Mon... mon. Nie, nedopoviem to. Ale si tých pár písmenok do mojej večernej krížovky.

Vždy ma priťahovali. Sú príťažlivé. Zvodné. Ženy. Dievčatá. Líbi jse mi říct, že i holky. Neviem prečo. Nie som narcis ani nič podobné. Nestojím nahá pred zrkadlom a nepozerám na svoje ženské krivky (to by bolo nechutné), ktoré muži tak zradne nemajú. Nemám rada ženy preto, lebo ja sama som žena. Milujem ich preto, lebo sú iné ako ja. Jemnejšie, chutnejšie, menej zvrátené ako ja. Hoci je ťažké nájsť nejakú, čo mi je aspoň trošku blízka. A vlastne neviem, čo chcem. Ja...

Dobre, dobre, je to náhly skrat, lebo viem, že si tu a možno si to aj prečítaš. A to je lákavé.

A vždy ma zákerne priťahoval práve jeden typ žien. Nižšie, bucľatejšie, červenovlasé (prefarbené z tmavohnedej alebo nejakej inej tmavšej farby). Hnedooké. Oči ako horká čokoláda. Pehy. Nie veľmi výrazné a nie veľmi početné. Pehy, ktoré sa vytiahnu len cez leto. Skrz noha, skrz ruka. Plné pery. Roztopašný nos zapichnutý do hora.

A spomienky niekedy nikdy nevymiznú a ak áno, pýta si to svoju daň. Blueh.

Vždy keď takéto dievča niekde stretnem zabúdam na celý svet. Som schopná ju pozvať na rande a minúť na ňu celé mesačné vreckové. Som schopná jej v priebehu dňa niekoľko krát oznámiť, že ju milujem a myslieť to pri tom vážne. Gýč, preboha Ivi, toľký gýč. Prečo, prečo, prečo toľká slabosť na ne? Prečo stále, tak debilne prudko vášnivo a rýchlo kvasene, sa dokážem hlúpo zamilovať do dievčat toho istého typu – a vyzerám pri tom ako patetická (aj slovo patetický sa mi hrozne páči) romantička, za ktorú ma fakt už nikto v dnešnej dobe nepovažuje. Cha. Ja a romantická. Kto to kedy počul. Smiešne. Nikto ma za takú nepovažuje. Naozaj nikto. Som úchylná perverzáčka. A bodka!

Ale pri dievčatách. Pri jednom, dvoch konkrétnych dievčatách... akosi. Zjemňujem ako syrokrém. Primieša sa ku mne hŕba smotany a ja sa bez ďobkov a hrčiek nechám rozotrieť tenkým ostrím noža. Viem, čím to je. Tentoraz majú prevahu ony. V niečom. Nechám sa zviesť (tak príšerne ľahko, tak príšerne jednoducho) a potom...

Milujem ich inák, onakým spôsobom, milujem ich vrúcne, pálčivo, ostro-kyslo-slano. Proste nejak. Stále tak isto a pritom je to úplne zvrhlé, neprípustné. Nie. Už nie. Stačilo. Ale ono to nemá koniec. Je to ošial, do ktorého občas padnem a keď nie je odozva, tak sa prefackám a po zhltnutých slzách sa poberám ďalej.
Ale príde červená. Červená vo mne dačo evokuje, niečo ako keď sa dráždi býk. V mojom prípade krava. Mú! (ideme sa smiať cez slzy?)

Dofrasa, zakážte mi to niekto.

Och, áno, chýbaš mi. Chýbaš mi, moja maličká, veľmi mi chýbaš. Ale nepriznám si to. A nepoviem ti to. Nie preto, lebo som hrdá. Ale preto, lebo mám strach. A možno aj preto, lebo viem, že sa to neoplatí. Je to dosť na piču, že? Ja viem.

No nič, idem sa zahrabať.

Sakra, ale...

Milujem ťa. Ľúbim. Ale tak inák. Neviem to popísať. Je to pekné. Nekalé. Ale pekné.




Musím ísť... je neskoro.

 Blog

22 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu