P.S. Akákoľvek podobnosť so skutočnosťou je čisto náhodná. Agáta bola naozaj prvá bosorka na Slovensku, naozaj bola upálená 24.mája 1602 (deň po mojich narodkách, fakt vtipné) a naozaj bývala v Podunajských Biskupiciach (ved hovorím, história je niekedy riadna sviňa), ináč je všetko vymyslené.
P.S.S. Pamätná tabuľa na Agátku je na Hodžovom námestí.
Diablova milenka?
,,Agátka? Už je skoro slnko hore. Už vidím ružové hore za Tatrami. Agátka? Nespi tak sladko- och, ako sa len pekne usmievaš zo sna, iste sa ti niečo pekné sníva. Agátka, pekelné brány sa zatvárajú, vstávaj.“
Tmavovlasá žena staršieho veku so zachovanou krásou sa sklonila ku maličkej Agátke, ktorá nahá spala v zlámanej skrútenej polohe, pričom mala rúčky zovreté v malých pästičkách, ako keby v dlaniach zvierala niečo, čo ju stálo celý život. Pery mala zošpúlené v bolestivom úsmeve a na perách jej akokeby zostalo to slovo, ktoré vyslovila pred tým, než upadla do mrákot.
Agátka nebola symbolom krásy a ženskosti, nebola ani pekná a pôvabná ako jej rovesníčky. Mohla byť tak nanajvýš roztomilá. Chudé a dlhé telo nikto nespájal s jej vysokým vekom. Jej telo sa vymykalo symetrickým a pekne zaobleným prvkom. Ako ju tak jej milenka pozorovala a prstami dychtivo odokrývala posteľnú plachtu, ktorú si Agátka v noci privlastnila, odhaľovalo sa chudé, podvyživené telo, posiate množstvom škaredých pieh, rozprsknutých podĺž celých rúk a ramien, zasahujúc na lopatky až na celý, oblúkovo zohnutý, chrbát.
,,Si tak pochudnutá a chorá, Agátka,“ zašepkala jej do ucha jej staršia milenka a sama si odhrnula krátke strapaté pramene, zastrihnuté v nezbednom chlapčenskom účese, z tmavých očí, aby si ju mohla lepšie prehliadnuť. Dievčinkyne viečka sa zatrepali ako krídla motýľa a odhalili sa tak plaché oči roztopenej mliečnej čokolády, ktoré uprela na krásnu spoločníčku, čo ju hladila po odhalenom ramene. Dievčatine hnedasté oči boli s porovnaním s jej bledou pleťou s kopou pieh veľmi počerné, čo vytváralo dojem, že má kruhy pod očami, ako keby nespala pár nocí.
Agátka sa zachvela pri milenkiných dotykoch a zahanbene si rukou zahalila vpadnuté prsníky s dokúsanými bradavkami. Nohu však mierne pootočila na stranu a odhaľujúc biele stehno z vnútornej strany sa ukázala jemná cestička ryšavých chĺpkov pozliepaných od bielej tekutiny. Jej milenka sa nad Agátkiným zobúženým telom pousmiala a prisunula si jej schúlené telíčko do náručia.
,,Kedy sa zase vrátiš?“ objala Agátka milenku okolo pása a bez rozpakov jej vložila tvár na mäkké ňadrá. Milenka jej podvedome zaborila ruku do ryšavých zvlnených vlasov a ískajúc pramienky na zadnej časti krku prehovorila pokojným hlasom.
,,Nájdeš si ma. Dneska pôjdeš ku mne. Ukážem ti cestu k môjmu domu. Mám kryštálové lustre, ktoré svietia na červeno. Mám saténové pokrývky. Mám červené šaty z hodvábu a čierne topánočky a ty budeš v nich nádherná- budeš moja malá princezná.“
,,Vážne?“ vyhŕkla šťastne Agátka, lebo pri predstave, že nebude spať na obyčajnom slamníku, sa jej zachvelo srdce ,,A ty mi tie šaty požičiaš?“
,,Ako požičiaš? Sú tvoje,“ ženine slová po prvý raz vyzneli skromne.
