Najprv som vypila asi dva deci fernetu z ktorých som tri štvrtiny vypľula, pretože nie som zvyknutá na alkohol a potom som hapla do najbližšieho snehového záveja pred naším panelákom. Vedľa mňa bolo zasnežené detské ihrisko a tabuľa, že je tu zákaz voľného výbehu psov. Práve sa jedno šteňa, čo je utrhnuté z reťaze, rozhodlo skončiť so životom. S nedopitým fernetom v ruke.
Myslela som si, že zasamovraždenie sa zamrznutím je jedna z najľahších vecí. Mýlila som sa. Neprichádzalo to tak ľahko. Možno to bolo aj tým, že som bola vkusne oblečená v štyroch vrstvách oblečenia. Plus ak nerátam svoje hnusné špeky, ktoré ma nechávali v peknom teplúčku. Vychádzalo mi to tak, že tu budem musieť trčať minimálne do rána, aby mi odumreli nohy a minimálne do večera, aby som odumrela celá. Pšú, to je doba. Čo budem do vtedy robiť?
Snežilo na mňa. Nad tvárou som nemala nič, len sivobiele mračná a o to belšie vločky, ktoré sa sypali ako páperie z roztrhaného vankúša. Vyplazovala som jazyk do neba a pár si ich ukoristila a zjedla. Bolo to príjemné. Niekoľko z nich mi však padlo i do očí, ale to už štípalo. Plakala som.
,,Čo tu robíš?“
Prečo mám vždy to šťastie, že priatelia sa ku mne hrnú vždy keď ich nepotrebujem?
,,Opaľujem, nie?“ odsekla som sarkasticky a jazyk mi išiel odpadnúť od námahy, čo som vyložila na to, aby som vôbec niečo povedala. V ústach som mala saharské sucho a po slinách nebolo ani stopy.
,,Je ťa vidieť z okna všetkých barákov. Vonku je zima. Všetci už len čakajú, kedy zmrzneš a budú môcť zavolať na 112-stku, že im tu práve zmrzol bezdomovec.“
Mala som sa ísť nechať zamrznúť niekde inde.
,,Vyzerám ako bezdomovec?“
,.,Nie, vyzeráš ako mŕtvola. A pokiaľ sa z toho snehu nevyhrabeš, tak ňou aj naozaj budeš.“
,,O to sa tu práve snažím,“ povedala som a oblizla som si popukané pery.
,,No tak Ivi. Poď preč.“
,,Nie. Ľahni si vedľa mňa a rob mi spoločnosť kým nezamrznem,“ zadrkotala som zubami.
V ruke mi zbadala ten nešťastný fernet. Zobrala ho do rúk a odšraubovala štupel.
,,Ty si pila?“
Chystala sa si z neho odpiť.
,,Nie, šťala som do toho,“ poznamenala som vtipne a sledovala, ako fernet v jej rukách zastal na polceste ku ústam. Zdráhavo sa pozrela na brečku vo flaši a posudzovala, či v ňom je vážne moja močovka, alebo si z nej robím len srandu.
,,Počkaj, to vážne?“ pozrela na mňa s vygúlenými očami na spôsob myšky Miney.
,,Ale nie. Nie je tam našťaté.“
Logla si ako správna pokrčmová deva a zaľahla ku mne do snehu. Prekvapilo ma to. Hlavne od osoby, ktorá nosí minisukne, pod nimi hrubé legíny a čižmy vysoké až do pol stehna.
Vrátila mi sklenenú flašku a ja som si z nej znova úchytkom odpila. Nechutilo mi to.
,,Od kedy piješ?“ začala ona,
,,A ty odkedy necikáš do postele?“ nedalo zas mne.
,,Nebuď hnusná.“
,,Nie som hnusná. Je mi na nič.“
Mlčali sme a pozerali niekam do oblohy.
,,Je tu zima, že?“ bola mi zima i za ňu. Sukňa cez zimu. To je i na môj žalúdok akosi priveľa.
