Bol som uväznený v priehľadnej kocke, ktorá sa vznášala vo vzduchu. Ten neurčitý vymedzený priestor vyvolával pocit strachu a úzkosti. Geometriu som nikdy nemal rád. Hlavne nie priestorovú. Kamkoľvek som šiel, vždy ma zastavila sklenená nerozbitná stena. A že som do nej búchal a kopal niekoľkokrát, to si píšte. Ale aj keby som rozbil sklo, čo by som mohol robiť? Skočiť do prázdna? Ani náhodou.
Zdroj svetla bola malá zašpinená žiarovka, ktorá sa hompáľala na šnúrke. Svietila, aj keď ňou netiekol prúd. To mi nedávalo rozum. Keby som neriešil svoju filozofickú dilemu, asi by som riešil tú žiarovku.
,,Ahoj,“ ozvalo sa vedľa mňa.
Usmievala sa na mňa slečna s mliečnou pleťou, svetlými vlasmi a veľmi veľkými sivými očami. Vyzerala takmer ako albínka, ale možno som si to domýšlal. Možno pôsobila tak bledučko kôli tomu čiernemu zdrapu handry čo mala na sebe. Správnym slovom by sa to malo volať tunika a nie kus handry.
,,Nazdar,“ pozdravil som, ako mi to slušnosť kázala ,,Prečo tá žiarovka svieti, hoci ňou netečie prúd?“
,,Naozaj ťa z toho množstva vecí trápi práve toto?“ vyzerala rozčarovane ,,Si niekde zavretý, nevieš kde, nevieš ako, nevieš prečo a teba trápi jedna mizerná žiarovka?“
Hľadel som na ňu. Páčila sa mi. Bola typ dievčaťa, ktoré si každý obľúbi, pretože má jamky v lícach a nádherný sloní úsmev.
,,Myslel som, že toto mi objasníš skôr ako to, prečo som vlastne tu.“
Uškrnula sa ,,Hmm. Teba nezaujíma kto som?“
,,Nie, ale bral by som ťa,“ zložil som jej kompliment. Vydaril sa, pretože sa dievčensky zachichotala s rukou pred ústami. Následne však zvážnela.
,,Ja som Smrť,“ vyhlásila. Znelo to všelijak, len nie vážne.
Zasmial som sa. Tak poriadne, z chuti.
,,Nemáš byť kostra v kapucni s kosou v ruke?“
Podráždene vzdychla, ako keby jej kládli túto otázku nespočet krát ,,Prečo si ma každý predstavuje ako škaredú a násilnícku mrchu?“
,,Lebo taká si?“
,,No,“ zvažovala ,,Som. Môžem takou byť. Ale len vtedy, keď ma tak ľudia vnímajú.“
Zarypol som si do nej ,,Si Smrť. Berieš ľuďom život. Čuduješ sa, že ťa nemajú radi?“
Očervenela ,,Mali by ma mať radi!“ rozohnila sa detským hnevom ,,To Život je zlý. Keby ma nebola, trápili by ste sa donekonečna. Len si to predstav. Ležal by si päťstoročný už v tretej posteli za svoj život, pretože prvé dve sa ti už časom rozpadli v prach. Bol by si neskutočne starý a škaredý, mal by si choré telo, ktoré by ťa neposlúchalo a mal by si bolesti. Myslíš, že toto ľudí baví? Trápiť sa donekonečna?“
,,Berieš si aj mladých ľudí,“ namietol som ,,Ale inák súhlasím vo všetkom, čo si povedala.“
,,Udržiavam rovnováhu vo svete.“
,,Houby. Je dokázané, že v roku 2050 bude na svete desať miliárd ľudí.“
,,Deväť,“ opravila ma ,,Ale inák máš pravdu.“
,,Dobre, dobre,“ zrušil som ju netrpezlivo, pretože som vedel, že táto diskusia nemá vôbec zmysel a ani sa nikam nepohne ,,Prečo tu som?“
Začudovane na mňa pozrela ,,Ty nevieš?“
,,Nie.“
,,Volal si ma. Niekoľko krát. Tvoj krik sa už nedal počúvať,“ uprela vyčítavý pohľad na moje dorezané zápästia. Pri tom pohľade ma pichol osteň ľútosti. Nerád som niekoho otravoval a prosil o pomoc.
