Zliezla som zo schodov autobusu opatrne aby som sa nepotkla a pomaly som sa preklopkala na nástupište.
"Klop, KLop..." Opätky vydávali chvejôci zvuk, možno to bolo mojou zkrehnutou chôdzou.
Myslela som, že za mnou ide žena, ktorá vystupovala za mnou a tiež som myslela, že šofér pôjde tiež na nástupište na kávu. Ale keď som sa otočila nikde nikoho. Vietor sa pohrával s lístkami na kríkoch na okolo, no moje vlasy sa ani nepohli. Ani sa nezachveli... Na tvári som cítila chlad vetra.
Pokoj, Ticho... všade.
Vkročila som na nástupište. "klop klop" , ešte dunivejší zvuk aj s ozvenou sa niesol po miestnosti.
Nikde nikoho nebolo, nečakala som, že aspoň tu bude niekto rovnako ako ja čakať na spoj, ale nikto. Ani duše, ani hlasu.
Nuž čo robiť, podišla som k automatu, že si dám teplý čaj.
Citrónový horúci čaj bol mojím jediným spoločníkom.
Ohrievala som si ruky na mekom kelíkmu a vdychovala som paru nech mi troška polaví nos.
Obyčajná skoro vriaca voda s čajovocitrónovou arômou a mne vtedy pripadala ako to najvzácnejšie na svete. Para ma opájala šťastím. Zvláštne...
Prešlo dobrých desať minút a stále nikoho nikde.
Pohľad von dvermi ma uspával. Vetvy stromou sa mierne prehýbali a tú prázdnotu opusteného miesta som začínala vdychovať už aj ja.
Čaj sa mi minul a nemala som čo robiť. Obzerám sa po okolí a premýšľam: "Zostala som tu sama? Možno som posledná!?"
Zazdalo sa mi, že som zazrela tieň, pribehla som k dverám no nič. Omyl. Ilúzia.
Odkráčala som späť na miesto, odkiaľ som mohla pozorovať a mať pod kontrolou všetko nič na nástupišti.
"Bum, Bum, Bum, Bum, ..." moje srdce bilo pomaly pokojne. Tykalo ako malá hodinová ručička.
Tik Tak TIk Tak, pri každom TIKU na prázdno prehltneš. Keď sa započúvaš do toho pomalého tykania uvedomíš si, že si skutočne sám. Žiadny vzruch, žiadne zrýchlenie tvojho srdca. Nikto, kto prinúti tvoje srdce hlučne tĺcť a biť. Nič. Len ty a to ticho, ktoré ťa ubíja.
Keď autobus pristavený pri nástupišti zasvietil a naskočila veľká Trojka zodvihla som sa a chcela som utiecť od toho prázdneho miesta. Nebyť sama a necítiť samotu ako tam.
Už som pohodlne sedela, nastupovali ďaľší ľudia. Bolo ich dosť, niektorí nemali kde sedieť.
Konečne nie som sama.
Mesiac svietil jasno. Lemovali ho ožiarené mraky, ktoré sa trhali a menili tvar.
Zrazu som to počula.
"Tik Tak Tik tak..." moje srdce ... stále bije samo, pomaly a prázdno...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
BTW na ASMNke by sa ti toto nestalo