,,Ako nastálo?“ odtiahla sa prekvapene Agátka a jej bledé líca pobledli hádam ešte viac. Oči sa jej rozjasnili a rukami objala ženu okolo krku ,,Och, si tak milá. Chcem ísť s tebou hneď!“
,,Vyčkaj do dvadsiateho-štvrtého mája, Agátka,“ oslovila ju žena ticho a prisvojila si jej verný pohľad ,,Potom budeš len moja. Len moja. Budeme spolu. Navždy.“
Agátkynu chudú tvár si pritiahli dlhé a pestované prsty a žena ju začala nenásytne bozkávať, čo nepripravenú Agátku vystrašilo. Pusinky na viečka, na nos, na líca. Agátke sa zachveli svetlé riasy a hanblivo pootvorila ústa, aby si jej milenka mohla jej pery zobrať pod ochranu tých svojich. Povoľne si nechala vkĺznuť cudzý jazyk do svojich úst, i ked pod perami cítila jej drvivý a sebavedomí úsmev, ktorý neveštil nič dobré- sálal z neho strach a akýsi pekelný des. A jej pery boli tak žeravé a pálčivé.
Agátka sa odtiahla so slzami na krajíčku ,,N-nie!“
,,No tak, neplač,“ pousmiala sa nežne jej milenka, ale i tak sa s vlhkými perami odtrhla od dievčatka a pohladila ju po ryšavých vláskoch ,,Ináč zahasíš všetok oheň v pekle. Neplytvaj slzami zbytočne.“
Agátke stekali slzy po lícach.
,,Hádam to neľutuješ? Dala si mi svoju dušu, Agátka. Podpísala si sa mi. Prečo sa neraduješ, Agátka, ty sa netešíš, že budeme navždy spolu?“ ženin úsmev nachvíľu zľadovel napriek tomu, že sa stále potmehúdsky usmievala ,,Ty ma nemiluješ?“
Agátka uprela svoje veľké plaché oči k zemi ,,Milujem ťa. Vieš to. Musíš to cítiť! Horím láskou k tebe, patrím ti, nechcem ťa opustiť. Zostaň tu so mnou. Mám strach. Hovoria mi čarodejnica. Chlapec miestneho richtára mi povedal, že ma zabijú!“ nariekala ticho Agátka, pričom si objímala vlastné ramená v chúlostivom objatí. Kyprá žena zobrala bielu plachtu na ktorej spali a omotala ju okolo Agátky, ako keby bola bábätko- Agátka sa však stále triasla a slzy vyplodené strachom jej kvapkali na obrusovú látku posteľnej bielizne.
,,Sľubujem ti, že sa ti nič nestane,“ sľúbila jej spoločníčka so solídnym úsmevom, ale Agátke sa akosi sľub z jej plných a príliš pekných pier nepozdával ,,Naozaj. Prisahám na svoju dušu.“
Lenže Agátka si akosi neuvedomila, že to pekné telo so zamatovou pokožkou, že tie jemné čierne vlasy v chlapčenskom strihu, že tie veľmi tmavé a neobyčajne veľké oči opalizujúc pod vplyvom svetla z čiernej na brusnicovo-červenú, nemusia mať dušu. Jej milenka mohla prisahať na svoju dušu- lebo žiadnu nemala.
Agátka sa upokojila ,,Tak dobre.“
,,Si tak čarovná,“ zašepkala plytko dýchajúc jej milenka ,,Už pôjdem, je skoro deň. Brána nebude dlho otvorená. Už sa zatvára. Smejú sa mi. Tie oplzlé čierne tiene ktoré preskakujú v tej červeni, sa mi smejú,“ žena zaťala do Agátky nechty ,,Myslia si, že som bezmocná žena, ktorá nedokáže splniť svoju povinnosť.“
,,Akú povinnosť?“ primkla sa k nej Agátka bližšie.
Žena, potichu sa smejúc a odťahujúc sa od Agátky, prešla ku kozubu, na ktorom tancoval už len jediný chabý plamienok. Oheň v krbe horel od včera, ešte stále však nevyhasol- kôpku popola rozfúkal vietor po skromne zariadenej izbietke a medzi dvoma zuhoľnatenými kameňmi preskakalova malá iskierka ohňa.
Milenkine oči sa stretli s Agátkou ,,Zbohom, dušička, stretneme sa v pekle.“
Žena luskla prstami a z podlahy ju pohltil purpurový oheň.
V tú chvíľu sa ozval buchot na Agátkine dvere a z pántov sa vyvalilo nekvalitné vápno, ktoré sa rozprášilo vo víre svetla. Agátka sa schúlila v plachte, ktorú okolo nej žena obtočila a v očiach sa jej zračil nemý strach.
