Malé cigaretové svetielko alebo co sa mi dufam nestane

-Podľa mňa je fajčenie najväčšia p*čovina na svete. Nič na tom nevidím.
Ona sa len usmiala a bola taká šťastná, že ho našla. Milovala, že nie je taký tuctový ako všetci a vážila si aký bol.

-heeej čo sa smeješ?
a zasmial sa aj on.
-Nesmejem sa!
a začala sa smiať.
-Ale smeješ!
len tak z ničoho nič sa obaja smiala.
-Ja len že, rozmýšľam... ako ťa veľmi ľúbim!
Usmiala sa tak božsky, že sa na ňu musel vrhnúť a vášnivo ju pobozkal.
-Aj ja teba miláčik môj!
a silno ju objal, zdvihol a zatočil ju. Samozrejme ona sa začala opäť smiať. To mu robilo radosť. Hocikedy si ju vziať do náručia a dať jej pocit bezpečia.

Meškal.
Bola tma a poriadna zima. Ešte aj jej vlastné vlasy ju studenili. Dýchala nahlas a klepkala si nohou. Dívala sa do zeme a čakala naňho. Vedela, že príde, vedela aj prečo mešká.
Ruky sa snažila sa strčiť čo najhlbšie do vreciek. Drkotali jej zuby. Snažila sa uvolniť. Odosobniť sa. Necítila tak bolesť, ktorú cítila.
Po polhodine prišiel. Ospravedlňoval sa ako sa dalo. Rozprával rýchlo nervózne.
Chápala čo sa deje, tak len povedala: „som rada, že si tu“ a milo sa usmiala. Pobozkal ju a zacítila ho. Odstrčila sa a dvakrát po sebe si kýchla.
„Prepáč“ splašene povedal a rýchlo si dal žuvačku.

Toto nebol len jeden večer. Bol jeden z mnohých. Večer, po ktorom sa cítila taká sklamaná. Oklamaná. Často sľuboval, že nefajčí...Klamal. Ako ľadový špendlík zapichujúci do jej srdca, ktorý sa pomaličky topí a núti ťa trápiť sa. Také boli jeho slová.

Meškala.
Noc bola tmavšia ako obvykle. Padala hmla a zahaľovala všetko, aj pravdu.
Drkotajúc sa opäť hľadal zapaľovač. Nebola ani taká zima, len bol nenásytný, kedy si potiahne. Cigareta už horela a on sa už opájal jej dymom. Pomaly ho vydychoval so zatvorenými očami a vychutnával tú nenahraditeľnú spokojnosť.

Už sa blížila k schodom. Na ich miesto. No dnes nič nevidela, všade bola tma, keď tu zrazu...
Zbadala ho. Malé svetielko z cigarety. To bol on, tak ho videla.
Fajčí. Využíva chvíľu, keď nie je pri ňom ona a nemá mu kto zlámať cigarety.
Zastala a zamyslela sa.
PICH, ďalší ľadový špendlík do jej srdca.
Prišla k nemu. Zvyšok cigy už zahasínal a vyťahoval žuvačku.
„Ahoj“ pozdravil a začal prežúvať ako kôň.
„Čau“ odzdravila, nepozrela sa naňho a posadila sa na múr, čo lemoval schodisko.
Pochopil jej gesto, tak rýchlo povedal: „to bola posledná, sľubujem. Už prestanem.“
PICH! PICH! Koľko ľadovcov v jej srdci
„Nie nebola to posledná. Nie neprestaneš. Ty nechceš prestať! Ani kvôli mne...“
Vyvaľoval oči. Čo povedať? Nemal slov, tak len čakal čo povie ona.
„Vytiahni jednu cigu a oheň!“ zvolala.
Čudoval sa, ale neváhal. Akoby sa tešil, že začne aj ona a budú dvaja. Bude ho chápať. Podával jej cigu a zapaľovač.
„Nie ja nechcem. Zapáľ si!“
„Čooo?“
„No tak zapáľ si.“
Najprv váhal, no potom... zapálil si...
Dívala sa naňho a usmiala sa. „Vidíš, nechceš prestať. Maj sa!“
Zvrtla sa na podpätku a rýchlo zbehla po schodoch. Ponáhľala sa preč od toho malého svetielka.
On tam zostal stáť a fajčil ďalej.
Bola dobrých dvadsať metrov od neho. Poťahovala nosom a utierala si slzy. ˇ
„Rozbehni sa za mnou prosím.. poď späť!“ Nerozbehol. Videla stále len to svetielko. Zmenšovalo sa.
Ľadovce sa topili a ona plakala.
Svetielko zmizlo úplne....

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu