V zápätí si však uvedomíte, že na tom nie je krásne vôbec nič. Že tam stojíte ako idiot dávno po tom, ako sa to reálne dialo, dávno po tom...po ňom... po konci jednej éry. A vás zrazu tak veľmi pichne, niekde v hĺbke duše, tak nepríjemne, bolestivo, tupo. Nasledujú v dobrom prípade okamihy, v tom horšom hodiny či dni upadania do svetlých dní minulosti. Do tých šťastných. Do tých s ním.
Preto sa pýtam, prečo je také zaužívané hovoriť, že spomienky sú niekedy to jediné, to krásne, čo máme?
Osobne by som v tých ošementne tupo bolestných momentoch najradšej nemala spomienky žiadne. Môžno je to pokrytecké, no možno sa už chcem naučiť zas normálne žiť, bez toho aby som sa preferenčne vyhýbala miestam, kde je veľká šanca, že ma pochytí stav neúprosnej lásky. K nemu. A aj tak sa mi to nepodarí. Lebo všade naokolo je dosť ulíc, budov, stromov, ciest, či hudby, kníh, predmetov, ktoré mi ho v sekunde prinesú späť.
Bolí to. Áno, naozaj to bolí nedobrovoľne sa nechať znova a znova stiahnuť ku takému mini osobnému dnu a šplhať zas hore. Chcem znovu žiť. Chcem sa znovu smiať a mať rada, chcem, aby ma už nenapadalo jednostajné "toto mu chcem povedať, zavolám mu".
Ak to všetko nemá byť zas realitou, nech sa to radšej stratí.
Pretože vedomie môjho nekonečného šťastia v niekdajšej ére s ním v kontraste s osobnostným prázdnom, ktoré ma obklopuje od konca toho, je nekonečne zničujúce.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
lebo spomienky niekedy SÚ to jediné krásne čo máme. to čo zabolí nie sú tie spomienky, ale ten moment keď si uvedomíš realitu a postavíš ju oproti nim do kontrastu.