Milovala som ťa.

Zrazila som sa s ním na chodbe. Najprv som spustila spŕšku nadávok, ale potom, keď som si uvedomila, kto to do mňa vlastne napálil, tak som ublížene stíchla.
Je to tu.
On.
Čierne šibalské brčky. Jamka v líci. Tmavé a zvodné očká, ako dva teplé hrnčeky horkej čokolády.
K pomilovaniu. Žial.
Ach bože Ivi, na čo to zas myslíš?
,,Tu je môj malý okrídlený Albatros. Nejak sa opäť chytáš do osídiel.“
Milovala som, keď ma tak volal. Bola to naša obľúbená básnička. Náš obľúbený básnik.
,,Pán Baudelaire by sa tri krát otočil v hrobe, keby videl, načo zneužívaš jeho báseň.“
Usmial sa ,,Ty prekliata básničkárka. Už to preberáte na slovenčine?“
,,Hej, zgustla som si na tom. Bola to lahôdka pre môj žalúdok.“
,,William ide bokom?“ rypol do mňa ,,Či si dáte s Charlesom trojku?“
,,Toto ozaj nie je vtipné.“
A predsa som potláčala smiech, lebo tá predstava mi prišla vtipná. Ktokoľvek iný by za to niečo schytal.
Urážať mojich básnikov je skrátka tabu.
,,Nie? Hlavne, že sa usmievaš.“
,,Neusmievam sa, ty katatonický pako. Nevieš rozoznať ironický úsmev od normálneho úsmevu?“
Och!“ teatrálne sa chytil za srdce a zapotácal sa na mieste ,,Tvoj sarkazmus a irónia ma takmer zrazili na zem!“
To som už vypenila. Beztak som mala na rováši čierny deň.
,,V-vieš čo?“ zakoktala som sa, ako vždy, keď som bola nahnevaná ,,Choď do pi- paže!“
Zízal na mňa.
,,Čo je to s tebou?“
Potláčala som plač, hnev a neviem čo všetko.
Chcela som mu povedať toľko vecí. O tom, ako mi je smutno za ním, o tom, že to nezvládam s učením a o tom, ako som vlastne rada, že ho po tých prázdninách vidím. A tiež o tom, že v tých rifliach má úžasný zadok.
Ale.
Nemohla som mu to povedať.
,,Nič!“ odbavila som to jedným slovom
Ale poznáte to, keď dievča povie, že nič. V skutočnosti sa deje všetko.

