,,Už budem musieť ísť domov.“
Mĺkvo a naškrobene si pozeral niekam ďaleko a pomaly začal preciťovať v realitu. Odchádza. Ide preč. Končí. A možno... možno sa už ani nevráti. Všetky hmotné sny padnú a roztrieštia sa na prach. Bude to len platonická spomienka, kôli ktorej neprespíš pár nocí. Nič iné. Len jedna zablúdená spomienka na ňu a na jej úsmev.
Nechcel si, aby odišla. Boli ste spolu len chvíľu. Tak strašne krátko. Čas už nebol relatívny. Bežal rýchlo. Hrozne rýchlo. Od deviatej uplynuli už dve hodiny. Dával by si tomu desať minút. Maximálne.
,,Zlato,“ oslovila ťa potichu, aby získala tvoju pozornosť. Jej ruky boli tak horúce a tak vláčne poddajné. Dlhé prsty preplietla s tými tvojimi. Pozrel si sa jej do tváre. Pokojne sedela a usmievala sa. Usmievala sa očami.
Preglgol si a s nádejou si sa jej vpil do očí ,,Áno?“
Šibalsky sa na teba pritisla ,,Mal by si ma už konečne pobozkať.“
Čakal si od nej niečo takéto podlé a okaté. Na nič si sa nezmohol. Len si trpko sedel a pozeral na ňu. Akosi si to nedokázal urobiť sám a len tak z ničoho nič. Naklonila sa bližšie. Zacítil si jej horúci dych na perách. Už! Ale nie. Bolo to tak blízko a medzera čo vás delila bola tak nepatrná. Srdce ti vynechalo pár úderov srdca a dych sa strácal v pľúcach.
,,Nedokážeš to,“ pery sa jej zavlnili v pichľavých slovách.
Provokovala, mrška malá.
,,Bojíš sa ma pobozkať. Nepobozkáš ma.“
Pevne ťa stisla za ruku v jasnom príkaze. Zatváral si oči. Čosi ti tlačilo viečka dole, akási nepoznaná a nepreskúmaná sila. Srdce ti búšilo. Vedel si, že ho počuje, že ho cíti. Dutý tlkot o hrudný kôš. Šklbanie v bruchu. Triaška v kolenách.
Chcel si to. Chceli ste to obaja.
Dívala sa ti do očí. Mala drvivý pohľad. Túžil si uhnúť pohľadom.
Mohol si si namýšlať, že ste to urobili spoločne. V skutočnosti sa ona pohla o pár sekúnd skôr a prvá pritisla pery na tie tvoje. Vyrazilo ti to všetok dych. Trvalo to krátko a bolo to tak... iné. Pálčivé, sladké a ostré. Iné ako v predstavách. Lepšie!
Mohol by si sa v tej chvíli stratiť navždy.
Odtiahla sa. Čas vypršal. Pokojne sedela a usmievala sa. Pery mala zošpúlené v akomsi zvláštnom úsmeve.
Zmohlo ťa to. Vložil si si tvár do dlaní a vydal zo seba akýsi povzdych. Stopy na jej perách nemizli, ako si očakával. Ostávali tam pevne primáčknuté a zafixované.
Čakala.
,,Ja...“ chcel si niečo povedať, ale nedokázal si to. Chcel si ešte. Ešte raz okúsiť čaro jej pier a tú zmyselnú chvílu, ktorá ťa opantala od hlavy až po končeky prstov. Ešte raz...
Akoby čítala myšlienky.
,,Nič nehovor,“ zašepkala a pritiahla si tvoje pery v daľšom bozku. Bolo to iné ako prvý krát, ale teraz si mohol už aj definovať jemnosť, chuť a vôňu jej pier. Mohol si ju vnímať intenzívnejšie a presnejšie.
,,Dosť. Musím ísť.“
,,Prosím.“
Pohladila ťa po tvári.
,,Čo by si chcel?“ opýtala sa ťa s jemným úsmevom.
Neodpovedal si. Na niektoré otázky odpovedať jednoducho netreba.
Vtisla ti slabý bozk na pery ,,Dobrú noc.“
Obišla ťa a odišla preč.
Ostal si sám. Mal si chuť kričať. Burácať.
Trmácal si sa uličkami a ani si nevedel kam vlastne ideš a kde si. Usmieval si sa sám pre seba. Škľabil si sa a tichý smiech ti vychádzal i z pevne stisnutých pier. V sebe si mal akýsi zvláštny pocit ľahkosti a voľnosti.
Tie chladné putá opadli.
A už si žil už len pre ňu.
(I veľká láska je len malou náhradou za prvú lásku.)
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Wikicitáty?