,,Kde máš bundu?“
,,Doma,“ priznala som neochotne ,,Veď je celkom teplo. A ja som navyše otužilá.“
Ako na potvoru zafúkal odzadu studený severák a mňa striaslo. Svoje aj tak nepodarené klamanie som si mohla strčiť za klobúk. Som v háji.
,,No tomu tak verím. Že otužilá. Si vyklepaná ako krava pred bitúnkom.“
,,Nie som!“
Naoko sa zatváril karhavo a tľosol jazykom. Podával mi tú svoju.
,,Nehraj sa na džentlmena. Nechaj si ju.“
,,Nevymýšlaj, daj si ju. Ale okamžite.“
,,Bude ti bez nej zima.“
,,Tebe tiež. A okrem toho, ja mám mikinu.“
,,Čo ty narobíš s poondiatymi odhalenými ramenami.“
,,Ochorejú ti kĺby,“ kontroval ,,Na rukách je najcitlivejšia oblasť.“
Musím priznať, že toto ma už vystrašilo. Raz som mala prechladnuté kríže a patrilo to k najhorším bolestiam môjho života. Aj so svalovicou na rukách.
,,Kecáš.“
,,Nie.“
Pozrela som sa naňho. Vedela som, že mi nedá pokoj kým si ju nedám. Vzdychla som si a pretiahla som si ju cez obnažené ruky.
,,Aby si si zas nemyslel.“
Spokojne sa usmieval popod fúzy. Nahodil pohľad neodolateľného lumpa, ktorý ma vždy vedel rozosmiať ,,Ešte mi povedz, že nie si rada.“
Uvažovala som.
Moje ruky by kričali od radosti, keby mohli. Ale musel mu stačiť pohľad na to, s akou chuťou sa vŕtali v jeho deravých vačkoch.
Ale mysľou som si pripadala ako chuderka žena, ktorá potrebuje mužskú starostlivosť. A toto dosť poburovalo moje ego. Rozhodne nepotrebujem nikoho pomoc, hlavne nie mužskú a viem stáť na svojich nohách i sama.
Aj keby som mala dvadsaťcentimetrové opätky a mala by som ísť cez neposypaný ľad.
Ale jeho bunda...
Bola tak mäkká a tak teplá.
Skrátka jeho.
Jeho.
Usmiala som sa. A tým som sa prezradila.
Súhlasne prikývol ,,To som rád.“
V polospánku som sa nepokojne zamrvila.
Neznášala som, keď som v autobuse nemohla pohldne ležať. Moje nohy a ruky trpeli. Nemohla som ich vystrieť, inák by som sa zgúľala dole. A poloha na embryo bola síce fajn, ale nie na dlhých osem hodinových cestách.
Do očí mi pravidelne svietili prúžky svetla, ako sa vonku míňali lampy.
A bola mi taká zima. Šoféri odmietali vypnúť klimatizáciu.
Zahabkala som rukou ku poličke, akoby ma tam mala čakať armáda diek a prikrývok. Bola to naivná myšlienka.
Narazila som na cestovné tašky, knihu a rapkavé pukanie mi napovedalo, že tam mám i nedopitú plastovú flašu minerálky.
Ale potom mi prišla pod prsty akási mäkká látka. Tak predsa len deka.
Stiahla som si ju ku sebe na sedadlo a bez toho, aby som sa na ňu pozrela som sa do nej zababušila. No nos mi dosadla povedomá a príjemná vôňa.
Nevedela som ju definovať. Nevedela som komu patrí.
Oči mi priveľmi klipkali.
Len čo som sa ponorila do snov, došlo mi, komu tá vôňa patrí.
S nepatrným a rozospatým úsmevom si jeho bundu pritiahla vyššie ku tvári.
Ako vedia i nehmotné veci pripomínať prítomnosť ľudí, čo máme radi.
Gitara, čierne tričká s kapelami, zapalovače a jeho bunda.
,,Prečo nosíš tú bundu všade so sebou?“ opýtal sa ma Alan, keď videl, že si ju pokladám len s nevôľou na najbližšiu skalu.
,,Lebo ju mám rada. A navyše sa dobre nosí.“
,,Koho je? Je ti trochu veľká.“
Ozaj mi bola trochu veľká. Dlhá. Ani ruky mi v nej nebolo vidno.
,,Nevyzvedaj,“ zahriakla som ho, pričom som si zatiahla opasok a prichystala záchytky ,,Budeš ma istiť?“
Prikývol.
Ako som sa štverala na skale a rukou som sa zachytávala o ostré výčnelky, pomyslela som si, že nič by ma neistilo lepšie, ako jeho antracitová bunda. Pri tej myšlienke a neistote sa mi zvrtla noha a nebyť ističov, by som som už ležala rozmáchnutá na zemi.
Asi toľko k jednému zaváhaniu.
Treba si byť istý s tým čo máme.
Zapadlo slnko. Ostávali už len oranžové oblaky a jemne ružové zore skrývajúce sa za more.
Ležala som rozvalená na pustej pláži, ruky som sa v pravidelných intervaloch zahrabávala do piesku a potom ho skrz prsty púšťala naspäť a more mi zmáčalo opuchnuté nohy. Do sandálov som zásadne nenosila ponožky a takto to dopadalo.
More šumelo. Hlava dunela. V krku som mala vyschnuté.
A hlavne som sa cítila príliš nahá.
Vlastne. Ja som bola nahá.
Jediné čo som mala na sebe bola jeho poondiata bunda a v jeho vačku som mala svoje nohavičky.
Chichúňala som sa na myšlienke, ako by sa tváril, keby ma teraz takto našiel.
,,Ivi, si ty normálna?“
Zľakla som sa a otvorila som oči. Precitla som už úplne, lebo tieto slová boli ako kop elektrinou.
Ale nikto tam nestál. Obzerala som sa hekticky okolo seba.
Nič. Len akási čajka, ktorá čumákovala na moje odhalené prsko s vypučenou bradavkou.
Dúfala som, že nie je hladná.
Muselo sa mi to zdať. Začína mi šibať. Počujem hlasy. Halucinujem.
,,Ivi!“
Fakt mi šibalo. A fakt som ten hlas počula znova.
Ale pochopila som to.
,,No dobre,“ s dudraním som sa pozviechala a oprášila zo seba piesok. Obliekla som si tie nohavičky a pozapínala sa až po krk ,,Spokojný?“
Páni, rozprávam sa sama so sebou.
Nikto sa už neozval. Ale vietor sa mi akosi prinežne na bežný vietor zaplietol do vlasov a mne neuniklo z úst daľšie uchetnutie.
Bol tu so mnou.
A keď už nie on, tak jeho bunda.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
hawran
15. 9.sept. 2010 20:08
Dúfam, že nabudúce už nebude len jeho bunda
Napíš svoj komentár