***
Škoda toho zlého načasovania.
Neviem kde a kedy presne pristupuješ. Asi až niekde za polovicou mojej cesty, istá si nie som. Iba viem, že vonku bola vtedy tma. Skôr než pochválite moje pozorovateľské a dedukčné schopnosti, rada by som vás upozornila na fakt, že do vlaku som nastupovala, keď už slnko dávno zapadlo. Takže bola tma celý čas. Aspoň s niečím som si istá.
Bola tma? Určite bola tma.
,,Tma nie je nič iné ako neprítomnosť svetla,“ napadne mi (nie ma). Zasvrbí to rovnako dotieravo ako keby vám po mozgu prebehol mravec, narozdiel od ruky ho však neviete z mysle len tak striasť. Želám si aby som si spomenula, kde som túto vetu počula, čítala alebo videla. Mám postarané o novú životnú záhadu. Nedá mi to pokoj, kým nezistím, kde som s tou vetou prišla do styku.
Pýtaš sa ma, či si môžeš prisadnúť. Nikdy som nechápala zmysel tejto overovacej otázky, i keď sa ju sama, pri vtieraní niekomu do kupé, tiež pýtam. Je to proste elementárna slušnosť. Neunúvam sa ti odpovedať. Nechcem byť neslušná, len jednoducho nevládzem rozprávať. Všetok energiu, čo v sebe mám, vrážam do toho, aby som nezačala rumázgať vo vlaku pred cudzími ľuďmi.
Mala som dojem, že som kývla hlavou, ale zjavne som nespravila ani len to.
Po chvíli trápneho ticha sa otáčaš radšej na môjho spolucestujúceho – staručkého pána, ktorý nastupoval už so mnou – a pýtaš sa znova.
,,Jasné mladý, sadaj, veď kupé je pre šiestich a sme tu dvaja.“
Potom staručký pán káravo na mňa pozrie, ale keď uvidí, že len neprítomne zízam z okna a spúšťam z očí jednu slzu za druhou (spomeniem si, že som zabudla kúpiť mydlo), nechá si to lamentovanie nad nevychovanou mládežou radšej na niekedy inokedy.
Obdivujem starého pána, že dokázal použiť jedenásť slov za sebou. Ak niečo posledné dni poviem, tak je to zväčša len neurčité „hm“.
Keď sa snažím, viem povedať to hm s nejakou drsnou kombináciou. Ako napríklad hm-hm (v preklade áno) alebo hm-no (s dôrazom na no, je to také to no, za ktorým zvyčajne nasleduje niečo zlé, ako keď onkológ pri listovaní vašich výsledkov začne s hlbokým povzdychom „No,“ – vidíte? - ,,JE TO RAKOVINA!“ – nevravela som?), tak-hm (používať iba v prípadoch, keď vám hm-hm znie príliš súhlasne).
Možno zajtra dosiahnem nový progres a poviem to hm spolu v kombinácii s nejakým plnovýznamovým slovom. Napríklad ale-hm, áno-hm, asi-hm. Pozdáva sa mi aj možnosť zaradiť hm do denného repertoáru najpoužívanejších slov. Hm sa mi zdá ako dokonalý citozberný údaj. Vie len v dvoch písmenách vyjadriť celú tú paletu vašich pocitov, ktoré sa vo vás odohrávajú. Alebo skôr neodohrávajú.
Hm?
Keď ťa prekračujem, lebo chcem ísť na záchod, všimnem si, že čítaš knihu. Na chvíľu – aj to len možno v duchu - sa pousmejem. Mám rada ľudí, čo čítajú knižky. Cez tie tvoje dlhé nohy sa mi šibrinkuje ťažko, tak ich prisunieš ku sedadlu. Z behu cez prekážky je už len beh. Pozrieš sa na mňa a usmeješ. Milo, jemne, so záujmom. Ten záujem je tak hmatateľný, že musím uvažovať o tom, či takto isto veľmi je to vidno i na mne, keď ma niekto upúta. Cítim sa za teba trápne.
Prečo sa tak usmievaš, keď som tak obyčajné dievča?
Na chvíľu sa ti podarí vo mne zahnať chmáry plachosti a vykrešeš vo mne malý nezbedný plamienok túžiaci po rozhovore. Asi by som mala niečo povedať.
