Raz šla čarodejnica po lese a na jeho konci našla,krásnu lúku a na tej lúke veľký strom. Ten strom bol síce krásny, ale chýbal mu živý šum lístia, jeho kôra bola popraskaná a ... stál sám. Keď ho čarodejnica prvýkrát uvidela, myslela si, že zomrel. Ale on žil, len mal pocit, že ho nebaví byť živým. Čarodejnica teda začala chodiť k nemu- najskôr len občas, potom častejšie až nakoniec bola pri ňom takmer každý deň. Rozprávala mu takmer všetko. Každý svoj úspech, či nešťastie. Trápilo ju ale, že "jej" strom je stále smutný. Nemohla sa pozerať na to, ako stále nemal chuť k životu. Postupne začala vidieť dôvod jeho smútku, jeho nechuti k žiť. Bolo to slnko. Kedysi naň svietilo takmer každý deň a on bol šťastný. Mohol sa rozvíjať. Lenže potom si našlo slnko druhý strom, a tam upriamilo svoje lúče. Ale napriek všetkému nechcelo, aby bol strom zase šťastný. A tak, miestami naňho vždy zasvietilo, dalo mu trošku nádeje, ale potom zase zmizlo. Čarodejnica začínala byť nešťastná. Tak veľmi si ten smutný strom obľúbila, že ona sama chcela byť to slnko, čo by rozohrialo opäť dušu stromu. Chcela byť tou, ktorá by pre strom bola opäť životom. Chcela pochopiť, prečo sa strom tomu bráni. Začala byť smutná, chcela byť len pri "svojom" strome. Ale slnko to zistilo. A začalo si uvedomovať, že stráca svoju hračku- strom, ktorý čakal iba na jeho lúče. A ono sa vyžívalo v tom ,že je preňho modlou ,a že kedykoľvek sa mu zachce ,strom sa pred ním bude zbožne klanať,naťahovať za ním svoje konáre z lístim.Ale teraz videlo pri ňom čarodejnicu a to, ako začínal strom zase žiť aj bez neho. A tak začalo svoje lúče orientovať znova len na strom,pretože sa mu nepáčilo ,že už nieje na prvom mieste v jeho živote .A on začína byť šťastný aj bez neho. Čo to bolo oproti čarodejnici? Čarodejnica nemohla predbehnúť slnko. Také veľké, spanilé. A čo bola ona? Len človek,ktorý sa nemohol slnku rovnať. Ale stále chcela bojovať. Bojovať o to, že chcela dostať aspoň šancu. Lenže slnko bolo stále silnejšie. Strom sa cítil šťastnejší. Lenže necítil, že mu začínajú umierať listy, lebo slnko svoje lúče príliš vystieralo,zaslepovalo ho ,a jeho listy uschýnali.Čarodejnica zase stále chodila ku kmeňu stromu- plakala a svojimi slzami kropila jeho korienky. Lenže slnko bolo opäť silnejšie. A tak čarodejnica nakoniec odišla. Nemohla sa ďalej pozerať na to, ako slnko zabíja "jej" strom.
Keď prišla o niekoľko rokov pozrieť na svoju lúku, kde stál strom, našla tam len vyschnutý kmeň. Rozplakala sa. Podišla k stromu a ticho pošepkala: "Milovala som ťa. Chcela som ti pomôcť, ale ty si to nechcel. Ty si stále videl len to ,,svoje slnko,,. Na mňa si nebral ohľad. A teraz si skončil takto. Ale ja ťa stále ľúbim a vždy budem. A keď zomriem aj ja, budeme spolu." Otočila sa a odišla.
Nikto nevie, či po smrti bola so svojím stromom. Ale ,keď už bola stará , mala v svojej záhrade iný strom. Nebol taký, ako ten predchádzajúci,ale aspoň ju mal rád. A miloval ju takú, aká bola. Nepotreboval mocné slnko ,len ju ,obyčajného človeka ,zo srdcom . Tak, ako kedysi ona potrebovala "svoj"strom....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
aztek
29. 4.apríla 2013 13:26
toto je vlastna tvorba?
Napíš svoj komentár