,,Čarodejnica!“ vypálil surový mužský hlas, ktorý svoje slovo poznačil buchotom o dvere ,,Čaká ťa šibenica, zvoní ti umieráčik!“
,,Na hranicu s ňou! Upáľte tú rúhačku, ktorá šliape po Božských zákonoch a smeje sa nevinným katolíkom za chrbtom- nič iné si nezaslúži, len odumrieť v plameňoch.“
,,Určite tam varí elixír, ktorým nás chce otráviť. Počuješ bosorka, vylez zo svojej chatrče, lebo ju vypálime a tvoju čiernu dušu pošleme do samotného pekla!“ vyhrážal sa daľší.
,,A ja som ju dneska videl lietať na metle!“ zvýskol daľší a tiež začal búchať na dvere.
,,To kôli nej nemáme úrodnú pôdu a náš dobytok hynie. Skap, Agáta!“
,,Agáta, Agáta, ty si diablova milenka!“ začal prostý ľud zborovo a so spoločnými silami vyvalil vchodové dvere. Agátka sa primkla k stene, pričom jej zúfalý dievčenský hlas zamrzol v hrdle. Starší muž, ktorý viedol skupinku, oblečený ako farár, voňajúc kadidlom a myrhou, pristúpil k Agátke a odtrhol ju od kúta, ťahajúc ju odštiepivo za chudú pažu. Ľud zatajil dych a za sprievodu Agátkynho plaču sa mužskému podarilo strhnúť jediný kus oblečenia, čo mala na sebe. Agátku zalialo horko a nemilosrdná páľava a i keď zdvihla oči k povale, hľadajúc záchranu, dostalo sa jej len opovržlivého syknutia a zhrozených výkrikov.
,,Hrešila, hriešnica- dlho hrešiť, ale nebude! Hľa, medzi nohami, ostalo jej tam veselie z radovánok so Satanom. Diablova milenka si! Máš v sebe démona, čertov jazyk sa ti rúhal medzi nohami!“ zreval farár, pľuvajúc žlté sliny, ktoré dopadali pred Agátku. Štítivo sa odtiahol od Agátky, ktorá sa nahá triasla uprosted davu a prežehnal sa. Ľudia nasledovali jeho príklad a z množstva úst sa spustila tichá motlidba, ktorá však pre Agátku znela ako roj rozzúrených sršňov. Rukami si žalostivo zakrývala chúlostivé miesta a v jej pohyboch bolo čosi mystické a pochabé.
,,Zlý duch sprevádza našu dedinu, ó Kristus, odpusť!“ zvolal roľník, čo stál vpredu ,,Musíme zahubiť Satanov plod, ktorý sa prevaľuje v jej bezbožnej maternici! Amen!“
,,Ja nie som hriešnica, som nevinná, nevinná!“ zvolala Agátka úpenlivo, zdvíhajúc uplakanú tvár ,,Nevinná som, srdce i dušu mám. V Krista verím, Adam je mojím otcom, Eva mojou matkou a riadim sa Mojžišovými zákonmi- nikdy som Satana nevidela. Som nevinná, nevinná!“
,,Čerta nevinná,“ zaklial farár ,,Hrešila si, nemravne si tu pred Božským zrakom plodila Diablov plod! Klameš, ty cundra pekelníkova. Keď si tak blízko k ohňu, sama tam pôjdeš! Musíme vyhladiť každého rúhača svätej cirkvi katolíckej!“
,,Bosorka bezbožná, ty si zaslúžiš byť bezmenná!“ kričal dav ľudí zborovo ,,Hranicu. Už zajtra!“
,,Nie!“ skríkla ,,Ja nie som bosorka! Ja neviem čarovať!“
Prostý a sedliacky ľud ju však už nepočúval, pochytali Agátku za obe ruky a nahú ju odvliekli preč. V Agátkinom kozube puklo poleno a zadusilo aj ten posledný plamienok, čo tam ešte ostal.
Pod Prešporským hradom vystavali prvú hranicu, na ktorej sa chystali upáliť prvú Slovenskú čarodejnicu a kacírku. Rozvášnený dav bol natesnaný na celom námestii a nedočkavo čakal na zábavu s ohňom a na neľútostné upálenie mladej vychrtnutej dievčiny. Hranica bola naozaj veľká a nešetrili na ňu slamou a drevom. Pri tribúne stála aj Agátkyna matka s dvanástimi súrodencami, ktorý usedavo plakali za svojou najstaršou sestričkou, ktorú práve neľútostne vliekli ku hranici.
