Bývame v malej útulnej garzónke, ktorú sme získali vďaka tomu, že sme sa obidve vyspali s majiteľom. Dal ju nám na nedočasne, ale aspoň niečo.
Každé ráno si robíme vanilkovo-čerešňový čaj a pijeme ho z vlastne vyrobených pálených hrnčekov. Máme ich plnú poličku v kuchyni, lebo sme istú dobu chodili na hrnčiarsky kurz. Čaj chutí síce trochu hlinisto a blatisto, ale i tak je to príjemné. Raňajkujeme čo príde pod ruku. Zvyšky studených hranolčekov zo včerajška, studenú ohlodanú pizzu, či kornfleksy s ríbezľovým džúsom.
Obe sa motkáme ráno po byte a nevieme sa nikam vymotať, pretože neznášame rána. Ja iba s jednou ponožkou na ľavom hnáte, ona s veľkým reklamným tričkom až po kolená. Smejeme sa, narážame do seba a váľame sa po chlpatom koberci uprostred obývačky. Šteklím ju pod pazuchou a ona sa so smiechom nechá a popritom kričí, že ak neprestanem, urobí pod nami mláčku.
Spolu sa sprchujeme, spolu sa vezieme na jednej starej babete a jačíme, keď nás predbiehajú oveľa rýchlejšie autá, spolu raňajkujeme, spolu spíme. Všetko robíme spolu. Len zamestanie máme každá iné.
Ja pracujem ako kaderníčka v salóne, občas i brigádujem v krčme, keď treba niekoho zaskočiť. Peniaze sa nám totižto vždy zídu. Ona pracuje na základnej škole a je učiteľka vytvarnej a zbožňuje deti. Domov nosí kopu výkresov, kde sú pastelkové a akvarelové slniečka a kvetinky a roztrúsené písmenká nešikovných prváčikov. Každé ráno jej zapletám vlasy do hustého vrkoča a na konci jej ho zapletiem gumičkou s kvetinou. Má kvetinové meno. Lily. Dokonca i vonia kvetinovo. Hoci používame rovnaký kokosový šampón a rovnaký jahôdkový sprchovací gél, ona vonia inák ako ja. Je to zmes starých vysušených ruží a vôňa levandule.
Keď je v škole, píše mi sms-ky a posiela mi mms správy s fotkami zafúľaných detí a ešte zafúľanejších výkresov, ktoré ju vždy tak uchvacujú. I keď ju milujem, neznášam, keď domov vláči kopy zatemperkovaných a zničených tričiek, ktoré už nejdú vrátiť do pôvodného stavu – a najhoršie je, že si nikdy nedá povedať a nenosí do školy žiadne staré zafúľané tričká, ale nové, ktoré sú ako prichystané na zamazanie. Keď sa už od množstva zaschnutej farby zbehla i naša nová práčka, ktorú sme splácali, vylepila som jej facku a rozkričala sa na ňu. To som však neskôr oľutovala, pretože vybehla von iba v pyžame a v papučiach a celú noc sa odmietala vrátiť domov. Dlho som nevedela kde bola, ale nakoniec sa mi priznala, že spala na záhrade pred domom.
Čím viac sa blíži k večeru, tým viac sa schyľuje k hádkam. Hádame sa, ktorá z nás bude variť večeru, hádame sa, ktorá z nás pôjde vrátiť požičané DVD-čko a hádame sa, ktorá z nás vymení podstielku Mirande. Miranda je naša mačka sýto ryšavej farby. Len labky a špic chvosta ma biely. Ona ju volá niekedy zo srandy i Fanta. Zdá sa mi to detinské. Ona je celá detinská, ale tak milo a rozkošne - s mierou.
Ona vždy vyhrá a všetky starosti ostávajú na mne. Ja varím, ja periem (od kedy práčka zdochla, tak už len ručne) a ja vraciam DVD-čka. Ona sa stará o mačku, pretože sama uznala, že tú mačku chcela ona a nie ja.
Keď už náhodou varí ona, celá kuchyňa je polepená od omáčky a kečupu, pretože i v takýchto benálnych situáciach necháva vybiť svoju múzu a kreáciu. Improvizuje naozaj úžasne, jej večera pripomína umelecké dielo, ktoré je žial nejedlé. Má farebné dni. Keď je žltý deň, máme syrovú omáčku s ananásom a cestovinami. To je tá znesiteľnejšia kombinácia. Horšie je, keď ju pochytí červená nálada. Vtedy máme gebuzinu v podobe kečupu, fazule, červenej papriky, čerešní a hovädzieho mäsa.
Večer spávame spolu na rozkladacom gauči oproti malému prenosnému čiernobielemu televízoru a ťaháme sa o jednu perinu a o jeden vankúš. Končí to kompromisom – ona sa ku mne pritúli a ja si ju priviniem. Tak sa zmestíme pod perinu obidve, až na to, že nám trochu vyčuhujú tri bosé nohy a jedna oblečená noha v ponožke.
Trochu mi tento zvláštny život lezie krkom, ale v podstate mi vyhovuje.
Občas však túžim nebyť chuligánkou, ako nás ona s radosťou nazýva, ale len obyčajným dievčaťom.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár