ktorá sa časom zmastí prachom, ak sa ňu nič nepoloží.
A nič nie je horšie ako byť prázdny.-
Ľudské ruky blúdia po regáloch a hmatkajú. Brušká prstov robia dlhú cestičku v prachu, ako keď sa v zime odhŕňa sneh na krajnicu. Nie prach. Nie prázdno. Chceme to, čo je v tebe. Chceme teba a tvoje plno v tebe.
Čo vlastníš?
Čo v sebe máš?
Vrátiš? Dáš?
Ukáž!
Chcem vidieť,
čo v tebe zanechám.
A ľudia vkladajú a vyberajú, dávajú a berú si zase naspäť. Niektorí si tam uložia veci navždy. Niekto to použije ako dočasný núdzový priestor. Občas si tam niekto niečo zabudne a už sa po to nikdy nevráti, i keď sľúbil... no, áno, sľúbil, vieme svoje.
A niektorí si len prezerajú, čo v sebe nosíme. Dobíjajú sa do nás a keď vzhliadnu a prekutrajú všetky naše regále, opúšťajú nás. Nie sme pre nich už zaujímaví. Sme len výstavné skrine, na ktoré sa nič nepokladá.
Veľmi dlho ľudia do mňa len vkladali, pričom som potrebovala skôr odbremeniť, ako znova naplniť. Ako niekoľko krát preliaty pohár.
Vložili a nechali to tam. Vo mne. Neurčité, sklamané - preplnené.
Nevedela som.
Vyhodiť? Nechať?
Nechať stáť.
A chvíľu čakať?
Naozaj som nevedela...
Držala som to v sebe týždne - mesiace a nechcela som to zo seba vyrvať. Čo ak sa po to vrátia? Čo ak to budú niekedy potrebovať?
Načo držať v sebe veci, ktoré ľudia v nás nechali? Sú to len spomienky. Nič iné. Ťažké kone, ktoré sa v nás vlečú. Záprahy, ktoré už dávno nemáme pod kontrolou.
Lož!
Keď už toho bolo neúnosne veľa, pánty povolili a všetko sa s rachotom vyrútilo na zem. I polica má svoju maximálnu hmotnosť, ktorú unesie. Ak je v nej príliš veľa, ak je naplnená haraburdami a zbytočnosťami, ktoré ju ťažia... rozsype sa.
Neskôr si prišiel ty. Vrátil. Znova.
Odpratávaš staré veci spod mojich nôh. Nepýtaš sa na ne. Od koho sú tie veci? Nie je to podstatné. Sú staré. Treba ich zahodiť. Je to smetie.
Berieš kladivo a zabíjaš do mňa klince. Opravuješ regále, ktoré časom popadali. Zaťahuješ skrutky a spájaš vertikálne dosky s horizontálnymi a vystieraš moje unavené a zničené telo do výšky. Kostra nábytku sa napína a ja som opäť silná, statná a rovnako milujúca ako kedysi.
Dokončíš ma.
Nežne prechádzaš po mojom dreve. Pod rukou ti vŕzgam, aj keď nápor tvojej ruky nie je silný. Je to tým, že v živote som niesla už obrovské závažia, ktoré síce sú už dávno preč, ale moje drevo ich stále pociťuje. Pociťuje ich obrovskú neprítomnosť priestoru, ktorý si vo mne rokmi vytlačili. Prevážila som sa sama do seba.
I neprítomnosť môže byť cítiť.
A vkladáš do mňa. Sústredene, systematicky a s pokojom. Nie preto, lebo som obyčajná polica a ty si nemáš kam odložiť veci, ale preto, aby som nebola prázdna. Nechceš, aby som bola prázdna.
Dávaš do mňa veci, ktoré miluješ a ktoré milujem i ja.
Sľubuješ mi, že ich nikdy nebudem musieť vyhadzovať. A ja ti vstrúc sľubujem, že všetko, čo si do mňa vložil, tam vždy nájdeš neporušené a rovnaké.
Konečne sa po tak dlhých mesiacoch cítim...
Plná.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár