akosi zmieniť, a to, že stratená chovankyňa je vlastne jej dcéra, rozhodol sa vybrať rovno za ňou a celé si to s ňou vydiskutovať. Zamlčiavanie tak dôležitých informácii považoval za marenie vyšetrovania.

Obzrel sa. Mal pocit, že presne na takom istom mieste sa nachádzal pred pol pohodinou. Nechápal, ako sa niekto v tomto bludisku môže vyznať, tmavé priestranné miestnosti vyzerali ako cez kopirák. Dievčatá zrejme splnili riaditeľkin príkaz, pretože na chodbách nebolo živej duše. Hrdosť, ktorá bola silnejšia ako jeho únava, mu bránila aby zatelefonoval riaditeľke. Živo si vedel predstaviť jej škodoradostné poznámky o postrádaní orientačného zmyslu a zdravého sedliackeho rozumu. Myslel si, že cesta k jej kancelárii bola jednoduchšia a menej zložitá, ale zrejme sa precenil. Namiesto toho sa dostal schodiskom do východnej veže, neskôr sa ďalšie schodisko končilo v zatarasenej slepej uličke a ďalšie ho naviedlo na rovnaké miesto, odkiaľ prišiel.

Búrka vonku ustala, ale dážď ostal. Počul ako bubnuje na okenicové tabule a nútil sa nemyslieť na to, aký veľmi desivý je kláštor uprostred noci. Stačila mu myš, ktorá mu prebehla popri nohách, keď blúdil na jednej z chodieb. Sviečky už dávno zhasli a tak si po druhom neúspešnom pokuse trafiť do riaditeľne, zobral z haly svietnik.

,,Pomoc,“ ozvalo sa zrazu tlmene. Hlas sa odrážal od stien a znel akoby bol niekde blízko ,,Prosím, pomôžte mi!“

Zastal.

,,Kde ste?“ zakričal, dúfal, že mu z hlasu nepočuť strach zmiešaný s napätím. ,,Povedzte ešte niečo, nech viem, kadiaľ ísť!“

,,Pomoc!“

Išlo to odniekaľ zdola. Otočil svietnikom do prava a svetlo z neho dopadlo na schodisko vedúce do podzemia.

,,Prosím, čokoľvek, len nie mučiareň,“ zastonal, ale napriek tomu vykročil k nemu.

,,Počujem vaše kroky! Ste blízko!“

Ešte viac zrýchlil, počul svoje vlastné kroky ako sa ozývajú, čo bežal po schodoch. Šiel tak rýchlo, že zotriasol i plameň z jednej sviečok.

,,Kde ste?“

,,Priamo pred vami.“

Otočil sa a v tom sa mu zatmelo pred očami.

***

Detektív sa prebral z mrákot. Na temene mu pulzovala ostrá bolesť. Chcel si ranu chytiť, ale uvedomil si, že mu to znemožňujú spútané ruky. Poobzeral sa okolo seba a zdúpnel od hrôzy. Reťazou bol priviazaný o stoličku. Celkom zbytočne potriasol dlaňami, železné objatie nepovolilo.

,,Disciplína, detektív,“ ozvalo sa niekde z šera izby a prerušilo jeho niť myšlienok o tom, ako sa z tejto miestnosti dostať, ,,je tá najúžasnejšia vec na svete, nemyslíte?“

Zažmúril oči niekde do tmy: ,,Kde to som? Čo sa stalo?“

Z rohu miestnosti pred neho predstúpila riaditeľka s trstenicou v ruke: ,,Otázkou nie je, čo sa stalo,“ desivo sa usmiala a pristúpila pomalým krokom ešte o kúsok bližšie, ,,ale čo sa vám ešte len stane.“

Konečne vstúpila do svetla, pohupujúc pritom elegantne z boka na bok. Voľnou rukou si prešla od prsníka až ku svojmu boku. Pôsobila veľmi zvláštne. Jej okuliare mali mačací rám a sivé vlasy mala vyčesané do dvoch zvieracích ušiek. Ale to nebolo najpodivnejšie. Najdivnejšie bolo to, ako bola oblečená. Vyzerala takmer naho, čo spôsobovali najmä odhalené ramená a veľký výstrih na dekolte. Okolo krku mala čierny obojok stiahnutý na šiji šnurovačkou. Beztak úzky pás mala pevne utiahnutý oceľovým korzetom. Obtiahnuté latexové nohavice vytvárali ilúziu, že má plnohodnotne tvarovaný zadok. Vedel si predstaviť, že klamlivý dojem sa ihneď stratí, keď si ich zvlečie dole a ukáže sa riť ako zošúverená slivka.

,,Neviem, či si uvedomujete vhodnosť toho, v akej situácií sa nachádzame. Nemohli by ste ma pustiť?“

Rozhodol sa radšej nekomentovať bizarné preferencie obliekania a módny vkus pani riaditeľky.

Zodvihla nohu a vyložila si ju na stoličku, kde sedel detektív. Až teraz si všimol, čo má obuté. Pri pohľade na dvadsať centimetrov dlhý ihličkový podpätok naprázdno prehltol. Kebyže chce, môže mu ním kľudne v mihu sekundy prepichnút tepnu. Pozrel sa radšej niekde inde. Na mieste, kde sa nachádzali jej rozkrok, sa ukázal krátky zips. Našťastie zavretý.

,,Ja si naopak myslím, že je to veľmi vhodná situácia,“ s úľubou prechádzala očami po jeho postave, od tváre až ku slabibám ,,Nevidím jediný dôvod, prečo si to kaziť tým, že by som vás pustila.“

,,Pani riaditeľka...“

Priložila mu prst na pery: ,,Už len Pani.“

Zvrátil tvár do strany aby sa striasol jej prstu na svojich ústach: ,,Môžete mi vysvetliť, čo sa to tu deje a čo máte so mnou v pláne?“

Predstierajúc hlboké zamyslenie sa na neho obkročmo posadila: ,,Vášmu kolegovi to tiež dopínalo dlho,“ dôkladne sa na ňom zamrvila, jednou rukou sa mu pritom pridŕžala ramena, ,,možno toto Vám pomôže s rozmýšľaním. Zapojte svoj dôvtip, detektív.“

Zo seba ju striasť už nevedel. Nemal ako, veď bol spútaný.

,,Takže za dcériným zmiznutím stojíte vy,“ ozval sa pomaly, snažiac sa ignorovať detailný výhľad na jej zvráskavené prsia, ktoré nevedel zachrániť ani upnutý korzet.

,,Nie som si istá, či ja som tá, ktorej niečo stojí,“ odvetila mu pobavene.

Nenávidel svoje telo, že ho takto zradilo. Riaditeľka mu dlhým špicatým nechtom prešla po líci.

,,Moja dcéra je v poriadku,“ rukou mu vošla do vlasov ,,A vy budete tiež, ak, samozrejme, budete spolupracovať.“

,,Mám doma ženu a malé deti,“ bránil sa prosobne priškrtením hlasom.

,,Netušila som, že máte rád skupinový sex,“ prehliadla jeho argument riaditeľka, ,,ani ja sa mu nebránim. Ale vyhýbam sa incestu, to sú možno tradície podporované u vás doma, a tiež ohrozovaniu mravnej výchovy maloletých, to vám asi tiež nič nehovorí. Ale dosť bolo zdvorilej konverzácie“ siahla niekde za svoj chrbát a vytiahla roubík a nasadila mu ho cez hlavu ,,Na to bude dosť času potom.“

 Blog

3 4 0 0 1

Komentuj

6 komentov k blogu