,,Potrebujem ísť cikať,“ oznámim ti. Jejda. Toto nie. Chcela som povedať ďakujem. Alebo teda, mala som povedať ďakujem. Prečo som neostala radšej pri svojom všestranne použiteľnom hm?
V tomto momente dosahujeme vrchol konverzácie. Je to jedna z štyroch viet, ktoré ti na našej ceste vlakom poviem. Je zároveň i najdlhšou vetou.
Keď sa vrátim, stále si čítaš. To je fajn. Ale nemusel by si sa toľko na mňa pozerať. Už ma to začína znervózňovať. Mám niečo divné na svetri? Omrvinky z jedla? Je modrý, hrubý, teplý. Nie je to sveter-estét, je to skôr sveter-praktik. Možno to bude tými čižmami, čo sa mi dneska rozpadli pri urbexe. Podrážku som si musela prilepiť lepiacou páskou, ktorú som kúpila cestou na vlak v Priore.
Prisunieš sa ku mne a poťukáš mi po ramene. Mať ťa asi neučila, že je to zásah do intímnej zóny. Sú veci, ktoré by sa nemali robiť. Ďalší dôkaz toho, že nie som dneska celkom sama sebou je ten, že tento dotyk obídem bez akéhokoľvek panikárenia, preľaknutia a strhnutia.
,,Máš pero? Mám tu slovo, ktorého preklad si chcem poznačiť,“ dívaš sa mi priamo do očí.
Čítaš román v ruskom jazyku. Je v brožovanej väzbe, obal potlačený lesklým laminom a stránky sú trochu zažltnuté. Musí to byť staršie vydanie. Autor je tiež ruský. Vrátiť čas, spýtam sa ťa, či toho autora máš rád.
,,Hm. Nie.“
A tiež by som ti neklamala o tom, že nemám pero.
Vrátiš sa späť do svojho sedadla a necháš ma tak. So svojou vlastnou knihou. Nehanbím sa pred tebou ani len za to, že čítam knižku pre deti. Čo by som sa za iných okolností hanbila.
Na Vinohradoch sa ma spýtaš aký je čas.
Odpoviem, že neviem. Ozaj neviem a mobil som si už zabalila do tašky.
Netváriš sa vôbec udivene, ani znechutene, pochybujem, že ma v hlave označíš za sociálneho kripla. Iba sa znova milo usmeješ. Takže si buď fakt len veľmi milý alebo hlúpy. Možno si obe.
Vystúpiš z vlaku. Vietor predierajúci sa v uličke nástupišťa ti rozhojdá šál ledabolo zmuchlaný na krku. Otáčaš sa ku mne a znova sa usmievaš. Veľmi placho, veľmi jemne a veľmi nežne. Podáš mi ruku, nech sa jej pridržím, keď budem vystupovať. Udiví ma to. Je to prvýkrát, či mi niekto takto podá ruku, aby mi pomohol vystúpiť. A ešte k tomu cudzí človek.
Viem, že by som sa mala usmiať naspäť. Ale dneska nie, dneska naozaj nie. A pritom vyzeráš ako dobrý chlapec, taký, s ktorým by som za iných okolností - včera a zajtra - chcela zdieľať všetky tie dokonalo choré – ale napriek tomu dobré – veci, čo ku životu patria. Ale dneska? Dneska naozaj nie.
Chytím ťa za prsty, paralyzovaná vlastným šokom, že mi nevadí dotýkať sa cudzieho človeka, a prejdem tie štyri kovové schodíky.
,,Mohlo tých schodov byť viac,“ konštatuješ.
Len veľmi statočne a veľmi vysilene prikývnem. Ďakujem.
Čakáš.
,,Chcela by si...“
Nestihneš tú vetu dokončiť. Ktovie, čo si sa chcel opýtať. Možno, že či pôjdeme na čaj, pretože je fakt kosa. Možno kávu. A možno si len zúfalec, možno len tiež máš rád ľudí, čo čítajú knižky. Možno ti ma je len ľúto alebo sa ti zdám ľahko ukecateľná na súlož.
,,Hm-no,“ vypadne zo mňa. Toto je presne to no o ktorom som vám vravela. Dúfam, že tentokrát som naozaj tou hlavou prikývla.
