,,..ľúbim ťa a nikdy ťa nechcem stratiť!“
-„Chcem byť s tebou ešte dĺĺĺho mojko... aj ty so mnou?“ -,,jasné zlatko!“
„Jedine kvôli tebe by som dokázal plakať.“
„Nikdy ťa nechcem stratiť.... ty si môj život..... len pre teba sa oplatí žiť“ „Milujem ťa!“
„Nikdy ti neublížim!“
Také krásne slová. Ja som im verila. A čo si urobil? Zničil si mi môj svet...
Typický jesenný deň. Slnko mi pálilo do očí a vyhrievalo mi tvár aj cez okná autobusu no aj tak bolo cítiť slabý novembrový mrázik. Únava zo školy ma už skoro dostávala, bunda čo som držala v ruke mi pomaly skĺzala na zem. Nemohla som sa dočkať domov, lebo potom som bola dohodnutá s mojim miláčikom ísť von. Tešila som sa a to som nevedela ako sa všetko ešte stihne posrať.
Autobus práve prišiel na zástavku k pamätníku, kde sa stretávam vždy stretávam s Ním.
Pozrela som na lavičku kde sedávame. Nemohla som veriť. Niekto tam sedel. On a tá baba. Ona zakláňala hlavu a náramne sa smiala. On sa smial tiež. Boli tak blízko seba. A tak ďaleko odo mňa.
Ľudia už nastúpili a autobus sa pohol ďalej. Môj pohľad bol stále namierený k nim.
Pobozkali sa.
AU!
On ju pobozkal...
Bunda mi spadla a prerušila ten boľavý okamih.
AU aký tŕň si mi zapichol do srdca.
AU ja umieram.
Akoby som videla prízrak som stále hľadela von oknom autobusu, keď zrazu bol čas vystupovať. Vypadla som z autobusu. Domov som sa dostala len chvíľu, odhodila som veci a vypadla preč.
Spamätaj sa dievča! Je koniec, zabil ju. Zabil ti srdce, všetko sa raz skončí.
Vždy si vedela, že ho môžeš buď milovať celým srdcom alebo celým srdcom nenávidieť.
Milovala si ho už dosť, teraz nastal čas nenávidieť ho!
Ach milujem jeseň, je taká chladná a pritom taká krásna, plná záhad. Vietor si pofukuje a lístie ti padá popred nos. Stromu zostanú holé, prázdne.
Chcem byť jeseň.
Chladná aby som sa už na nikoho nenaviazala, prázdna aby som bola jednoduchšia a záhadná aby sa už nikto nenabúral do môjho JA.
Uslzené oči, vlhké líca, zničená a stále taká zaľúbená. Prišla som za ním.
Ako ho môžem nenávidieť? Ako nemám ľúbiť, keď sa na mňa dokáže tak usmiať? Ako mu povedať „ZMIZNI TY KOKOT!“ potom všetko čo sme spolu prežili. A vôbec ako mám teraz žiť?
„Ahoj mojko“ a usmial sa.
„ahoj..“ usmiala som sa lebo to sa nedalo vydržať.
„ako sa máš?“ spýtal sa tak pokojne a tak nevinne.
„dnes som ťa videla“ povedala som bez váhania, možno sa rozplače, všetko oľutuje, vysvetlí...
„Aha“ Nič viac nepovie? To sa zmôže len na „AHA“? Sklopil zrak.
Čo k tomu povedať. Naposledy ho chcem cítiť. Rukou som mu zdvihla hlavu a pobozkala ho. Naposledy...Teplé pery... Hmm.. Za dve sekundy čo som bola opäť tak blízko a cítila jeho dych sa mi premietlo všetko. Bozky, posteľ, slová, hádky... ONA!
Rýchlo som sa odtiahla a prešla mu prstom po ústach. Chuť vraziť mu som premohla. Povedala som zbohom. A išla som. Zbohom navždy...
„Ale ja ťa stále ľúbim! Ja neviem prečo som to urobil“
Uškrnula som sa a povedala som čo som cítila: „ Bež do piče! Kedysi som dokázala milovať alebo nenávidieť. Teba som milovala! Ale teraz už len nenávidím! ZBOHOM!“
Zostal nemo stáť prizerajúc ako mu odchádza všetko čo kedy mal.
Obaja sme mali slzy v očiach. Stále som cítila, že ma ľúbi. Stále....
Rýchlo som sa mu snažila zmiznúť z očí. Na cestu som už ani nevidela. Začala som bežať a plakať. Dunitý zvuk a tlkot srdca. Keď už som ani nevládala bežať, sadla som si na okraj cesty a plakala ďalej. Obloha bola tmavá, plná hviezd.
„Tam je veľký voz pozri vidíš!“ –„No veru nevidím“ „ ty trdlo pozri tam!“ „ už vidím!“
Akoby to bolo včera. Chcem zavrieť oči a necítiť.
Zbohom ......
* vymyslený príbeh...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
hviezdulienka
15. 10.októbra 2007 21:14
paci sa mi to , je to pekne, len tymi nadavkami si to trosku zabila,ale zaklad stava krasny
2
fakt moc pekné a povedala by som že aj dosť precitené a prepracované..myslím že si to prečítam ešte raz...!
Napíš svoj komentár