Teraz to nemyslím doslovne.
Stihnúť za mesiac sto kilometrov je fuška. Teda, možno pre falošného začiatočníka (dáky maratónec by s tým problém nemal). Falošný preto, lebo som behávala i nejakú časť jesene (predtým než ma hospitalizovali) a na jar. Po troch mesiacoch ležania frndou hore (z toho som jeden mesiac ani nevstala z postele) a svalstvom paralyzovaného slimáka to bolo dosť o držku.
(Odbehnúť každý deň tri kilometre vážne problém nie je, ak chcete dosiahnuť tých sto. Ale aký to má zmysel.)
Svoj prvý beh som mala druhého januára, ešte s opicou, po 20 minútach začali padať krúpy a ja som nasratá odišla domov. Toľko k motivujúcim začiatkom, po ktorých to máte chuť zabaliť úplne, lebo ste si nemohli odškrtnúť svoju prvú päťku.
Fuška je to tiež, keď to robíte denne.
Januárové predsavzatie bolo ale neoblomné a ja seba poznám natoľko, že som si radšej naplánovala viac (na striedačku obdeň 5 km a 7/8 km), aby som mala aspoň cca tých sto, kebyže ma to po dvoch týždňoch prestane baviť. Ak si dobre spomínam, nakoniec som mala po desiatich dňoch nejakých 60 km.
Behávať každý januárový deň kandiduje na blbosť roka. Často som pred behom pozerala von oknom na ten dážď/hmlu/krúpy/sňah, počúvala hvizdanie vetriska a hovorila si, že sa dnes na to už fakt vykašlem. Nakoniec mi to nedalo a šla som. Niekedy aj o jedenástej večer.
(A dobre som urobila. Január bol ešte celkom teplý (teploty okolo nuly, najviac bolo šesť stupňov). Pamätáme si aký bol február, že jo )
Blbosť to bola aj pre skúškové, ktoré frčalo v plnom prúde. Behala som deň pred skúškou, aj v deň skúšky. Nedalo mi to. Musela som.
To ma privádza k záveru, že som:
1, úplný šialenec vyhradený na extrémy
2, tvrdohlavá mula
3, masochista
4, milujúca disciplínu (i keď radšej poslúcham iných ako seba samú, pche, nuda)
5, kombinácia všetkého (proste Ivka)
Chcela som to vzdať. Veľakrát. Väčšinou kvôli počasiu (60% zo všetkých prípadov). Niekedy preto, lebo som nevládala (najväčšie problémy neboli so svalovicou, ale behávať, keď som v noci spala málo alebo vôbec. To som behala do kruhu s čiernom pred očami a pocitom, že ma v dákej zákrute proste vydrbe). Po desiatich dňoch sa mi ozvalo i koleno, ale počas nasledujúceho behu prestalo.
Niekedy sa mi proste nechcelo, len tak, pretože som nemala chuť alebo náladu, Beh je dakedy monotónny a nudný, playlist sa rýchlo zunuje. A najviac sa mi nechcelo, keď prišla teta Irma a ja som mala chuť zoškrabávať omietku nechtami a nie to ešte klusať.
Ak to zhrniem:
- nechcelo sa mi asi polovicu prípadov (takmer všetky situované v prvej časti mesiaca)
- nikdy som neľutovala, že som sa prekonala a šla som
- dni kedy som sa neprekonávala a išla s radosťou, boli úžasné
Beh je útek od problémov. Prvé kolečká boli u mňa prevažne vždy o krupobití zlých spomienok a negatívne spracovaných myšlienok. Stačilo desať minút a bola som z toho vonku (vyskúšajte, pri behu sa fakt nedá nejak myslieť, aspoň mne to nejde).
Keď klušete dokola, ani len nevnímate, koľko ste už ubehli, len sa prehrabávate všetkým, čo vám kedy ublížilo. Čím viac bežíte, tým viac sa toho púšťate. Utečiete predtým a necháte to za sebou. Proste máte pocit, že to všetko zlé zmizne v diaľke.
A ku koncu je to vždy najlepšie. Už ani nevnímate playlist (aj keď je vypeckovaný na maximum, najčastejšie mi hralo Highway to hell ), ani len to, že vás bolí chrbát. Nemyslíte na nič. Akoby ste ani neboli, klátite nohami automaticky a plynule. Je to absolútne nevedomie, kde vašou hlavou neprejde ani len jedna jediná myšlienka. Prázdno. Totálne vygumované. Skvelý pocit, aspoň chvíľu na nič nemyslieť.
(Čo je váš najväčší životný problém. Že priveľa rozmýšľate. Nad všetkým.)
Varovanie: ďalšia pasáž je ako z veľmi premotivovaného lievika mrdnutého sebareflexnými pseudofilozofickými úvahami.
Iba tlmená radosť, naozaj len veľmi tlmená. Chvíľková, priezračná a veľmi jemná, ale dotkne sa vás s rovnakou príjemnou ľahkosťou ako vánok, ktorá sa zaprie do vášho rozhorúčeného tela. Pocit pekna, keď vidíte nad sebou hviezdy. Pod hviezdami svetelný smog, pod svetelným smogom žlté okná v krabičkových panelákoch a pod panelákmi a vôkol trasy - lampy.
Je desať hodín večer a predsa sa nachádza vôkol vás toľko svetla. Ako človek, ktorý ide z práce domov alebo čaká o druhej na nočák, by ste možno povedali, že je úplná tma.
Pre vás ako bežca je stále svetlo. Vnímate ho silno a intenzívne. A ak je aj hmla, svetlo sa len viac rozpína do priestoru.
Nie je tma.
A uvedomíte si, že v akejkoľvek tme sa dá vždy nájsť svetlo. Je to síce oxymoron a možno hlúpa analógia, ale ani vonku nie je nikdy úplná tma. A potom sa to pokúsite preniesť na seba samého. Aj keď máte pocit, že vo vašej duši je tma a nič v nej nevidíte, je to možno len tým, že sa nesprávne pozeráte.
A možno vo vašej duši svieti malá neposedná - na oko bezvýznamná - zhasnutá lampa.
Je to len prevráteným uhlom pohľadu a úsmevným prekrútením definície. Ale môže byť vonku tma, keď všade svietia lampy (a ten svetelný smog? . Ako môže byť vo vašej duši tma, nech už ste akokoľvek strhaný, keď stále žijete, dýchate, cítite? Najľahšie je povedať, že vo vás všetko zhaslo a ignorovať tú hlúpu pixarovskú lampičku, ktorá vám vytrvalo skáče po I-čku.
Najlepšie na behu je to, že utekáte.
Najlepšie na behu je naozaj to, že si uvedomíte plnú možnosť toho, že máte silu na to, aby ste všetko to, čo vás trápi, nechali niekde ďaleko za sebou.
(Na február už bolo iné predsavzatie, ale keď sa oteplí, rada by som sa k tomu znova vrátila.)
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
ferko2
19. 3.marca 2018 20:23
Napíš svoj komentár