Dav po nej so škodoradostnými výkrikmi hádzal zhnité ovocie a kúsky zeleniny, ale Agátka prekonala averziu voči nim a len apaticky kráčala ku hranici so strážami za chrbtom a farárom pred ňou. Niesla sa pôvabne, hrdo, ako keby bola úplne zmierená so svojím osudom- to len ľud vyburcovalo do väčšej popudenosti a začal na ňu kričať ešte hlasnejšie a sprostejšie. Agátku by už nikto nespoznal. Dlhé ryšavé pramene jej ostrihali na krátky, rozstrapaterný účes, pehy na celom tele stmavli a pôsobili ako tmavé znamienka a bola ešte chudšia a vycivenejšia ako pred tým- tvár mala zmodralú od zimy, hoci bola teplá jar a lícne kosti mala napnuté pod pergamenovou pokožkou tak, že to vyzeralo, že sa pretrhne. Ale veľké čokoládové oči jej zostali rovnako veľké a rovnako tmavé, ako pred tým a len s mĺkvou nenávisťou a opovážlivosťou hľadeli po rozčúlenom dave. Na chvíľu zastala, pozrela na jediného stíchnutého človeka, ktorý bol zahalený vo vrecovitom plášti s kapucňou, ale po nemom šoku však znova hrdo vykročila vpred.
Jej milenka ticho stála v kapucni a s hraným ľútostivým pohľadom čatovala Agátku. Bola tak jemná a bezmocná. Nemohla si pomôcť, takáto hrdá Agátka ju lákala oveľa viac ako to malé dievčatko, ktoré sa predvčerom ku nej túlilo, ked ležali na slamníku.
Agátku posotili ku hranici a ona sa bez akýchkoľvek chabých prostestov postavila ku dlhočižnému kolu. Kat zobral húževnaté a dlhé lano a priam nehumánne ju priviazal ku stĺpu. Tenké, ale predsa neľudsky pevné lano sa jej zarezávalo do belostnej kože až jej robilo ryhy na koži. Agátka sa predsa len so slzami v očiach pozrela do neba, akoby hľadala niaku oporu. Jej milenka, šikovne zamaskovaná v dave ľudí sa len uškrnula. Agátke sa krik davu prelínal v ušiach ako neškodný šum- nepodstatná kulisa pred smrťou. Nastala vyčerpaná a tichá agónia. Farár pozrel na kata a odroloval pergamen schválený červenou magistrálnou pečaťou a začal čítať:
,,Prešporský súd, magistrál, panovník tejto krajiny a svätý arcibiskup rozhodol o osude tejto ženy, Agáty Toottovej Borlobaschinovej, narodenej 15. marca, jednej z trinástich súrodencov rodičov Borlobaschinových, ktorá pochádzala z Podunajských Biskupíc, na rozsudok smrti. Za neľudské a zverské počínanie, bosoráctvo, za rúhanie cirkvi katolíckej, za osočovanie so samotným milencom Diablom, za čarovanie a počarovávanie nevinných ľudí, sme nemohli vyniesť iný rozsudok, ako smrť upálením. Tento rozsudok bol obvineným nami verejne vyhlásený a bolo nariadené jeho okamžité vykonanie- teda dňa 24. mája roku 1602,“ dokončil farár zvučným hlasom a s chladným úsmevom pokynul ku katovi ,,Založ oheň, nech bosorka škvrčí v pekle!“
Agátke stuhla krv v žilách a z jasnej a popolavej tváre sa jej dal vyčítať smrteľný strach. Nevšímala si nikoho a ničoho, hľadala v dave len svoju jedinú spásu, osobu, ktorú naozaj z duše milovala- svoju diabolskú milenku, ktorá stála vpredu a užasnuto ju sledovala brusnicovo-čiernymi očami, ktoré sa jej tak zvláštne rozhoreli, keď sa stretla s Agátkiným pohľadom.
Kat hodil do slamy zapálenú fakľu s ohňom a odstúpil. Najprv sa ukázal len čmudivý dym, ale potom sa ukázali prvé a pomalé plamene. Agátka sa neubránila slzám.
Oheň praskotal, plamene vysoko šlahali a olizovali nevinnú Agátku, ktorá sa so hrôzostrašným kvílivým plačom poddávala bolesti, keď jej telo pohltili plamene. Agátka cítila ako jej tvár uhoľnatie, ako sa jej koža spaľuje do červena a ako sa v nej rozpúšťa všetko mäso a kosti. Po chvíli jej klesli viečka a z oškvŕkajúcich pier sa jej dostala jediná veta, jediný ston.
,,Za hriech som tu- nie diabol, ale diablica ma zviedla.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Sú tam chybičky krásy, zamýšľané či nezamýšľané klišé, ale toto je presne ten typ blogov, aké mi tu chýbajú (nemyslím rovno nejaký fantasy, ale také to...TO! nežvástové, poviedkové)