Napokon som mu povedala úplnú pravdu.
,,Ty si nenormálna, či čo?“ ozval sa nahnevane ,,Nepovedala si mi, že nie je z Bratislavy! Máš tu plno chlapov a ty si i tak preistotu vyberieš niekoho, kto ti nemôže byť na blízku. Nejakého vidláka zo stredného Slovenska.“
,,Bola som ja niekedy normálna?“ pípla som apaticky ,,Tak bola?“
,,Hej.“
Au. To bolelo.
A dosť.
Pocítila som vlhké pálčenie v očiach.
Svet sa roztiekol ako akvarel.
Všimol si môj strápený úsmev a položil si ruku na tú moju.
Neodtiahla som sa. Len trochu vystrela prsty.
,,Na druhej strane,“ zmäkol ,,Musíš ho fakt milovať.“
,,Toto je kompliment, či urážka?“
Pokrútil hlavou ,,Iba čistý fakt.“
Stisla som pery.
,,Zvládaš to?“
Neodpovedala som.
,,Takže nie.“
,,Na to, že si môj bývalý, si až príliš múdry.“
,,Je to na tebe vidno,“ podotkol si ,,Si celá v čiernom.“
Ozaj. V poslednom čase som sa začala obliekať ako exhumovaná mŕtvola. Čierne tričko s čiernymi kapsáčami, ktoré som našla pri upratovaní. A čierna bunda nesúmerne veľká môjmu telu.
,,Má to vyjadrovať moju dočasnú náladu.“
,,Chýba mi tvoja červená blúzka,“ usmial sa potuľne ,,Daj si radšej tú, miesto toho otrasného čierneho trička. A rifle. Alebo tú károvanú sukňu.“
,,Čo na tej blúzke všetci vidíte?“
,,Žeby pekný výstrih a ešte krajšie prsíčka?“
Zmeravela som.
,,Bože, tebe ozaj niečo je,“ mal ustarostený hlas ,,Zabudni na neho. Vráť sa ku mne! Budeš šťastná.“
Len ma podpichoval, ale zabralo to. Naježila som sa ako mača ,,Trhni si. Radšej skapem, ako byť s tebou.“
,,Naozaj ma tak neznášaš, ako to tvrdíš?“
,,Nie,“ stisla som mu ruku.
Stisol mi mi ju tiež.
,,Neviem prehltnúť, že mi z pôvodnej lásky, ktorá patrila kedysi len mne, neostalo ani za jednu stotinu.“
Najprv som nevedela, čo povedať.
,,Milovala som ťa,“ podotkla som a sledovala som účinok svojich slov. Nevedela som prečo, ale na túto vetu bol obzvlášť háklivý. Vždy mu pri nej posmutneli oči. Stmavli. Stratili sa v zakalenom šere sĺz.
I teraz. Pozeral na mňa s značným problémom.
Radšej sklopil hlavu dole a pozeral si na tenisky.
,,Aj ja som ťa miloval.“
Povedal to tak ticho, že som to takmer prepočula.
Pocítila som akési zvláštne mravčenie v žalúdku.
,,Prepáč. Inokedy si tú vetu mal celkom rád.“
A naozaj. Kedysi ma vždy vybozkával, keď som ju povedala.
,,Hej, lebo nebola v minulom čase.“
Skusla som si spodnú peru.
Mala som výčitky.
,,Prep-“
Skočil mi do reči.
,,Ivi,“ šepol tak nežne, že mi nabehol za chrbtom celý húf zimomraviek ,,Dovoľ mi, aby som sa o teba staral, kým tu nebude.“
,,NIE!“
Bolo to rázne odmietnutie.
,,Stojím o to. Panebože. Však budeš ako pred rokom. V katastrofickom stave. Budeš si rezať žily, počúvať Tokio Hotel a plakať pri všetkých mačiatkach, čo nájdeš na ulici!“
Urazila som sa ,,Takáto nie som a ani som nebola.“
,,V jednej veci mám pravdu. V ostatných si nie som istý.“
,,Ok. Tak som počúvala kedysi Tokio Hotel, je tam toho. Niektoré pesničky majú fajn.“
Červenala som sa, ale bola som na seba hrdá, že si to už dokážem priznať a povedať nahlas.
Otrasné predsudky k hudbe.
Neznášam to.
Uškrnul sa ,,Hlavne, že vieš polovicu ich albumu hrať na gitare.“
,,Nerýp do mňa!“
,,Urazil som ťa, bábika?“
Sprudka som sa nadýchla a v zápätí vydýchla. Počítala som do desať a predstavovala si niečo pekné a roztomilé. Napríklad šteniatko labradora s mašlou okolo krku.
Ivi, Ivi, kľud, lebo ho zabiješ a teba vykopnú zo školy a strčia do polepšovne.
To zabralo.
,,Nie. Len som si spomenula na časy, kedy som na tú gitaru hrala.“
Zmeravel.
,,Hádam mi nechceš povedať, že...“
,,Tú gitaru som milovala. Skoncovala som s ňou. Rovnako ako s tebou.“
Dorazilo ho to. Ostal sedieť s rozšírenými očami.
A potom urobil niečo nečakané.
Postavil sa a odišiel s ladnosťou slonieho mláďaťa.
Asi som to už fakt prepískla.

Nedalo mu to pokoja ani o tri dni.
Vypočúval ma za školou.
,,Kedy si na ňu prestala hrať?“
Hlas mal od rozčúlenia zachrípnutý.
,,Pred rokom,“ odvetila som ľahostajne.
,,Pred rokom,“ opakoval po mne s fistulou ,,Doparoma. Prečo?“
,,Ty nevieš?“
,,Nie.“
,,Naozaj?“
,,Ivi...“
,,Povedal si mi to.“
,,Povedal som ti čo?“
,,Že neviem hrať. Že hrám strašne.“
Chvíľu bolo ticho.
,,Ty si... ty si si to vzala fakt ku srdcu?“
Ostala som zaskočená.
,,Ty si to nemyslel vážne?“
,,Nie. Kruci. Nie, nie, nie!“ rozpačito si zašiel rukou do vlasov ,,Som otrasný. Samozrejme, že vieš hrať.“
,,Neviem. Za ten rok som to fajnovo zabudla. A už na ňu aj tak nebudem hrať.“
,,Prečo?“
Pozrela som sa niekam do diaľky ,,Kôli tebe. Gitara patrí k tebe. Vlastne nie,“ pozrela som naňho ,,Patrí k nám.“
Zúžil oči ,,Je to mrhanie.“
,,Nie je. Začnem hrať na niečo iné. Na klavír. Ale na gitaru už nie. Prepáč. Ale Shirley je už mŕtva. A ak je niekto mŕtvy, tak sa už nedá oživiť. Tak to zariadila matka príroda.“
,,Jebať matku prírodu!“
Na jeho slová zafúkal vetrisko, ktorý nám s pískaním prečesal vlasy, ako na protest. Pozrel na mňa prosebným pohľadom. Pokrútila som hlavou.
,,Nie, drahý, už nie.“
Pozerali sme na seba.
,,Miloval som ťa.“
Pohladila som ho po ramene.
Bolo to dojímavo-žalostné.
,,Ja teba tiež. Ale už je neskoro. Príliš neskoro.“
,,Chcem to od teba počuť,“ zašepkal ,,Tie tri slová. Aspoň v minulom čase. Prosím.“
Melancholicky som sa usmiala.
,,Mám ťa rada, drahý.“
,,Prosím.“
Pobozkala som ho na líce ,,Prepáč. Ale nie.“

 Blog

26 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu