Tiché žblnkotanie o drez. Nikto sa neponáhľal našu vodovodnú rúrku v kuchyni zaistiť a opraviť. Vždy škrípala, keď sme pákou zatlačili na studenú vodu- tú nepoužívanejšiu, samozrejme.Teplá voda fungovala vždy vynikajúco.
A teraz tiež. Zvuk kvapiek, búchajúcich o dutý drez, sa nesú až do mojej izby a to je kuchyňa ďaleko. Navyše, na noc sú vždy zavreté dvere a nepreniká cez ne žiadny hluk. Nehovoriac o tom, že mám... tvrdý spánok, áno, to je výstižné- tvrdý spánok. Ak zaspím, tak naozaj tvrdo a len tak ľahko ma zo spania nikto neprebudí.
Ale čo to kvapkanie? Lezie mi na nervy. Ja chcem predsa spať.
Chvíľu ticho.
Prestalo to?
Ticho pretne prudké prýšťanie vody a ten zvuk sa mi prudko zareže do rozospatých uší. Voda. Tečúca voda.
Moja myseľ nefunguje tak, ako by mala. Čo mám urobiť aby to prestalo?
Vypnúť kohúrik- och, aké jednoduché.
A zrazu to znova utne.Vodu ktosi vypol.
A nastáva to nekonečné kvapkanie. Kvap, kvap, kvapy, kvap, kvap, kvapy, kvap, kvap, kvapy. Vo svojom špecifickom strohom rytme.
Možno som si tie zvuky vymyslela a preto sa v mojej pamäti uchovali hlbšie. Myšlienky prevážili zmyslové orgány a to ostalo len v maličkých bolestivých čriepkoch mojich zvyškov sluchu. Totižto, kvapkanie vody z kohútika poznám už naspamäť. A bolo zrejme ľahké si tento zvuk predstaviť.
Kým som nemala dôkazy, lebo ja bez dôkazov ničomu neverím, bola som pokojná. Ráno som sa vždy zobudila v posteli a všetko okolo mňa bolo na rovnakom mieste, tak snivo pokojné a tiché, zaliate nepatrnými lúčmi slnka, ktoré prenikali cez moje žalúzie. A to že mi kamarátky, keď som u nich prespávala, hovorili historky o tom, že v noci som stala z postele a začala im upratovať izbu, sa mi zdalo tak groteskné a bizarné, že som to hneď odpísala a zabudla na to. Ak by vám predsa ráno povedali, že ste vytiahli z chladničky jablko a začali ste šúpať nožíkom jeho šupku (ktorú neznášam a preto ju z jablka vždy poctivo ošúpem) a že ste vstali a začali barikádovať dvere stoličkami, tak by ste mu tiež neuverili. Som snád niaky chorobný neurotik, ktorý nevie prekonať sám seba? Nie.
Doteraz som si myslela, že ma kamarátky chceli len nepekne podpichnúť, ale v skutočnosti...
Čo v skutočnosti? Možno aj teraz snívam s otvorenými očami a píšem bludy na čistý papier. Čmáry, čmáry, škrt, škrt- rovno cez môj rozpočet. Možno som i teraz námesačná. Dobre, preháňam a nikoho tým neobalamutím. V skutočnosti viem, že už je ráno a že ma mamina surovo o ôsmej vyhodila z postele. Som v poriadku. Azda som len zlámaná a unavená. A mám byť prečo. Dneska som...
Dneska som bola na streche. I keď, ak môžem triezvo posúdiť, mohlo to byť aj včera pred polnocou.
Pre vysvetlenie, bývam v paneláku na poslednom poschodí (ôsmom) a už odmalička chodím na strechu pomocou rebríka, čo máme pri dverách. Najprv tam samozrejme je maličká šachtová miestnosť a cez ňu idú dvere priamo na strešnú plošinu o ktorej je reč. Tie dvere boli zamknuté a zafačované, ó áno, kedysi dávno boli, ale jedno šikovné dievčatko nahnevane rozbilo zámok a prístup von bol znovu obnovený. Nepochybne, to dievčatko som totižto ja. A tá strecha... je to také moje malé tajomstvo (i keď o tom vedia všetci, teraz už áno) a chodím tam väčšinou buďto skoro ráno alebo neskoro večer. Ľudia by si určite pomysleli svoje, keby videli šibnutú pubertiačku ako sa cez deň premáva na streche hore dole a kymáca nohami do vzduchu. Ale nie, ja nie som samovražedkyňa, len mám rada studený vzduch, ktorý tam prúdi a ten výhľad na mesto je priam delikátny.
Dneska v noci som chcela skočiť dole. Ževraj. Sú to bludy, ale to mi tvrdí môj jediný príslušník rodiny, ktorý ma tak hrdinsky ,,zachránil“ pred tvrdým pádom na zem z ôsmeho poschodia a zabránil mi tak rozpleštiť sa na niakej vyleštenej kapote auta. Vnútornosti by frčali von, mozog by vytiekol, krv sa rozprskla. Bol by to krásny horový obrázok a majiteľ by nemusel byť zrovna najšťastnejší, že má na autíčku ovísajúcu dievčenskú mŕtvolu so snivým výrazom v tváry. Ľudia by mali traumu do konca života. Hádali by, prečo som sa rozhodla spáchať takú krvavú a nechutnú samovraždu, keď som sa radšej mohla obesiť na, trebárs, šnúre od vysávača. V škole by vyvesili čiernu vlajku a kopu rozmaznaných detičiek by za mnou rumázgalo. Ehm? Dobre, prestávam snívať.
A ja som sa chcela len ,,poprechádzať“ po teréne. Viem to naisto a dám na to aj krk. Žiadne hlúposti som nerobila- momentálne nemám prečo, možno inokedy, ale to dám vedieť. Dobre, podľa toho, ako sa môj dotyčný záchranca tváril, som musela vyzerať strašne. A robila som strašné veci. Stála som (ževraj, ja tomu neverím) na kraji strechy a chaoticky sa smiala sama na sebe. Vietor fičal a štípal moje tele, ktoré bolo zakryté len dvoma úbohými zdrapmi látky a to dlhým chlapčenským tričkom až po kolená a nohavičkami- tak dobre, toto je pravda, moje nočné pyžamo nezapriem. A chcela som skočiť dolu a už-už som načahovala rúčky a vykročila nôžkou do prázdna, keď ma zachránil môj zdravý a reflextívny obyvateľ paneláku- kto iný, ako moja mama. Stíhačka moja jediná. Tuším ju tá prezývka definuje viac než dosť a po tomto nočnom incidente jej to prichlo ešte viac.
A teraz sedím zafačovaná doma pod zámkom a s domácim väzením. Ak chcem spáchať samovraždu nabudúce, musím vylúčiť strechu a to okamžite. Zavolali údržbára a nasadili tam znova zámok- ktorý skôr či neskôr, aj tak vylomím.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
Teraz keď mám na Birdze niekoho rád tak by mi odišiel takýmto spôsobom?Je to krásne napísané ale nepotešilo ma to.
Napíš svoj komentár
super!!!!