Vznik a inšpirácia: Hmm, ani neviem. Možno nostalgia za detskými časmy, ked som sa učila plávať?
Žáner: Na začiatku to vyznieva ako fantasy, ale je to len realita a môj surrealistický pohľad na vec
Posledné slová: Opätovne. Neberte ma vážne.
Môj Sivomodrý svet tam bol- naozaj tam ležal, ticho a pokojne, nehýbal sa, len jemné vrstvy vlniek sa prenášali ponad seba ako keby sa hrali.
Dotkla som sa prstami svojho maličkého tajomstva a už mi nebolo prekvapením, že ked som vytiahla prsty naspäť, boli na nich vlhké a maličké fragmenty, ktoré sa odtrhli od Sivomodrého celku. Bola som uchvátená tými maličkými kvapkamy, ktoré stekali z mojich rúk, späť na svoje miesto- späť do celku. Každá tá kvapôčka si našla svoj ciel a splynula s ostatkom.
Nohami som sa prišuchla o čosi bližšie a váhavo som tak vnorila ukazováčik dnu- hladina sa rozčerila ako inokedy. Letokruhy sa zväčšovali, až napokon tiež splynuli s rovinou- a znova nastalo to surrealistické ticho, prerušované zábleskami opalizujúcich farieb na hladine. Hoci môj Sivomodrý svet bol naozaj Sivomodrý, určité pablesky na tichej hladine boli pastelovo orgovánové, ríbezľovomodré, nežne belasé, miestami do antracitu a nočnej modrej.
Stačilo tak máličko- s krátkym rozbehom a elegantnou šípkou by som sa doňho vnorila ľahko.
Rozhodla som sa prekročiť tú neviditeľnú bariéru, ktorá nás delila. Počula som dunivé šplechnutie, vlastné, protestujúce telo, ktoré stonalo, ked sa vnáralo hlboko pod hladinu a stŕpnuté svaly sa mi po studenom šoku uvolňovali a ja som konečne otvorila oči.
Nevidela som nič. Len sivomodrú rozmazanú šmuhu. A to mi stačilo. Užívala som si to krátke ticho, ktoré nastalo- nebol tam žiadny zvuk, ani šum- bolo tam nič a zároveň všetko, čo som potrebovala, bolo tu so mnou. Už som nebola ťažká, zbavila som sa váhy svojho tela a vznášala som sa- len ja a moja fiktívna predstava o mysli. I ked oči boleli a v ušiach sa rozliehal nepríjemný tlak a v pľúcach bolo na roztrhnutie- stálo to za to.
Tá krátka chvíľa čarovného a fiktívneho sveta spľasla ako mydlová bublina vo chvíli, čo som sa vynorila nad hladinu na kyslík, ktorý som nedočkavo vsala do pľúc. A ako som bola opretá o biely lem obrubníka verejného bazéna, pomyslela som si, že priveľmi fantazírujem.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
15matka14
1. 10.októbra 2009 16:51
nieco mi napadlo ale radsej to nebudem rozvijat
Napíš svoj komentár