Odídem. Náhlivo, rýchlo, bez zakývania a bez obzretia. Odchádzam s pocitom, že sa musíš pýtať sám seba, prečo je tento svet takým zlým miestom a prečo sa nachádzaš obklopený mŕtvymi dušami. Ak máš rád ruských autorov, isto sa ti páči aj Gogoľ.
Inokedy by som ostala stáť na tom nástupišti a pýtala sa túto otázku s tebou. Ba nie, rozprávala by som ti o ľuďoch, ktorí takí nie sú a na prstoch by som ti ich všetkých vymenovala. Povedala by som ti, že ich mám rada. Jeden z nich sa ma každé ráno, vždy okolo deviatej, pýta, či mi je o trochu lepšie. Robí to už sedem dní za sebou (výčitky svedomia?) a stal sa z toho milý zvyk.
,,Je ti o trochu lepšie ako včera?“ a ja mu odpoviem: ,,Je to lepšie ako včera.“
Ale dneska? Dneska naozaj nie.
Škoda, že sa nestretávame radšej inokedy.
Prečo sme sa nemohli stretnúť včera alebo zajtra? Zrovna dneska som taká – ani neviem - moja duša sa nedokáže ani len jedným cípom pousmiať. Poznáte to? Podobá sa to na pokrkvanú košeľu, ktorá v bielizňovom koši čaká na vypratie. Je taká pokrčená, že nevie vymyslieť ani dobré prirovnanie na to, ako sa cíti. A potom ju napadne akurát tak trápne prirovnanie o bielizni. Už som našla to slovo. Prázdna, áno, prázdna je to správne slovo.
Prichádzaš do toho kupé nevhodne. Som po rozchode len a presne sedem dní. Inými slovami, je to akoby sa to stalo len včera. A zároveň mám pocit, že svojho milého – teda, už nie milého, ale ja som si stále neodvykla ho tak volať – som nevidela celé veky. A pritom je to len sedem dní. Alebo už? Neviem. Asi skôr len, keď ho ešte volám milý.
Je to čerstvé, ale dneska obzvlášť, pretože je to prvýkrát, čo cestujem vlakom bez neho. A koľko vecí ešte len budem musieť – prvýkrát a potom i druhýkrát a vlastne už navždy - robiť bez neho. Definícia navždy je v tomto prípade neuveriteľne vzdialená, hlavne keď ešte stále všetko počítate na razy.
Prvý raz, druhý raz, tretí raz.
Napríklad prísť bez neho do nášho bytu – teda už len môjho – alebo tiež variť, prať a vôbec, všetky tie jednoduché veci, ktoré som rada robila s ním.
Musím si zvyknúť, že toto navždy prichádza spolu ruka v ruke s už nikdy. To je asi na tom to najťažšie. Vždy je to ťažké, keď niečo už nikdy má byť už navždy. Ale tak to v živote býva.
,,Jeden rok minulosti je rozhodne menej čakania ako tri mesiace do budúcnosti,“ spomeniem si na jeho vetu. Neubránim sa a o chvíľu musím hľadať v taške vreckovku aby som si zotrela slzy.
Čas si znova zo mňa strieľa. Vždy si strieľal.
Keby si mi len povedal, aké ťažké a zdĺhavé bude zabúdať na teba.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
viacero dokonalých.
Som vo vytržení, síce nie košele,
ale POKRKVANÉ ŽABY mám v mojom dnešnom
detskom RAP blogu aj ja, ... a nesmierne sa
vytešujem, že niekto okrem toho, že má toto
slovo v slovnej zásobe hovoreného slova,
nájde nebývalú odvahu položiť ho
na PAPIER (ach, Bože, to je ČO?! skríkli mnohí)
alebo aspoň prilepiť páskou o screen noťasa,
nech tam je dlhšie než po stlačenie červeného
krížika vpravo hore.
Krátke, krátke, to je ako punčová zmrzlina,
nekonečne dlhá je moja chuť na ňu a pritom
ju môžem lízať iba tak krátko, len takmer
do zblinkania a potom musím strašne dlho
čakať, km budem môcť znova.
Prosím si ďalšiu dvanásťmetrovú PUNČOVÚ ... !