Stála na rušnej ulici, malebne opretá o stenu múru a fajčila lacnú cigaretu. Ako prostitútka si nemohla dovoliť niečo kvalitnejšie, preto cigareta stále šmudila a prašťala. Popol cigarety jej padal na oškvŕknuté tričko, ale jej to očividne nevadilo.
Len tam stála a arogantne zízala na ľudí, čo okolo nej chodili. Niektorí sa jej zdráhali a zrýchlili pri nej chôdzu, iný na ňu zas podráždene fľochli, ale drvivá väčšina si ju nevšímala a jej existenciu brala nanajvýš ľahostajne. Každý bol nejaký. A zároveň boli všetci tak plytko rovnaký.
Červený lak na nechtoch sa jej už šúpal. Nevydržal ani dva dni. Aby to vyzeralo ako tak esteticky, tak si lak vyhrýzala. Jeho pachuť jej zostávala v krku. Nevšímala si to. Aspoň ju tá karmírová farba laku nedráždila a neskrúcala žalúdok.
Vyberala si zvláštny spôsob zabíjania. Tesne pred zotmením sa zobudila z tvrdého spánku a začala sa chystať. Cez zastreté rebrované žalúzie neprechádzalo žiadne svetlo, ale i tak si vedela naniesť špirálu bez toho, aby si pichla do oka a rozmazala si tak celú prácu. Maľovala sa vyzývavo, hoci si to nemohla dovoliť. Mejkap jej totiž na chladnej pokožke dlho nevydržal a ak ho mala dlho, tak jej začal praskať a šúpať sa. Špirála jej na riasach robila hrudky. Púder bol príliš nápadný a očné tiene príliš mastné. Tvár mala farby mlieka. Ak mala zlé obdobie a nemala zákazníkov, tvár naberala nezdravo vyzerajú žltkasto-plesnivý odtieň. Jediné čo vyzeralo ako tak dobre, bol mahagónový rúž, ktorý používala. Dával jej bezkrvným perám ľudský odtieň.
Nepracovala pre nikoho, inák by musela svoju tržbu podeliť na percentá a tie dať majiteľovi. Pracovala sama pre seba. Za lacný šušťavý peniaz, aby sa jej zákazník nezdráhal. Platili jej pred aj po. Keď platili po, nevyzerali už veľmi živo. Väčšinou zomreli s kŕčovým úsmevom na tvári. Ten sa jej páčil. Vyzerali potom smiešne, ba až komicky. Nemusela tak vlastne ľutovať svoje činy a nemala výčitky svedomia. Čím horšie vyzerali, tým jej bolo lepšie. Pekných mužov zabíjala naozaj len s ťažkým srdcom. Lebo krása hýbe svetom a srdciami ľudí, ktorý majú srdce v očiach.
,,Koľko chceš za jednu noc?“
Z myšlienok ju vytrhol mladšie vyzerajúci tridsiatnik a mäsitými viečkami.
,,Podľa toho, akú platbu máte na mysli,“ žmurkla naňho.
,,Peniaze. Tisícku. Viac by som na vás nedával.“
Nebol bezočivý, len úprimný.
,,Päťsto,“ navrhla mu. Vedela, že ho to prekvapí a možno aj ubezpečí, že venuje do dobrej kasy.
Podal jej peniaze a ona si ich mlčky zobrala a strčila do predného vrecka nohavíc. Iné prostitútky si bankovky strkali do podprsenky, ale jej sa to zdalo oplzlé. Už len výzorom jej prišli nechutné. Nosili minisukne a ružové tielka s tenkými ramienkami. A tangáče cez ktoré im presvitalo vulgárne tetovanie. Ona nosila džíny a tričká s dlhými rukávmi. Vedela, že toto obyčajné oblečenie ju nezachráni – to ako sa živí bolo viditeľné na kilometre.
,,Ku mne, či ku Vám?“
Voňal ako niekoľkoročné víno dozreté v pivničných sudoch. Takýchto mala rada a zvykla sa im predstaviť. Považovala to za vhodné.
,,Volajte ma Laura.“
,,Fajn, Laura,“ nejak sa nad jej menom nepozastavoval ,,Takže kam?“
,,Ku Vám.“
,,Fajn.“
Koniec diskusie. Už nebolo o čom sa rozprávať. Ale bolo to tak lepšie. Iní jej kládli kopec unavujúcich otázok, aby udržali konverzáciu. Len čo odpovedala, vystrelili po nej daľšiu otázku. Bolo to silené. Väčšinou to boli ženatí muži s výčitkami svedomia. Ale Laura nestála o to, aby ich ubezpečovala, že nerobia nič zlé.