,,Nevedel som, že si živá. Znie to paradoxne. Smrť a živá.“
,,Ozývaš sa mi v hlave niekoľko dní,“ jemne sa pousmiala ,,Preto si tu.“
,,Kde tu? Toto miesto má aj názov?“ opýtal som sa sarkasticky. Ona však ukázala mlčky prstom na druhú stranu kocky. Pozrel som sa cez plece na miesto kam ukazovala. Bola tam tabuľa. Taká, ako keď idete autom po diaľnici a vstupujete do mesta, alebo dediny. Biela tabuľa s nápisom ‘Agónia’.
A pod ňou bola ďaľšia tabuľka. Modrá s bielymi písmenami a dvoma šípkami. Prižmúril som oči, aby som rozlúštil text.
Smrť, šípka napravo.
Život, šípka naľavo.
,,Dômyselné.”
,,Kade pôjdeš?”
,,Neuveríš mi, ale rovno.”
Pohladkala ma po pleci. Jej dotyk mi pripomenul, že nie som až taký sebaistý, ako si myslím ,,Rovno sa ísť nedá. Buď pôjdeš doľava a už sa na mňa nikdy neodvoláš. Alebo pôjdeš doprava a ušetríš mi starosti.”
Otočil som sa ku nej ,,Kam chceš, aby som šiel?”
Zamrkala ,,Nerovno.”
,,Nerozumiem,”povedal som úprimne ,,Neviem. Chcem byť polomŕtvy. Alebo položivý. To je jedno, obidve tieto možnosti znamenajú to isté.”
,,Na zemi len bezducho agonizuješ. Chodíš bez duše, voláš na mňa, nevnímaš svojich najbližších a pohrávaš sa so Životom. Život ti stále nedal šach mat, hoci tvoj kráľ je už dávno v ohrození. Dobrovoľne si vyhodil všetkých pešiakov zo svojho života, svojho koňa, vežu a tiež kráľovnú. Si na bojovom poli úplne sám. A nemáš už ani kam uhnúť.”
,,Prehrávam. Dostanem šach mat aj tak. Stačí len pár ťahov.”
,,Prečo si ich nechal vyhodiť?”
,,Lebo je to hra. Raz vyhráš, raz prehráš. Raz si hore a raz dole. Načo tá námaha? No načo? Aj tak ťa niekto raz zabalí. A nad Životom nevyhráš. Môžeš vyhrávať donekonečna. Ale raz aj tak prehráš.”
Rozplakala sa. Boli to horúce slzy ,,Prosím. Ostaň žiť. Poprosím Život, aby si to s tebou rozohral ešte raz.”
,,Si Smrť. Nemáš byť náhodou krutá bezcitná mrcha?”
,,Som takaou, akou ma chceš. Vysloboditeľkou, pomocníčkou, nádejou,” zašepkala ,,Prosím. Rozohraj to znova.”
,,A budem šťastnejší?”
,,Narodíš sa ako niekto iný. Budeš v neporytom a nezvrásnenom tele. Prosím. Prosím.”
,,Pekne prosíš, ale nie.”
Zdesene cúvla ,,Takže si si vybral Smrť?”
,,Nie. Ostanem agonizovať.”
A tak som ostal zavretý v tejto pochybnej kocke a jediné, čo ma trápilo, bolo to, prečo tá žiarovka svieti, aj keď ňou netečie prúd. V skutočnosti má trápilo ešte niečo. To, že som bol zbabelý slaboch.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
Napíš svoj komentár
Každopádne _veľmi_ dobré.