Volala som ju Vieille maman. Bola to jediná skutočná Vieille maman na svete- mala som síce dve babičky, ale iba jedna ma opantala svojou kúzelnou povahou. Sú ľudia, ktorý majú v sebe neoblomnú príťažlivosť, charizmu či povahu. Tiahne vás to k nim ako ked kvetinky otáčajú lupienky na slniečko- je to takmer podvedomí čin, ktorému neviete zabrániť. Skracovala som to na , , Ví“, lebo Vieille maman bolo dlhé.
Neviem prečo toto píšem. Vlastne viem. Každý píše svoje vyznania neskoro- ked už sa človek rozíde so svojím partnerom, alebo ked už ľudská bytosť zomrie a spomienkou na ňu je už len čerstvá hlina a biele ľalie- ked už je neskoro, príliž neskoro. Chcem aby si to prečítala a aby vedela, čo som ku nej cítila. Chcem aby, ked bude odchádzať, odchádzala s vedomím ako ju mám rada a ako veľmi mi bude chýbať.
Teraz už je nehmotnou spomienkou- žije, ale je daleko. V Skalici. Traja súrodenci, z toho môj otec, ju dali do starobinca. Nenávidím ho za to- ale je viac vecí, čo na otcovi neznášam, ale averzia voči nemu už stúpla natoľko, že sa mu už nedokážem pozerať do očí. Jej byt s tanečnou zrkadlovou sálou predali. Už nikdy neuvidím sviečkové lustere a nezacítim ušumelý pach stuchnutých kníh- už nikdy...
Spájala som ju vždy s jednoduchou voňavkou po dozretých jabĺčkach, ktoré si striekala z malého flakóniku za uši a na zápästie- ale voňala aj vždy tak babičkovsky, čisto, mäkko. Mala v sebe akoby vôňu strúhanky a na pletených svetroch z angorskej vlny som cítila čosi nežné. Bola to vôňa akou voňala len ona.
Oči mala flaškovo lesklej zelenej farby. Bola to ona, po ktorej som zdedila kúsok jej očí. Hoci si ju pamätám vždy staručkú a skrehnutú, pamätám si, že ako maličkú ma usadila na tvrdé kolená a čítala mi nehynúcu rozprávku o Kocúrovi a Pelikánovy- príbeh o zvieratkách, ktoré sa vybrali v noci cez Saharskú púšť. Tú rozprávku som už pridlho nepočula- povedala mi ju raz síce mama, ale mama nemala taký tichý a chrapľavý hlas ako Ví. Nebolo to ono- nebola to ona. Jej verzia rozprávky mi v ušiach niekedy zazvoní, ale je to len momentová chvíľa ktorá sa stratí v hluku prítomnosti. Ani si už neviem vybaviť jej hlas.
Vždy ked som prišla, čítala niaku knihu. Hrdo mi ju ukázala a povedala mi o čom je. Niektoré daždivé dni sme sedeli len tak v modrej kuchyni, počúvali rytmické bubnovanie daždových kvapiek o okno a čítali do toho šumu knihy. Starú Janku Eryovú, Malé ženy, Tarzana a Gričskú čarodejnicu- všetko knihy z rokov ked knižky mali tvrdý obal a stáli len 20 Kč. A nemuseli sme sa rozprávať. Slová nie sú vždy podstatné. Obe sme mlčanlivejšie a miernejšie. Stačilo nám, že sme boli spolu a sem-tam sme sa na seba pozreli a venovali si ten úsmev babičky a vnúčaťa. Cez jasné slnečné dni sme zase šli na ihrisko a hojdali sa na drevených hojdačkách natretých páchnucou farbou a po ceste domov sme si kupovali nanuka z lacnej večierky Pomarančového delfína pre mňa a cornetto pre Ví.
Sú to veci na ktoré sa nezabúda. Ví som mala radšej ako kohokoľvek iného, viac ako otca alebo dedka, ktorý neskôr zomrel na porážku čo prinieslo smutnú a depresívnu pauzu v celej rodine. Ako zomrel dedko, Ví už nebola tak ako pred tým. Jej dokonalý manžel zomrel- a tak skoro, ked mali pred sebou ešte toľko času. Ich úžasné manželstvo sa rozpadlo akosi prirýchlo a všetky krásne časy skončili v zývajúcej hrobke z čierneho kameňa, ktorá čaká s vyhradeným priestorom aj na ňu. Vrásky na očiach sa jej prehĺbili, úsmev povädol a ostalo len telo bez duše. Jej úsmevy začali byť vzácnosťou. Už nebola taká ako pred tým. Už nedokázala sama žiť v prázdnom vyľudnenom byte. Už sa nedokázala smiať. Už neboli Vianoce Vianocami. Už nemala pri sebe niekoho, kto by ju podržal. Bola sama- úplne sama.
Niekedy ľudom nevieme pomôcť aj ked ich milujeme zo celého srdca a oni milujú nás.
Preto píšem, píšem, lebo nič iné neviem a mám ruky obe ľavé- som jedno nemehielko, ktoré mu padajú z ruky klúče, ktoré zabúda cvaknúť lístky v autobuse a stráca mobil vo vlastnej izbe. Píšem čo cítim a píšem, čo ma napadne. Píšem pre svoju babičku, ktorá je preč a ktorú som už dlho nevidela o ktorej neviem nič, lebo nevie používať mobil a nevie písať listy, lebo sa jej trasú ruky tak, že jej písmo vyzerá ako keby to písal prváčik. Vyzerá to ako koniec...
Mám strach a preto tento text vytlačím a prinesiem jej ho. Neviem, ako tam pôjdem. Neviem, kde zoženiem koruny na vlak. Neviem, kde je ten starobinec. Len chcem ísť kým nebude neskoro- príliš neskoro. Viem, že by som si to vyčítala.
Tentoraz to budem ja, čo jej bude čítať a ona bude počúvať a hojdať nôžkami na postely.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár