Dva dni pred tým som s poriadne pospala. Chýbal mi spánok. Nechcela som byť rušená. Mala som na toto právo. Nemala som v ten deň žiadne pocity v sebe, emócie nič. Veď som predsa spala a v podvedomí snívala môj krásny sen.
Keď zostával iba jeden deň do popravy, snažila som sa ho využiť príjemným čítaním, jedlom a nič nerobením. V base som nemala konečne žiadne povinnosti. Zaslúžený odpočinok, jedlo, knihy a ešte mi dopriali aj na tie posledné dni hudbu. Chýlil sa večer. Večierka bola naplánovaná na deviatu hodinu. V hlave mi začali blúdiť myšlienky ako: Čoskoro bude po všetkom. Tešíš sa? Bude to tak najlepšie?
Nezmyselné vety a hlúpe otázky som videla priamo pred očami. Až mi bolo z toho na zvracanie. Odrazu to prišlo. Nával emócii, strachu, pocitov... všetkého. Chcela som kričať, plakať, smiať sa... no nedalo sa.
Onedlho zhasli. Na mojej cele bola úplná tma. Musela som tam byť sama. Neprekážalo mi to.
Oči som mala v tej tme otvorené. Sledovala som tmavé prostredie mojej cely. Nejakým spôsobom mi to nedalo a začala som hovoriť.
"Tma..., tma..., TMA!" skríkla som.
"Ticho...,ticho...,TICHO!" a znova som skríkla.
Už bol zo mňa čistý psychopat. Konečne sa to tejto base po štyroch rokov podarilo. Hotový idiot sa zo mňa stal. Aj tak im to mohlo byť jedno, keďže o pár hodín bude po mne.
...
Nastala chvíľa, keď ma mali vziať von na odstrel. Ruky som mala spútané. Už mi len chýbala guľa na nohe. Všetky odsúdené sa na mňa pozerali s nemým úžasom. Tvárila som sa, ako by mi to nevadilo. Z časti som s tým bola aj zmierená.
Dorazili sme von. Tam ma už veľmi srdečne vítali vojaci s puškami v rukách. Vedľa nich stál veliteľ a hrôzostrašne na mňa pozeral. Asi mal tendenciu ma zabiť pohľadom.
Silno ma potiahli za spútané ruky, len aby ma dostali na nejaký stolček. Za mnou bola tyč a na nej špagát. Presne ako šibenica, no... Spútané ruky mi priviazali o lano a natiahli ma. Nohy mi silno priviazali na zem. Nemohla som sa ani pohnúť, nič.
Odniekiaľ sa ozvala veta:
"Posledné želanie?"
Na moje prekvapenie, som na to zareagovala hneď.
"Posmrtnú slobodu," odpovedala som mu na otázku. Zatvorila som oči. Zhlboka som dýchala.
Začalo sa nabíjanie zbraní. Tak rýchlo to plynulo, človek by sa nestačil čudovať.
"Na miesta!" zavelil veliteľ. Po celom okolí sa ozval riadny dupot.
"Pripraviť zbrane!" ozval sa po pár sekundách.
"Zbohom," šepla som naposledy.
"Páľ!"
V tu ranu sa ozvala streľba. Guľky ma zasiahli do celého tela. Krv sa zo mňa len tak valila. Nevedela som, čo sa robí. Prečo ešte žijem.
Nežila som. Zaželala som si posmrtnú slobodu a tak sa aj stalo. Ako duch som mohla vidieť svoje zabité, krvou poliate telo. Vojakov, ako sa na mňa čudne pozerali. Veliteľa, ktorý sa iba nechutne usmieval.
"Odchod!" ozvalo sa od neho. Vojaci odpochodovali preč ako jeden. Za nimi šiel aj on sám.
Odrazu skvelý nápad. Je piatok 13.4. Za moju smrť ich teda aj ja, poriadne vystraším na smrť!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
munchausen
16. 5.mája 2011 21:56
Skoro ako Kafkov Proces...
Napíš svoj komentár