,,Zima je každému, kto je smutný.“
Sova jedna. Vystihla to dokonale.
,,Je tu zima.“
,,Ja viem.“
Pozrela na mňa.
,,Máš na lícach sneh.“
,,To sú zamrznuté slzy.“
,,Čiže sneh.“
,,Dá sa to i tak povedať.“
Otočila som sa ku nej.
,,Vieš čo by ma zahrialo?“
,,Radiátor a čaj,“ odsekla.
,,Nemyslela som to až tak pragmaticky.“
,,Tak potom?“
,,Láska.“
Prevrátila oči ,,Daj sa vypchať s tou sentimentalitou.“
,,Mám doma pečienku,“ začala líškavo.
Mrcha jedna.
,,Na toto ma nenalákaš.“
,,Mám doma kýbel pečienky a je mi nechutné to žrať.“
Prečo ľudia neznášajú pečienku? Veď je úžasná!
,,Dones mi ju sem.“
,,Trhni si.“
,,Je mi taká zima, že mi už zamrzol zadok a všetko čo mám v ňom,“ posťažovala som sa.
,,Ja už mám v gaťkách cencúle, čiže chápem tvoje pohoršenie.“
,,Vidíš tú vločku v pravo, viac na juhovýchod, vedľa tej malej?“ zdvihla som ruku a ukázala prstom do výšin.
Dlane som mala skrehnuté, meravé ako kus mramoru a prsty zopäté v päsť. Keď som ich narovnávala, zaprašťali mi kĺby. Zabolelo to.
,,Ivi, vidím milón vločiek,“ namietla jemne.
Zložila som ruku dole.
,,Myslela som si.“
,,Prečo by som ju mala vidieť?“
,,Lebo tou vločkou som bola ja. Ale medzi tisíckami vločiek ma nevidno.“
,,Prepáč.“
,,Už padla na zem,“ vzdychla som.
,,Chcela si tým niečo povedať?“
,,Nie.“
A že nevedomosť nebolí.
,,Ešte koľko budeš umierať?“
,,Mám sakramentskú chuť na tú pečienku. Asi si to pre dnešok rozmyslím.“
Usmiala sa ,,Konečne si dostala rozum.“
,,Kôli pečienke sa oplatí žiť.“
Zasekla sa ,,Vážne ideš len kôli pečienke?“
,,Nie,“ oprášila som si z vlhkej fialovej čiapočky sneh ,,Nie len kôli pečienke.“
A myslela som to vážne.
Skoro každý si tým prešiel. Ale nie každý mal vtedy pri sebe ľudí, ako ja. Ktorí by mu zatelefonovali, pozvali ho na pizzu, nechali v schránke pár listov, doniesli pečienku v antibakteriálnej dóze. Nie všetci mali pri sebe ľudí, ktorí by im vychlastali všetok fernet a pomohli sa postaviť na zľadovateľú cestu.
Depresia, ono je to taká jedna zákerná vec. Či už krátkodobá, ale dlhodobá, intenzívna je rovnako. Posadne mozog a zaborí svoje korene tak hlboko, že vyrvatie je hádam ešte bolestivejšie. Pretkáva mozog ako haustórie parazitických húb – mozog vníma iba bolesť. A nič iné. Ani snahu priateľov, ani pomoc od ostatných, ani strach a bolesť najbližších. Depresia je v tomto ohľade sebecká.
A ja už sa musím pomaly začať dávať dokopy. Lebo život za to stojí. Lebo už ma bolia oči od toľkého rumázgania. Lebo keď sa nedá stáť na nohách, dajú sa ešte použiť i ruky.
Ani neviete, ako mi to vypísanie pomohlo.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
To, že by si vedela našťať do fľaše s fernetom vôbec nie je vtipné!
Ale takto by ma asi nenapadlo zo sebou skoncovať.
Ale takto by ma asi nenapadlo zo sebou skoncovať.
Napíš svoj komentár
dlžím ti pohľadnicu