Predohrou sa vôbec neobťažoval. Jednoducho z nej všetko zvliekol. Neocenil francúzske nohavičky ani čipkovanú podprsenku. Bol apatický a mechanický. Nevšimol si centimeter vyrastajúcich pôvodných vlasov spod červenej farby, nevšimol si doškriabané nechty a nevšimol si ani to, že jej pokožka mala nezdravý odieň a to, že dva očné zuby v jej ústách sú akési ostrejšie, ako by mali byť. Mala pocit, že keby nemala jednu nohu, tiež by si to nevšimol.
Navigoval ju do postele. Klasik, čakala od neho, že to budú robiť v kuchyni. Ale tá vôňa čo z neho sálala, keď si vyzliekol tričko!
U každého zákaznika už dopredu vedela určiť chuť jeho krvi. Podľa jej vône. Tučný muži mali krv olejovitú a mastnú, prichudý zas s pachuťou kyseliny. Pekári voňali ako surové cesto, kamionisti ako nafta, či benzín a to sa odzrkadlilo aj na ich krvi. Ale tento tu voňal výborne. Dozreto a nepoškodene. Takmer jej bolo ľúto ho zabiť. Nie kôli tomu, že by to bolo nehumánne. Ale kôli jeho krvi, ktorú už nikdy v živote neochutná. Chcela si ho šetriť ako drahú tabličku čokolády. To však nebolo možné.
Chýbalo jej to, že nerozprával. Celý čas sa cítila zvláštne prázdna a úbohá. Nech sa hovorilo čokoľvek, aj prostitútky mali city.
Vyviedol ju z omylu, keď si myslela že bude nudný a pomalý. Jeho surovosť jej vyrazila dych. Bol vášnivý, svojský a pritom akosi melancholicky letargický. Privádzalo ju to do ošialu. Hriešna kombinácia.
Pri orgazme jej povedal dve slová.
,,Ďakujem, Linda.“
Zabudol, že sa volá Laura. Zabudol, ako sa volá. Nezáležalo mu na nej. Nikomu na nej nezáležalo. Pre všetkých bola len rozkročnoha a nohavičkopreč. Ale aj ona mala meno. Volala sa Laura. Laura!
Vošla do nej všetká zlosť, vyvrátila mu hlavu a zakusla sa mu do krku. Zaklial, ale nezmohol sa na akýkoľvek pohyb. Povŕtala sa hryzákmi v jeho mäse kým nenašla tepnu. Roztrhla ju a nechala si krv priamo stekať do úst. Pila nenásytne a pažravo, rúž sa jej rozmazával s krvou a na jeho krku ostávali otlačky pier. Biele povliečky na posteli sa rozpili do červena a v miestnosti sa neozývalo nič iné ako mľaskanie a hlasité pregĺganie. Vypila ho úplne celého. Nenechala v ňom ani za slzu. Bola škoda plytvať s takou dobrou krvou.
Ako sa odtiahla, poriadne si ho prehliadla, akoby si ho chcela dobre zapamätať a navždy uložiť jeho obraz v hlave. Pozeral na ňu smutnými očami a zoširoka roztvorenými ústami. Lapal po dychu. Zomieral. Bol taký bledučký a malý a vysušený ako stará slivka. Z jeho hrudníka vychádzali stony podobné kvíleniu huslí. Hlas mu klesal – postupné decrescendo. Zánik ľudskej duše.
Obliekla si oblečenie a chystala sa odísť. Avšak jeho urážka jej nedala. Pred dverami sa nahnevane otočila ,,A volám sa Laura!“ vyprskla mu do bledej tváre.
Bolo však neskoro. Bol už mŕtvy. Jej meno sa teda stratilo v hučaní klimatizácie a bzučaní múch, ktoré sadali na mŕtvolu. Celé to bolo nanajvýš patetické.
Blog
Komentuj
10 komentov k blogu
4
A keď idem aj ja opravovať a chytať za slovíčka tak jedna gramatická: "A zároveň boli všetci tak plytko rovnaký."- rovnakÍ
ale panrávilos!
ale panrávilos!
Napíš svoj komentár
a jedna pripomienka, dúfam, že sa neurazíš:
skôr ako ,,Koľko si platíš?“ - lebo ona si sama neplatí - by sa hodilo (hoci je to klišé) "Za koľko?" alebo Koľko (si) pýtaš, keď už tak