Hovorme mu on.
Ďaľšie on. Už sa strácate, že? Koľko ich ešte bude? Už nie veľa. Sľubujem. Namôj dušu, na psie uši a mačacie svedomie. Len idem postupne. Funguje tu totiž akási priama úmera.
Je to trochu morbidné, čo teraz robím. Akoby som vykopávala hroby svojich bývalých manželov a posúvala kostičky v rakve. Len tak. Zo srandy. Z číro čírej haluze, prosím pekne, chápete to?
Len sa trochu porýpem v starých ranách a pôjdem. Hmm. Chrasty majú vždy tak úžasnú slankastú chuť. Mám totiž taký menší zlozvyk. Papám si chrasty. Vážne. Nie, nerobím si srandu. Jednoducho si och odlupnem z kolena, či kieho ďasu, chvíľu fascinovane pozerám na valiacu sa krv a potom si odstránenú chrastičku šupnem do úst a pochrúmam ako kornfleks. Lahôdka.
On. On čo bol po ňom a pred ním. Sledujete to úžasné hrajkanie sa s časmi?
A ja Vám o ňom teraz niečo poviem.
On.
Je čas vrátiť sa znova do minulosti a poľutovať staré činy a pokánia.
Nebude to dlhý blog. Len pár nezmyselných domotaných viet, ktoré hádam rozpletetiete. Pokiaľ sa vám nechce rozmotávať spletenú guču slov, zoberte jednoducho nožničky a odstrihnite všetky uzlíky. Fajn. Je to tak jednoduchšie. Kedže sa Vám však nechcelo čítať chaotický blog a rozhodli ste sa, si ho uľahčiť, budete čítať akési kúsočky vytrhnuté z kontextu.
Nostalgia. Depresia. A ja neviem čo všetko dokopy.
Sedím tu nad šálkou odstáteho džúsu, pojedám belgické čokolády z nájdenej bonboniéry a snažím sa analyzovať ten neporiadok, ktorý mám v hlave.
Vonku je zima. Mrazí. Chýba už len sneh. Je také počasie, keď už všetko vonia snehom - ale žiadny sneh nie je. Poznáte to? Aj mňa mrazí. A pritom v mojom okolí nie je žiadna chladná emócia, žiadny chladný radikál. Len sa namáčam do ľadových zábalov spomienok. Ako to robia s pacientmi v horúčke.
Pred rokom som sa zamilovala. Kratúčko. Ale to je už zabudnutá epizódka. Pokiaľ ma pamäť neklame, bol to... akýsi medzerník medzi mojimi dvoma búrlivými vzťahmi. Medzerník medzi vzťahom, ktorý bol pred tým a vzťahom, ktorý je teraz. Nepochopiteľné, že?
Nikto o ňom nevie a pritom o ňom vedia všetci, len je to tak strašne neuveriteľné, že tomu nikto neverí. Podozrenie je, ale nikdy nebolo vyslovené. A ja zatĺkam. Nikdy sa nepriznám. Nikdy. Odnesiem si to do hrobu. Vlastne. Odniesla som si to do hrobu.
A teraz sa hrám s kostičkami. Brnkám si na kostičkách ako na hrebeni.
Yeah, baby, zamilovala som sa. Bola to vášnivá zima. Tak vášnivá, že zamrzli všetky struny a neskôr sa polámali. A na zlomené struny sa predsa hrať už nedá. Dúfam, že sa ešte niekedy streteme, alebo, vlastne nie, dúfam, že sa mi už nikdy neukážeš na oči. Ty hajzel jeden. Neznášam ťa. Zo srdca ťa neznášam. Dúfam, že raz zhniješ niekde na smetisku.
Rany sa ako tak zahojili.
Ale ty si ako jedna malá otrasná všivovitá chrasta v ktorej sa neviem prestať rýpať. Krv tečie, zaschne a ja si ju potom znova odlupnem, špáram sa v nej a tak ďalej. Nemá to koniec.
Ale raz! Raz naberiem tú silu a tú chrastu si už neodlupnem. Nechám ťa pekne vstrebať do kože a rozožrať enzýnmi. Skapeš, kamarát.
Och, ale bol si taký fajn.
P.S. Chrasty si nejem. Predsa len som si robila srandu. Čo som?
P.S.S. Ale čo hovoríte na šušne?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
flemi
13. 11.novembra 2010 11:51
šušne sú záchytky bacilov a ja jem iba laktobacily v soyagurte.....
Napíš svoj komentár